"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

Červenec 2017

Vyznanie

12. července 2017 v 1:54 | jannuš
Tak, po rokoch som opäť tu... nanešťastie nie nastálo, ale len na otočku, rozlúčiť sa.

Ako prvé chcem povedať, že tento "list" mojim čitateľom som napísala už dávno, pred rokmi. Stalo sa mi ale to, že hneď po napísaní sa mi ho podarilo nechtiac zmazať. Úprimne, rozplakala som sa. Dala som doň všetky svoje pocity a myšlienky ohľadom tohto blogu, všetku svoju ľútosť a, priznám sa, hanbu - všetko bolo napísané dokonale, presne tak, ako som to chcela... a nakoniec z toho nebolo nič. Asi ťažko si viete predstaviť, ako som sa potom cítila, ale roky som sa neodvážila znovu niečo podobné napísať. Jednoducho sa mi celá predstava, že by som mala tie slová znovu loviť, znechutila. A ani mi to nešlo.
Teraz som sa ale rozhodla, že je naozaj načase to všetko uzavrieť, pretože ak je niečo, čo nemám rada, tak sú to práve blogy ako je tento; kde autor nie je celé roky aktívny a čitatelia len čakajú, či sa náhodou niekedy ešte zjaví, alebo nie. Tak som tu s posledným príspevkom.

Ako prvé sa vám chcem všetkým veľmi, veľmi ospravedlniť. Prepáčte. Veľmi ma mrzí, že som nedokončila Rosalie. To je asi moja najväčšia ľútosť a hanba, že som nedokončila príbeh, kvôli ktorému som tento celý blog zakladala. Ale už som nedokázala pokračovať. Ani teraz to nedokážem.
Najskôr som pridávala kapitoly čoraz sporadickejšie a nakoniec som mala problém čokoľvek napísať. Jednoducho som už nedokázala dať svoje myšlinky na papier. Nebolo to tak, že by som nevedela, ako sa príbeh skončí; domyslený som ho mala celý, všetko do posledného detailu, do poslednej stránky. Pod perex dávam veľmi krátke zhrnutie toho, ako dopadli jednotlivé postavy a ak budete chcieť, môžete si to prečítať aspoň takto (stačí kliknúť na "Celý článek").
Každopádne mi je veľmi, veľmi ľúto, že som nebola schopná tento príbeh dokončiť. Príbeh, ktorý bol mojou súčasťou toľké roky, ktorý som začala písať ručne do malého zošita, ktorý som písala, keď sme mali doma náš prvý počítač, nad ktorým som strávila toľko času a ktorý mi moja mamina poctivo opravovala, príbeh, ktorý tak veľmi milujem... Hanbím sa za to, veľmi. Aj tento list je niečo, pomocou čoho chcem túto hanbu, ktorá vo mne tlie toľké roky, konečne vypustiť von a byť voľná.
Nechcem nič vysvetľovať a vyhovárať sa. Už som to jednoducho nedokázala. Priznám sa, že pri tom, ako som čítala posledné kapitoly pred tým, čo som úplne stratila inšpiráciu, som bola sama nad sebou v šoku, ako sa mi podarilo niečo také vôbec vytvoriť. Jednoducho som nedokázala nájsť slová, vetné spojenia, nedokázala som tie obrazy, ktoré som mala v hlave, preniesť na papier. Nemohla som. Ale keď som si teraz prečítala pár úryvkov, aby som si pripomenula presný dej a mohla napísať, ako dopadi postavy v príbehu... Musím povedať, že som na seba - aj napriek tomu, že som nebola schopná príbeh Rosalie dokončiť - neskutočne hrdá.

Čo sa týka tohto blogu, milujem ho. Nebudem písať, že to bola súčasť môjho života ani nič podobné, pretože to tak necítim. Nie je to súčasť môjho života ako takého - je to moje dielo. Niečo, čo som vytvorila, do čoho som dala svoj čas, svoje pocity a - aspoň dúfam - svoj talent. Milujem tento blog. Určite ho nikdy dobrovoľne nezmažem - pokiaľ sa blog.cz rozhodne, že ho zruší, s tým ja nič nespravím, ale ja sama ho nechávam ako svoje dielo, ako archív svojich myšlinok a pocitov a toho, aká som bola.

Čo sa týka vás... Ďakujem. Za všetko, čo ste mi dali: za vašu chválu a milé slová a podporu... Za všetko. Neviete, čo to pre mňa znamená. Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Mám vás skutočne rada a prajem vám len to najlepšie do vášho ďalšieho života. A nech sa bude diať čokoľvek - a tým myslím naozaj čokoľvek - ten malý kúsok zo mňa, čo som vložila do tohto blogu, bude vždy s vami. Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem.

A čo ja? Na jeseň začínam tretí ročnk na univerzite, štúdium biofyziky. Začínam pomaly pracovať na bakalárskej práci; je to veľmi zaujímavá téma a dúfam, že nielen, že spracujem svoju prácu, ale zároveň pomôžem vo väčšom projekte, ktorého je súčasťou. Dúfam, že to pomôže nielen vedcom, ale aj obyčajným ľuďom, ako ste vy. A inak... darí sa mi. Prešla som si veľmi, veľmi ťažkým obdobím, ale vyšla som z neho silnejšia, ako som bola kedykoľvek predtým. Už si to aj pomaly začínam skutočne uvedomovať. :) Zmenila som sa a myslím si, že je to to najlepšie, čo sa mohlo stať. Neľutujem nič, čo som spravila, žiadne svoje rozhodnutie. Som šťastná.

Takže bez ďalších prieťahov... Ďakujem. A dovidenia.



P.S.: nedávno som objavila naozaj skvelú skupinu, ktorej piesne sú nielen príjemné na počúvanie, ale taktiež sú pre mňa inšpiráciou: aj tento "list" som písala práve pri ich počúvaní. Takže ako malý darček na rozlúčku vám sem jednu pieseň dávam: prečítajte si aj text piesne, je naozaj dobrý. Preklad je v angličtine, ale to by väčšine z vás nemalo robiť problém. :) A naozaj vám odporúčam vypočuť si aj ďalšie pesničky a pozrieť videá, stojí to za to! ^·^ A majú aj rýchlejšie a tanečné songy, takže aj ak vám tento nesadne, alebo sa vám nebude páčiť, nelámte hneď nad nimi palicu. :)