"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

kapitola L - V plameňoch - časť prvá - Tajomstvá

7. srpna 2009 v 22:45 | jannuš | príbeh Rosalie | časť prvá

Ďalšia kapitolka k Rose! Želám príjemné čítanie!





L

Mala som pocit, že sa mi to sníva. Modlila som sa, aby sa mi to len snívalo. Bohužiaľ, nebol to sen.
Bola to skutočnosť.

Stála som pred dverami do obývačky a lapala po dychu. To, čo som videla, totiž vôbec nebolo normálne. Bolo to, akoby sa splnili moje najhoršie predtuchy.

Alana, Alan, Iris a Dan sedeli rozvalení v kreslách, spod ktorých im vytŕčal chvost. Áno, chvost. Vlčí chvost. A ja som vedela čo to znamená.

Lillien mi o nich hovorila len raz, aj to nie všetko. Myslela si, že na to bude ešte dosť času. Nebolo. No to, čo som o nich vedela, mi stačilo.
Že sa transformujú v noci. Že sú oveľa silnejší ako normálni ľudia. Oveľa nebezpečnejší.
Hneď som ich spoznala.

Vlkolaci.

Boli to oni, o tom nebolo pochýb. Už len ten chvost, a videla som, ako Alane spod vlasov vytŕčajú uši. Vlčie. Vyzerala s nimi rozkošne, no mne po chrbte prebehli zimomriavky.

Potom mi zrak padol na gauč a mala som pocit, akoby ma obliali studenou vodou.
Sedeli na ňom Lina, Alexej a ešte jedno dievča, v ktorom som spoznala Seireen. To však nebolo to, čo ma tak zarazilo.
To, čo ma šokovalo, bol ich vzhľad.
Všetci traja boli bledí, oveľa bledší ako cez deň, bledší, ako normálni ľudia. Uši mali špicatejšie, skoro ako elfovia, no predsa nie až tak. Ale ich oči...
Boli nádherné.
Neuveriteľne jasné, doslova žiarili. Také prenikavé...
Nemohla som z nich spustiť zrak a v hlave mi bežalo jediné slovo.

Upír.

Určite to boli upíri.

Ani o nich som toho nevedela nejako extra veľa, no ako aj pri vlkolakoch mi Lillien podala aspoň tie najzákladnejšie informácie. Napríklad, že sú tiež oveľa silnejší ako ľudia, aký je aspoň približne ich vzhľad, ale najmä najdôležitejšiu vec: ich oči. Vedia nimi svoju korisť doslova zhypnotizovať, takže tá potom nie je schopná sa brániť a urobí presne to, čo od nej chcú.

Zachvela som sa, keď som si predstavila, že by som mala do tých očí hľadieť priamo, že by som cítila ich pohľad na sebe...
Znovu som sa zachvela. Pochopila som totiž, čo to znamená.
Oni to vedia preblesklo mi hlavou.
S tým príbehom som ich neoklamala. A keďže vedia kto som... zabijú ma uvedomila som si zdesene.
Nebudem mať šancu, proti nim nie!

Zacítila som, ako mi z tváre mizne všetka krv a zrazu mi bola zima.
Po tvári mi začal stekať pot.
Cítila som narastajúcu paniku.

Ja nesmiem zomrieť! Ešte nie! Ešte som nedokončila svoju úlohu! Nesplnila poslanie... Musím ešte aspoň raz vidieť svoju rodinu!

Vtedy som si niečo uvedomila. Mala som pocit, akoby tá informácia tlačila na moje podvedomie už dlhšiu dobu, no ja som bola príliš zamestnaná dianím v obývačke.

Niečo mi tam chýbalo, niečo...

Podobný strach som cítila, keď som vyzrela pomedzi stromy a uvidela Tieňovu armádu. A teraz som ho pocítila znovu.

Keď som si uvedomila, čo mi tam po celý čas chýbalo.

Keď som si spomenula, že na stene visí osem obrazov.
Nie sedem. Osem.

A mne došlo, čo to znamená.

Darius je niekde v dome. Darius ma môže kedykoľvek nájsť.
A keď som sa otočila, že odtiaľ čo najrýchlejšie a čo najtichšie zmiznem zistila som, že Darius ma už našiel.


Najskôr som cítila príšerný strach, no potom ho nahradil akýsi iný, neznámy pocit.

Darius bol tiež očividne upír. Bledý, špicatejšie uši, neuveriteľne žiarivé zelené oči, ktoré mali teraz takmer až čiernu farbu... Ak som si myslela, že tie obrazy, na ktorých bola vyobrazená celá ,,rodina" sú krásne, teraz som s tým nesúhlasila.
Nie, on bol oveľa krajší ako na tom obraze.

Hľadela som naňho a zrazu som sa cítila zvláštne. Pohľad jeho uhrančivých očí ma úplne opantal a ja som nemohla odvrátiť zrak. Odrazu som mala zvláštne ľahkú hlavu, akoby mi z nej zmizli všetky myšlienky.

Panika, strach, bolesť, ale aj láska, radosť či zúfalstvo, všetko to boli len pojmy, ktoré nič neznamenali. Prázdne slová, rovnako ako moja hlava.

Zrazu som zacítila strašnú túžbu ho pobozkať.

Dýka mi vypadla z ruky.

Počula som, ako sa za mnou rozleteli dvere, no nereagovala som. Bola som príliš zamestnaná Dariusovymi očami.

,,Čo sa to tu deje?"

Počula som niečí hlas, no nevedela som si spomenúť, komu patrí. Ale bol akýsi známy...
,,Špehovala. Počúvala za dverami."
Tento hlas nepoznám uvedomila som si. Rovnako som nepoznala ani jasný dievčenský hlas, ktorý sa ozval vzápätí:
,,Nehovorila som to?"

Počúvala som a porovnávala jednotlivé hlasy. Ich hĺbku, tóninu... Jednotlivé slová, hoci mi nedávali žiadny zmysel...
Vtedy sa mi v mysli vynoril ešte jeden hlas, o ktorom som však s istotou vedela, že nepatrí nikomu z tu prítomných.
Bol milý, láskavý a mal trošku detský podtón. A ja som v ňom spoznala hlas mojej mamy.

V tom momente som precitla. Uvedomila som si prečo som tu, kto vlastne som... Bolo to, akoby ste boli v tom štádiu medzi spánkom a bdením, kedy ešte rozoznávate čo sa okolo vás deje, no ste príliš unavení na to, aby ste nejako zareagovali a niekto by vás oblial ľadovou vodou.
A ja som sa tak cítila; triasla som sa a lapala dych.

Vtedy Darius zažmurkal a vyvalil oči.

Ja som, ešte stále sa trochu trasúc, ustupovala z jeho dosahu a z dosahu jeho očí.
Obzerala som sa. Zdalo sa, že to, čo sa práve medzi nami udialo si nikto nevšimol. No zato si všimli, že chcem ujsť. Zrak mi padol na moju dýku v Danových rukách.

Sakra!

Všetci boli rozostavení okolo mňa a v ich pohľadoch nebolo vonkoncom nič priateľské.
Len chlad a akási desivá vypočítavosť.

Vedela som, že ma zabijú; stačí len okamih. A ja som im ten okamih nechcela poskytnúť.
Vedela som, čo musím urobiť. Vedela som, že to s najväčšou pravdepodobnosťou neprežijem. No musela som to aspoň skúsiť. Aspoň sa pokúsiť zachrániť si život.
Vedela som, že nesmiem váhať, že musím využiť moment prekvapenia, jedinú výhodu, ktorá sa mi naskytla.

TERAZ! vykríkla som v duchu a vrhla sa k dverám.

Všetci zostali v miernom šoku, no aj tak to nepomohlo.

Ako som utekala k vstupnej bráne, do cesty mi zrazu skočil Alan.
Prudko som zabrzdila a na okamih zostala bezradne stáť, keď mi odrazu blesklo hlavou:

Meč!

Tu však nastal menší problém. Meč som mala v izbe a izba bola...
Hore! Musím sa dostať hore!

Zvrtla som sa a rozbehla sa ku schodom. Tam však stál Alexej a tváril sa desivo. Postavil sa rovno doprostred schodiska a ja som vedela, že keby som sa pokúšala prejsť popri ňom, chytí ma.
Tak som namiesto toho zamierila zboku popri schodisku, potom sa chytila zábradlia a prehupla sa na schody za Alexeja. Zostal trochu zarazený a nebol sám, no to som už nesledovala.

Utekala som hore schodmi tak rýchlo, ako som len dokázala a dúfala som, že kým sa oni spamätajú, ja už budem v izbe.

Vybehla som hore po schodoch a už som sa chystala vbehnúť do svojej izby, keď som zrazu začula svoje meno.

Svoje skutočné meno.

Rosalie.

Na okamih som stŕpla a nedokázala sa pohnúť. Vedela som, že teraz ich už nič nezastaví, že teraz ma už určite zabijú.
Nepodarilo sa mi potlačiť tichý výkrik; rozbehla som sa po chodbe a počula za sebou ich kroky.

Vletela som do izby, zabuchla za sebou dvere a poriadne pozamykala. Vedela som, že ich to dlho nezadrží, no mne stačila len chvíľočka...
Skočila som ku stolíku a schmatla z neho meč. Nezdržovala som sa z jeho pripasovaním; proste som ho chytila do ruky a prebehla ku skleneným dverám, ktoré viedli na balkón, ktorý sa tiahol pozdĺž celého domu.

Vtedy sa ozvalo zabúchanie na dvere. Nadskočila som od ľaku.
,,Rosalie, otvor!" kričal Darius. Vedela som, že je to on; nikto iný nemal taký nádherný hlas. Taký sýty... Mäkký... Dosť hlboký, ale nie príliš...
Potriasla som hlavou.
Panebože, na čo to zase myslím?! Musím sa odtiaľto dostať skôr, ako im dôjde, čo chcem urobiť a nepobežia dolu zastaviť ma!

V hlave sa mi začal pomaly rodiť plán.

Mohla by som si zobrať Angiola premýšľala som horúčkovito.
A potom cválať do najbližšieho mesta. A potom... Potom sa uvidí.
Ozvalo sa ďalšie, tentoraz silnejšie zabúchanie na dvere a ja som sa roztriasla.

,,Rosalie, no tak, otvor! Vysvetlíme ti to!" volal Darius.

No to určite! pomyslela som si a neodpovedala som. Bleskovo som vybehla na balkón a zatresla za sebou dvere. Počula som, ako sa tie na mojej izbe práve pokúšajú vylomiť.

Celá stuhnutá strachom som ustupovala chrbtom k zábradliu balkóna, keď som zrazu do niečoho narazila.
Vykríkla som a zvrtla sa.

Ak som si myslela, že to už nemôže byť horšie, šeredne som sa mýlila.

Za mnou totiž stál a vyškieral sa...
Tieň.
,,NIE!" zvreskla som hystericky.
Čo tu robí? A ako sa sem, preboha, dostal?!

Dych sa mi zrýchlil a na čelo mi vystúpili kropaje potu. Ktosi kričal moje meno, no ja som to nevnímala. Vnímala som len paralyzujúci strach, ktorý spôsoboval, že som sa nemohla ani pohnúť a paniku, ktorá vo mne narastala s každým nadýchnutím.

,,Tak sssa zzznovu ssstretávame, holubičččka" uškŕňal sa Tieň a mne zovrelo žalúdok.
,,Ale neboj sssa, terazzz mi užžž neunikneššš!" rozrehotal sa, chytil ma pod krkom a zodvihol pár centimetrov na zem. Cítila som, ako mi meč vypadol z ruky.

Pokúšala som sa vykríknuť, pokúšala som sa ho udrieť, kopnúť, akokoľvek mu ublížiť, no nešlo to. Tak ako prvý raz; nedokázala som ho zraniť. Moje údery a kopance spôsobili len to, že sa začal ešte viac vyškierať.

Pomaly som strácala dych a po lícach mi začali stekať slzy. Snažila som sa vymaniť z jeho zovretia, no nešlo to. Práve naopak; čím viac som sa mykala, tým viac som strácala dych. Tak som sa radšej prestala brániť.
,,Tak je to dobre" posmieval sa Tieň, ,,čččím menej sa budeššš brániť, tým menej to bude bolieť."

Z posledných síl som ho chytila za ruku, ktorou mi zvieral hrdlo a pokúšala som sa vykrútiť mu prsty, no malo to asi taký účinok, ako keby som chcela hlavou zbúrať betónový múr.

A kdesi v pozadí som stále počula údery na dvere, no tentoraz Alana volala moje meno...

Keby som tak znovu mala tú silu... Tú, čo mi vtedy na bojisku zachránila život! pomyslela som si zúfalo. No vedela som, že to sa teraz nestane. Nie, teraz už naozaj umriem.

Zatvorila som oči a čakala, kedy mi dôjde vzduch.
Teraz by som s radosťou prijala smrť z Dariusových rúk...

Vtom som cítila, ako Tieňove prsty na okamih povolili svoje zovretie. Využila som to a zhlboka sa nadýchla. Otvorila som oči a rozhliadala sa, aby som zistila, čo to spôsobilo. A o chvíľu som to zbadala.

Asi tri metre od nás pri ďalších presklených balkónových dverách stál Darius.

Potom s všetko zomlelo tak rýchlo, že som to ani nestihla zaregistrovať.

Cítila som, ako do Tieňa čosi vrazilo.

Odhodilo ma to nabok, takže som narazila chrbtom do steny a vzápätí skončila na zemi. Rýchlo som sa začala driapať na nohy a rozhliadala sa, aby som zistila, čo to bolo.
No skôr, ako som sa stihla spamätať ma ktosi schmatol a vtiahol cez teraz už otvorené sklenené dvere dnu do domu. Prudko som sa mu vytrhla a zvrtla sa.

Oproti mne stáli všetci až na Alana, o ktorom som netušila, kde je, a Dariusa, ktorý zostal vonku na balkóne.

Uvedomila som si, že nemám meč.

,,Neboj sa" povedala Alana a podišla ku mne bližšie. Ustúpila som.
Vtedy sa zvonku ozval krik.

Mykla som sa a okamžite vybehla na balkón.
Darius tam stál, v jednej ruke zvieral meč a tú druhú mal zaťatú do päste. Pozeral smerom k lesu a ticho vrčal.

Zachvela som sa.

Bol to desivý zvuk. Temné, hrozivé vrčanie, ktoré mu vychádzalo odniekiaľ z hrdla.

Mimovoľne som cúvla.

Až vtedy som si uvedomila, že Tieň tam nie je.

Obzerala som sa okolo, no nikde som ho nevidela. Prešla som k zábradliu, myslela som si, že možno spadol dolu. A vtedy som ich zbadala.

Od lesa k nám prichádzali Tieňovi vojaci.

Väčšina išla pešo, no zopár ich bolo na koňoch. Jazdci niesli v rukách fakle.

,,Nie..." zašepkala som a cúvla.
,,Mala by si sa ísť schovať" ozval sa zrazu Darius vedľa mňa, takže som mierne nadskočila.
,,Toto nie je nič pre dievčatká."
Posledné slová povedal s tlmeným zavrčaním. Potom sa prehupol ponad zábradlie a pristál dolu na trávniku tvárou v tvár útočníkom.

Stála som tam a nevedela, čo robiť. Bola som zmätená.
Veď ma chceli zabiť! Tak prečo potom... ?

Bolo tu jediné vysvetlenie.
A to to, že neboli s Tieňom. Že boli na mojej strane.
Ale prečo by ma potom chceli zabiť? Prečo by chceli zabiť Artemis?

Myslela som si, že chápem.
A vtedy som si uvedomila, že im musím pomôcť.

Rýchlo som sa obzrela na svoj meč. Uvidela som ho na zemi asi dva metre odo mňa. Okamžite som k nemu priskočila a zdvihla ho, no to už pri mne stál Alan.
,,Zostaň tu" povedal pokojne.
,,Darius mal pravdu, tu nemajú dievčatá ako ty čo robiť."

Všimla som si, že on, Alana ani Dan nemajú zbrane.
Alexej, Lina, Seireen a Iris boli naproti nim ozbrojení. Alexej mal meč a ženy zvierali v rukách luky.
Vedela som, že každý vie so svojou zbraňou narábať priam majstrovsky.

Ja som však myslela na niečo iné. Pozrela som sa dolu na zem. Mohlo to byť takých päť metrov.
Nemala som šancu. S mojím šťastím by som si akurát tak dolámala nohy.

Sakra! zanadávala som v duchu. Ale nemohla som to nechať všetko na nich, už nie... Už som raz stratila ľudí, na ktorých mi záležalo, nedokázala by som...

Zvrtla som sa, prebehla popri Alanovi a vbehla do domu. V izbe som na seba rýchlo hodila prvé nohavice a košeľu, na ktoré som narazila (predsa len, v nočnej košieľke, ktorú som mala teraz oblečenú, by sa mi bojovalo dosť zle) a zbehla po schodoch.

Zachvela som sa a nabehli mi zimomriavky, keď som zvonku začula vrčanie a vlčie vytie. A potom zvuk, akoby niekto niečo trhal.
No nemala som čas na dlhé úvahy.

Dvere sa rozleteli a dnu vbehlo päť mužov.
Zrejme sa im nejakým spôsobom podarilo prejsť cez obranu domu a teraz sa dostali dovnútra.

Keď ma zazreli, na chvíľu sa zarazili, no vzápätí sa na mňa s revom vrhli.

Keby útočili po jednom, nebol by to problém. No oni zaútočili všetci naraz a ja som, hoci som poctivo trénovala, nemala proti výborne vycvičeným vojakom veľkú šancu.

Chvíľu som odrážala ich údery, no potom som sa zvrtla a rozbehla hore schodmi.
Okamžite vyrazili za mnou, no aj tak som mala menší náskok.
Nie však nadlho.

Asi v polovici schodiska ma jeden schmatol za nohu.
Pokúšala som sa ho skopnúť a trafila som ho do hlavy. Zreval a zvalil sa nabok.
Jeho druhov to však len vyprovokovalo.
Nečakala som, kým ma chytia, a bežala som ďalej.
Znovu som sa ocitla na vrchnej chodbe. Chvíľu som sa obzerala a potom som vbehla do prvých dverí, na ktoré mi padol zrak.

Zistila som, že je to akási pracovňa.
V strede stál stôl s koženým kreslom. Po bokoch miestnosti boli police plné kníh a akýchsi zvitkov. Na veľkých oknách viseli jemné ľahké závesy, ktoré celú miestnosť prevzdušňovali.
Na zemi bol mäkký koberec krémovej farby. Na stene napravo od dverí visel veľký gobelín.

Neubránila som sa, akosi automaticky som k nemu pristúpila.

Bol na ňom rodokmeň.
Teda, zrejme to bol rodokmeň. Veľký, široko rozvetvený strom mien a dátumov narodení. Chýbali tam však dátumy smrti.

Vtedy sa na chodbe ozvali hlasy.
,,Nemohla ujsť ďaleko. Bude niekde tu. Prehľadajte to!"

Začala som sa v panike rozhliadať okolo a hľadala som miesto, kde by sa dalo schovať. Do oka mi padla obrovská drevená skriňa.
Neváhala som, skočila som do nej a zatvorila dvere. Bola prázdna.

Vedela som, že v skrini by sa človek nemal zatvárať, ak sa, samozrejme, nechce udusiť, no teraz by ma mohla prezradiť aj tá najmenšia škáročka, a to som nemohla riskovať.

Ako náhle som za sebou zatvorila dvere, počula som, ako niekto vošiel.
Zatajila som dych.

,,Musí byť tu! Nemohla sa predsa vypariť!" počula som nahnevané hlasy.
,,Prehľadajme to."

Vtedy ma napadlo, akú strašnú chybu som urobila. Tá skriňa bola totiž jediné miesto, kde sa v tejto izbe dalo schovať. A teda aj prvé miesto, kde budú hľadať.

Pritisla som sa na zadnú stenu skrine.
Počula som kroky, ktoré sa čoraz viac približovali.

Chytila som si nos a ústa, aby ma náhodou neprezradil dych.

Počula som, ako niekto chytil kľučku.

Ešte nikdy som sa tak nemodlila.

,,Nechaj tak, tam nie je" ozvalo sa zrazu a ja som zmeravela od prekvapenia.
To neprehľadajú jediné miesto, kam som sa mohla ukryť?

Nedávalo to zmysel.

Zrazu som počula tiché šťuknutie. Chvíľu mi nedochádzalo čo sa deje. Potom som bleskovo priskočila k dverám. Bolo zamknuté.

Zvonku som začula smiech.

,,Čo keby sme to nášmu dievčatku trochu spestrili?" ozvalo sa a mňa prepadol strach.

Ako spestrili? nechápala som a pomaly ustupovala dozadu.
Začula som tiché zapraskanie a znovu smiech.
,,Ver nám, že by sme tu radi zostali a pozerali sa, ale ešte musíme zabiť ostatných" povedal mužský hlas a znovu sa všetci rozrehotali.

Potom som počula kroky. Smiech sa vzďaľoval.

Stála som tam a ničomu nerozumela.
Ako, pozerali sa? Na čo?
Zrazu mi začalo byť horko. Čosi som zacítila.

Dym.

Keď mi došlo, čo sa to deje, hystericky som zvreskla, znovu priskočila ku dverám a začala do nich tĺcť.

Skriňa horela.






 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 leila leila | 8. srpna 2009 v 11:07 | Reagovat

skvelá poviedka
:-)  :-)  :-)

2 jannuš jannuš | 8. srpna 2009 v 11:27 | Reagovat

Ďakujem! :-D

3 Margaretulienočka Margaretulienočka | 8. srpna 2009 v 12:53 | Reagovat

Tá má ale šťastie  :-D  :-D

4 jannuš jannuš | 8. srpna 2009 v 13:27 | Reagovat

No to hej... :-D Ďakujem pekne, za také šťastie, neprosím si! :-D

5 Lenuš Lenuš | Web | 8. srpna 2009 v 21:23 | Reagovat

taaak som šikulka :-D, stihla som dnes prečítať všetky kapitolky  :-) poviedka sa mi hrozne lúbi  :-) ...ale z tohto sa určite dáko dostane, nemôže uhorieť a Dariuss sa mi začína hrozne lúbiť  :-D...len tak ďalej s písaním, je to skvelé   ;-)  :-)

6 jannuš jannuš | 8. srpna 2009 v 22:14 | Reagovat

Díky! :-D No, vzhľadom k tomu, že pri posledných dvoch pesničkách som napísala, že som pri ich počúvaní stvorila 24. a 25. kapitolku je zrejmé, že sa z toho Rose dostane... ;-) Ale viac už neprezradím! :-P
P.S. hej, Darius sa páči aj mne... Až Rose závidím... :-D :-D :-D
P.P.S. a ešte raz díky! :D :D :D

7 leni leni | 9. srpna 2009 v 13:42 | Reagovat

áááááá!!!! toto mi nesmieš urobiť!!!!takto to skončiť a či sa odtiaľ vôbec dostane..no proste musí!!! no takže vlkodlaci a upíri v jednom  dome..no jaj nechcela by som...:) :) a že sa majú radi...:D ale Darius...ja z neho nemôžem..proste on je skvelýýý!!! Rose má pekelné šťastie že ho stretla....závidím jej...:D:D ale nie...:) skvelá kapitola trochu prekvapivá ako sa to tam všetko zvrtlo...nikdy by ma nenapadlo že Alana, Alan a ich rodičia sú vlkodlaci...:D už sa strááášne teším ďalej..a pevne verím že kapitola bude ale veľmi skorooo!!! bo keď nie...tak vrrrrr....:D :D

8 jannuš jannuš | 9. srpna 2009 v 14:45 | Reagovat

leni: Joooo! :D Som rada, že si to nečakala. Veď o to tam išlo! Ten moment prekvapenia. ;-)
P.S. veď ja som to tak skončila schválne! :-D Moja zásada: pokiaľ to ide, tak napínať, napínať, napínať! :-D :-P
P.P.S. ďalšiu kapitolku sa pokúsim pridať čo najskôr, ale musí sa to zhodnúť aj s programom mojej mamči, pretože ona je vlastne taký môj beta-read, čiže... Ale budem sa moc moc snažiť! ;-) :-D

9 mamča mamča | 9. srpna 2009 v 16:11 | Reagovat

Mamča sa vynasnaží zhodnúť sa s programom autorky, aby nebrzdila plynulosť príbehu.  :-)

10 jannuš jannuš | 9. srpna 2009 v 17:40 | Reagovat

Manča: Arigatooo! :-D :D :-D ;-)

11 Tilia Tilia | E-mail | Web | 17. srpna 2009 v 21:14 | Reagovat

Jedinú drobnú chybku tejto kapitolky vidím v tom, že keby ju naháňali vojaci, v tom zmätku a strachu by sa sotva tak venovala tomu, ako vyzerá tá izba, v ktorej sa chcela ukryť. Ako, úkryt hľadala, ale isto by sa prosto nevenovala detailom ako tomu, čo je na tom gobelíne presne a aký tam majú koberec... Ten opis tam prosto až taký podrobný byť nemusel ;-!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama