"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

kapitola P - Gorgona

24. srpna 2009 v 14:29 | jannuš | príbeh Rosalie | časť prvá

Tak, tu máte ďalšiu kapitolku... Príjemné čítanie už hádam ani želať nemusím...







P

Zívla som. Vedela som, že už je ráno, ale posledné, čo som chcela, bolo vstávať.
Všade vládlo ticho. Bolo to dosť čudné, vzhľadom na to, že sme boli v lese. Malo by tu byť počuť štebot vtákov, šumenie vetra v korunách stromov, piskot veveričiek či tiché kroky líšky. Malo. Ja som nepočula nič.
Posadila som sa a pretrela si oči.
Nebo bolo zatiahnuté, ako pred búrkou.
Tak preto to ticho pomyslela som si.
A možná dobrá nálada bola okamžite preč.

Cestovali sme len týždeň, no mne sa to zdalo ako celá večnosť. Darius bol stále zamĺknutý a odmietal so mnou nadviazať akýkoľvek rozhovor. Ja som však bola tak často ponorená do vlastných myšlienok, že som o to ani veľmi nestála.
Prvé dni nášho putovania boli najhoršie. Z dňa stráveného v sedle ma hrozne bolel zadok. Nočné hliadky boli čosi príšerné; vždy som bola strašne unavená a bola mi zima, aj keď som sedela pri ohni a bola zababušená do teplej deky. Spanie na holej zemi tiež nebolo veľmi pohodlné; bola studená a tlačila. Aj keď ja som bola väčšinou tak unavená, že som zaspala okamžite.
A trikrát som spadla z koňa.

Ale keď sa nad tým teraz zamyslím, mohla som dopadnúť aj oveľa horšie. Ale nedopadla. Vďaka Dariusovi.

Stalo sa to ôsmy deň našej cesty.
Sedela som pri ohni a pokúšala sa nemyslieť na to, že zrejme budem za búrky vonku.
Teda, určite budem za búrky vonku opravila som sa v duchu a zamračila sa.
Darius, ako vždy, pokojne sedel a hľadel do korún stromov.
Ako môže byť taký kľudný?!
Rozčuľovalo ma to. Mala som čo robiť aby som neschytila konár, ktorý ležal neďaleko mňa, a neotrieskala mu ho o hlavu len preto, aby sa už konečne pohol. Našťastie som sa ovládla.
V diaľke zahrmelo. Strhla som sa a prestrašene pozrela na východ, odkiaľ zvuk prichádzal.
To je zlé pomyslela som si a automaticky sa prisunula bližšie k upírovi.
To je veľmi zlé. Ach, nie... Nie, nie, nie... skučala som v duchu a modlila sa, aby nás tá búrka obišla.
No nikdy som nechodila do kostola a Pán Boh si zrejme zmyslel, že teraz mi to spočíta.
Znovu zahrmelo, tentokrát oveľa bližšie. Roztriasla som sa.

Čo ak nás trafí blesk? Veď sme pod stromami a všade píšu, že za búrky by sme nemali byť! Panebože! Už nikdy neuvidím svoju rodinu! Ani Alanu, ani Alana či Linu... Nezatancujem si s Alexejom... Prečo?! Ja ešte nechcem zomrieť!!!

Pomaly, ale isto sa ma zmocňovala panika. No vtom sa zablyslo, a tak blízko, že som to nevydržala a s tichý výkrikom skočila Dariusovi do náruče.
Najskôr zostal mierne zaskočený, no potom sa zamračil.
,,Čo to vyvádzaš?" opýtal sa ma nie veľmi príjemným tónom.
,,T- to tá búrka" koktala som, ,,ja, ja sa bojím. Vždy som sa bála búrok a te- ááá!"
Teraz sa mi zablyslo priamo nad hlavou a ja som si myslela, že už určite umriem. Rozvzlykala som sa.
Vlastne ani neviem, prečo mám z búrok taký obrovský strach. Ale mám. Keď som bola v dome, v bezpečí, nebolo to také strašné, ale vtedy vonku a ešte v lese... Bola som vydesená. Keby tam so mnou vtedy nebol Darius, asi by som od strachu skolabovala.

Začalo pršať. Dážď bol prekvapivo teplý a bol by celkom príjemný, no mňa napadlo akurát to, že voda vedie elektrický prúd a zvyšuje tak šancu, že ma ten blesk naozaj zasiahne.
O chvíľu sme boli obidvaja úplne premočení.
,,V- vezmi ma preč" vzlykala som a tisla sa k nemu.
,,Pro- sím, ja tu nechcem byť, j- ja nechcem zomrieť... Prosím, prosím, prosím..."
Darius si povzdychol.
,,Dobre. Hlavne prestaň vyvádzať, áno? Teraz pôjdeme pešo, pretože keby sa kone splašili, mohli by nás zhodiť. Takže sa postav. No poď" vstal, a dvíhal na nohy aj mňa.
Ja som bola taká vystrašená, že som spravila čokoľvek, len aby som sa od neho nemusela pohnúť. Mala som totiž pocit, že ako náhle by som ostala sama, okamžite by som schytala zásah elektrickým prúdom.
Darius odviazal Diavola (to bol jeho kôň) a aj ja som sa pokúsila odviazať Angiolovu uzdu, ktorou bol priviazaný k štíhlemu kmeňu mladého smreka, no ruky sa mi tak triasli, že som ten uzol nedokázala uvoľniť. Takže to nakoniec za mňa spravil Darius.
,,Tak fajn, poďme" povedal a vykročil. Ja som okamžite pobehla za ním, pretože som dostala strach, že ma tam nechá samú.
Chytila som ho za ruku a trochu sa k nemu pritúlila. No priestor medzi nami sa zmenšoval s každým zablysnutím či zahrmením, takže nakoniec mi musel povedať nech sa na neho tak netisnem, aby vôbec mohol chodiť.

Tá búrka bola nekonečná. Blesk, hrmenie, prílev dažďa, blesk, hrmenie, prílev dažďa, blesk, hrmenie... donekonečna. Mala som pocit, že sa z toho zbláznim. Každú chvíľu som sa prestrašene mykla a každý blesk či hrom sprevádzal môj tichý výkrik.
Darius ma nenapomínal. Ani som sa mu nečudovala; musel na mňa byť strašný pohľad.
Celá premáčaná, z vlasov aj šiat mi priam tieklo. Čižmy mi vržďali; boli plné vody. Bola mi zima a začala som kýchať. Oči som mala červené od neustáleho vzlykania. Slovom, vyzerala som zúbožene.

Netuším ako dlho tá búrka trvala. Nemám poňatia ako dlho sme kráčali v daždi čoraz temnejším lesom, no Darius sa zrazu zastavil.
,,Č- čo sa deje?" opýtala som sa prestrašene.
,,Ticho!"
Okamžite som zmĺkla.
Stáli sme tam a po tvárach nám stekala voda.
A vtedy som to začula.

Škrekot.

No nebolo to obyčajné škriekanie vtákov. Nie, toto bolo skôr ako škrípanie kameňa. Alebo ako keď niekto škriabe nechtami po tabuli.
Striasla som sa.

,,Toto sa mi nepáči, vôbec sa mi to nepáči..." mrmlala som si popod nos a chvela sa.
,,Povedal som ti, že máš byť ticho" zašepkal Darius. Strhla som sa. Jeho hlas, hoci len šepkal, bol temnejší ako kedykoľvek predtým.
Prikrčil sa a ostražito sa rozhliadal po okolí.
Ja som sa tiež obzerala a chcela som vytiahnuť meč, aby som v prípade útoku nebola neozbrojená, no nemala som príležitosť.
Vtedy sa totiž škrekot ozval znovu a tak nahlas, že som si rýchlo prikryla uši rukami a do očí sa mi nahrnuli slzy bolesti.
A zbadala som čosi obrovské a sivé, ako to letí priamo na mňa.
Skôr, ako som stihla čokoľvek urobiť, skôr, ako som si to vôbec stihla uvedomiť, sa na mňa Darius vrhol a strhol ma k zemi.

Prekvapene som hekla. Dopad mi vyrazil dych, takže som sa niekoľko nasledovných sekúnd snažila dostať do pľúc kyslík. No keď sa mi to konečne podarilo, Darius ma už kamsi ťahal. Počula som zdesené erdžanie našich koní.
A potom nastal zmätok.
Erdžanie koní sa miešalo so škrekom tej príšery a dunením hromu. Ja som bola absolútne dezorientovaná.
,,Rosalie!" Darius sa pokúšal to všetko prekričať.
,,Poď, musíme odtiaľto vypadnúť!"
Schmatol ma za ruku a utekal so mnou smerom k miestu, kde sa naše kone pokúšali zhodiť ohlávky a ujsť.
Bežali sme, rozrážali sme dážď, keď sa znovu ozval ten príšerný škripot.
A ja som zakopla.

Neviem, ako sa mi to podarilo, asi som sa potkla o vlastné nohy, no Dariusova ruka sa mi vyšmykla z dlane a zrazu som sa ocitla na zemi.
,,Rosalie!"
Vtedy sa zablyslo a na mňa dopadol tieň. Pozrela som hore.
A to som nemala robiť.
Nado mnou sa totiž vznášal vták.
No nebol to obyčajný vták. Nie, toto bolo obrovské a sivé, vyzeralo to ako vytesané z nejakého kameňa. Rozpätie krídel to mohlo mať aj osem metrov, obrovské zahnuté pazúry boli ako dýky. Roztvorilo to zobák a opäť to vydalo ten príšerný škrekot.
Zapchala som si uši, no nepomáhalo to. Škriekanie sa mi rozliehalo v hlave ako zvon. Skrútila som sa do klbka a želala si radšej umrieť, ako počúvať toto. Vykríkla som, no môj výkrik v tom diabolskom zvuku úplne zanikol.
Keď ten zvuk konečne ustal, odvážila som sa znovu pozrieť na to monštrum. A zistila som, že ono hľadí dole na mňa.
Červené oči o veľkosti dezertných tanierikov sa priam vpíjali do tých mojich.
A potom sa to zrazu vznieslo hore.

Nechápavo som hľadela, ako sa tá príšera vzďaľuje.

Čo to malo, doparoma, znamenať?!
S námahou som sa postavila. Točila sa mi hlava a trochu som sa tackala, no podarilo sa mi udržať sa na nohách.
,,Rosalie!"
Darius sa za mnou objavil tak nečakane, až som nadskočila.
,,Rýchlo, nasadaj!" podával mi uzdu môjho koňa. On sám už sedel na Diavolovi.
,,Prečo?" nechápala som.
,,Veď- veď už je to preč, nie?"
Jediné, po čom som vtedy túžila, bolo schúliť sa do klbka a plakať. Bola som unavená - unavená z vlastného strachu. Najskôr tá búrka, ktorá bola horšia ako všetky búrky, ktoré som doteraz zažila; či už v tomto svete alebo v tom mojom. A teraz toto.
,,Rosalie pozri sa hore."
Poslušne som vyvrátila hlavu a nechala dažďové kvapky, aby mi stekali po mihalniciach. No nevidela som nič, len keď sa slabo zablyslo som zazrela akýsi tmavý rozmazaný fľak na pozadí atramentovo čiernej oblohy.
,,Vidíš?" opýtal sa Darius potichu.
,,Nechápem, čo by som mala akože vid-"
Zasekla som sa.

,,Panebože!"

Schmatla som Angiolovu uzdu a bleskovo sa vyšvihla do sedla. Uvedomila som si totiž, čo vlastne je ten rozmazaný fľak.
Bol to ten vták.
Neodletel. Len sa so mnou hral, ako sa mačka hrá s myšou pred tým, čo ju zabije. No teraz som vážne pochybovala, že by sa chcel len pohrať.

Popohnala som Angiola a o chvíľu sme sa už hnali šialeným tempom pomedzi stromy.
Znovu som začula ten škrekot.
,,Čo to je?!" prekričala som to a pozrela na Dariusa.
,,Gorgona!" odpovedal, ani na mňa nepozrel.

Gorgona? Tá z gréckej mytológie? Ale veď tá vyzerá inak! Má to byť žena s hadmi namiesto vlasov na hlave! Toto predsa nie je gorgona!

Nechápala som to. Toto monštrum sa na ženu nepodobalo ani omylom!
Znovu sa ozval ten škrek.
,,Vtáčik sa zrejme hnevá, že si mu zobral papu!" poznamenala som smerom k Dariusovi a obzrela sa. Gorgona letela za nami a krídlami lámala stromy. A bola čoraz bližšie.
,,Dobieha nás!" vykríkla som zúfalo.
,,Darius!"
Upír sa obzrel a zaklial. Prekvapilo ma to; ešte nikdy som nepočula nadávať ani nikoho z jeho rodiny, ani jeho osobne. No to ma teraz trápilo najmenej.
,,Poď za mnou!" vykríkol a skrútil Diavola napravo. Tiež som obrátila koňa a popohnala ho, aby som znížila Dariusov náskok.
Teraz sme sa hnali priamo pomedzi stromy. Nebola tu nijaká cesta, ani len vyšliapaný chodník.
Konáre ma šľahali po tvári a s námahou som sa vyhýbala stromom. A pritom som sa stále snažila sledovať chvost upírovho koňa mihajúci sa medzi stromami.
No po chvíli sa mi aj ten stratil z dohľadu.

To nie! Sakra! zanadávala som v duchu.
,,Darius!" volala som meno môjho spoločníka.
,,DARIUS!"
Žiadna odpoveď.
,,Dočerta!"
Zúfalo som sa rozhliadala medzi stromami, no nevidela som ani Dariusa, ani jeho koňa.
A uvedomila som si, že sa už neblýska. Dokonca nebolo počuť ani tiché hrmenie.
Búrka ustala.
Vzdialené škriekanie gorgony, mávanie jej obrovských krídel a zvuk lámajúcich sa stromov boli teraz jediné zvuky, ktoré narušovali vzniknuté ticho s jemným šelestom dažďa v pozadí.
Darius nedopovedal a mňa sa začalo zmocňovať silné zúfalstvo.
Počula som, ako sa gorgona približuje.
,,DARIUS!" vykríkla som znovu a do očí sa mi nahrnuli slzy.
Znova sa ozval len škrek toho vtáka. Nepáčilo sa mi, ako blízko.
Tu nemôžem zostať uvedomila som si a popohnala Angiola.

Nevedela som kam idem, no hýbala som sa a to bolo hlavné.
Príšera bola čoraz bližšie.
Vtedy som za stromami zazrela svetlo. Zamierila som k nemu a po chvíli vyšla na akúsi lúku. Bola dosť veľká.
Započula som škrekot toho vtáka, no zrazu som si nebola istá, z ktorého smeru.
Cvalom som vyrazila cez lúku a zbadala som čierneho koňa, ako vybieha z lesa po mojej pravej strane. Jasne som videla dlhé svetložlté vlasy vejúce za postavičkou, ktorá na ňom sedela.
,,Darius, pozor!" vykríkla som, keď sa za jazdcom vyrútila z lesa gorgona.
,,SEM! SEM!" kričala som a divoko mávala rukami.
Upír si ma všimol. Ale gorgona tiež.
S divokým zaškriekaním, pri ktorom mi tuhla krv v žilách sa stočila a pustila sa za mnou.

No zbohom! pomyslela som si, zvrtla koňa a cválala som odkiaľ som prišla. Kútikom oka som zazrela Dariusa ako stojí v strmeňoch a pokúša sa upútať príšerinu pozornosť, no tá si ho nevšímala. Zrejme usúdila, že ja budem chutnejšia.
Hnala som sa cez lúku naspäť do lesa prenasledovaná obrovským a očividne dosť hladným vtákom, za ktorým na koni cválal Darius márne sa snažiac odpútať jeho pozornosť od jeho momentálnej koristi.
Gorgona sa však približovala príliš rýchlo.
Obzrela som sa.
A vtedy vyšlo slnko.

Pokrývka mrakov sa roztrhla a dala tak priestor zopár slnečným lúčom aby zaliali svojím svetlom nás, lúku, les aj gorgonu.
Povetrie preťal príšerný škrekot, ktorý znel skoro ako výkrik. Gorgona sa zrazu neprirodzene skrútila. Naše kone sa vzopäli a ja som mala čo robiť, aby som nezletela na zem. Našťastie som sa v poslednej chvíli pevne chytila Angiolovho sedla, inak by som z neho určite vypadla.
Riskla som ďalší pohľad na gorgonu.

Zmietala sa ako v nejakom kŕči. Perie jej kamenných krídel sa zošúverilo a ovzdušie naplnil zápach hnijúceho mäsa. Oči jej išli vypadnúť z jamiek a zobák sa otváral, hoci z neho nevyšiel nijaký škrekot. Jediné, čo tu bolo počuť, bolo jemné dopadanie dažďa, tiché erdžanie a fŕkanie našich koní, ktoré sa zatiaľ stihli aspoň ako-tak upokojiť a zvuk vzduchu rozrážaného obrovskými krídlami tej príšery.
Netušila som, čo sa to deje a nedokázala od toho výjavu, hoci mi bol odporný, odvrátiť zrak.

Vták sa teraz zmietal v smrteľnej agónií. Zápach bol čoraz neznesiteľnejší. Chytila som si nos a ústa a uniklo mi menšie zakašľanie.
Kamenné perie gorgony sa odlupovalo a s dunením dopadlo na zem. Na niektorých miestach sa začalo odhaľovať mäso, no aj to bolo akoby z kameňa. Vták sa márne snažil odletieť; len sa skrúcal a zúfalo otváral zobák.
Hoci sa nás pre chvíľou snažil zožrať, bolo mi ho ľúto. Vyzeral tak úboho, keď tam tak bojoval o život.
Vtedy sa tiene prehĺbili a slnko zašlo za mraky.

Gorgona sa znovu rozškrečala, naše kone začali splašene poskakovať s stavať sa na zadné, ja som kŕčovito zvierala hrušku sedla a márne sa snažila zapchať si uši.
Vtedy vták konečne zamával krídlami a vzniesol sa vyššie. No aj cez slzy, ktoré mi od toho neznesiteľného škripotu vyhŕkli do očí som videla, že letí akosi kostrbato a vôbec nie tak plynule ako predtým.
Škriekanie pomaly ustávalo s tým, ako sa gorgona vzďaľovala.

A ja som tam sedela a nechápavo hľadela za ňou.






 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 ema ema | 24. srpna 2009 v 17:26 | Reagovat

skvelá kapitola  :-D

2 Margaretulienočka Margaretulienočka | 24. srpna 2009 v 18:39 | Reagovat

Tá búrka bola zlatá  :-) A ten Gorgon fúj ako sa rozpadával brrr :-! Super kapitola  :-)

3 Kika* Kika* | 24. srpna 2009 v 20:56 | Reagovat

pripájam sa k predchádzajúcim komentárom :) inak má strach z búrok nejaký odborný názov? chúďa Rosalie...

4 jannuš jannuš | 24. srpna 2009 v 23:08 | Reagovat

ema: Díky! :-D :-D :-D
Margaretulienočka: heh, to hej. Ale Rose to tak asi nepripadalo... ;-) :D A gorgona... Nuž, zvýšená citlivosť na slnko robí svoje ;-) :-D A ďakujem! :-D :-D :-D
Kika*: ďakujem! :-D A áno, má, strach z búrok sa nazýva astrofóbia ;-) :-D

5 Lenuš Lenuš | Web | 25. srpna 2009 v 11:50 | Reagovat

tak ti poviem, že strach z búrok mám aj ja, a to aj keď som zalezená vnútri pod paplónom :-D ...takže sa jej nedivím, aj keď bola fakt trochu hysterická, ale v takej chvíli je to tomu človeku asi jedno :-D ...ale dobre na tom bolo, že mohla byť blízko Dariussa  :-P ...a tá Gorgona,fuj, ohyzdní vták :-! ...nejde mi hlasovať na tvojom blogu už od začiatku, neviem prečo, ale tak, môj hlas patri NIE, to len tak, aby si vedela  :-D samozrejme, že spravíš, ako budeš chcieť ty  :-) ...inak super, super kapitola a teším sa moc na ďalšiu  :-)

6 jannuš jannuš | 25. srpna 2009 v 12:23 | Reagovat

Lenuš: hej, bola trochu (dosť ;-)) hysterická... :-D Ale tak, každý sa niečoho bojí (až na mňa. No fakt, ja nemám žiadnu fóbiu. Jediné, čoho sa však skôr hnusím, ako bojím, sú pavučiny. Ale pavúky mi zase nevadia. No čo, som, holt, divná... ;-) :-D). Inak, myslím, že bola tak vystrašená, že si Dariusovu blízkosť ani veľmi nevychutnala. Však na to bude mať dosť času neskôr... ale to už predbieham. ;-)
Inak, díky za hlas. Ja si to už zaradím. ;-)
A ďakujem za kompliment! :-D :-D :-D

7 leni leni | 26. srpna 2009 v 10:37 | Reagovat

vau! to bolo také...dobrodružné!! to sa mi pááčilo..:-D a toho hnusného škrekotu..no blee...mám dosť. včera som totiž pozerala Pána Prsteňov a tam je oho až až....:-P a už mi to strašne liezlo na nervy...8-O ale späť ku kapitolke...bola naozaj famózne napísaná!a chúďa ako sa bála búrky...ak mám pravdu povedať, ja mám búrky celkom rada...:-D a le ako ich to tam naháňalo..no brrr...:-D kapitola naozaj naozaj skvelá a už sa veeeľmi teším Ďalej!!:-D a však to už vieš..:-D

8 Tilia Tilia | E-mail | Web | 27. srpna 2009 v 2:42 | Reagovat

,,Vtáčik sa zrejme hnevá, že si mu zobral papu!"
- neviem, neviem, ale táto replika mi príde taká divná... akoby mimo kontext alebo čo, prosto akosi mimo. Možno ešte tá prvá časť, ale slovo "papu" je prosto také... neprirodzené dokončenie onej vety :D...

9 jannuš jannuš | 27. srpna 2009 v 10:44 | Reagovat

leni: heh, to hej... V Pánovi prsteňov vážne nie je núdza o obludky... :-D
No, ja zas búrky úplne, ale úplne zbožňujem! ;-)
A díky!!! :-D (hej, viem, ale ono sa to tak dobre počúva... ehm, číta... *samoľúby výraz* :D)
Tilia: *pokrčí plecami a tvári sa ako najväčšie neviniatko na svete. Všetko okorení pohľadom ,ja nič, ja amatérsky spisovateľ´* To vieš, nie vždy je všetko podľa predstáv všetkých okolo teba (preložené do slovenčiny: Už to skrátka opravovať nebudem :-P) :-D
Ale díky za koment ;-) :-D

10 monika19 monika19 | E-mail | Web | 30. srpna 2009 v 0:15 | Reagovat

Wow super!!!!! Tak som sa dočítala až sem!!!! A je to úplne perfektný príbeh. Ja jednoducho nemôžem!!!!!! ;-)  :-D  8-)  :-P  :D

11 jannuš jannuš | 30. srpna 2009 v 14:03 | Reagovat

monika19: Dííííkyyyy!!! :D :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama