"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

kapitola J - Bytosti noci - časť prvá - V zámku

19. července 2009 v 19:32 | jannuš | príbeh Rosalie | časť prvá

K príležitosti úspešného dokončenia 18. kapitoly sem pridávam kapitolku 10. ... lepšie povedané jej časť. Rozhodla som sa totiž, že niektoré kapitoly tak akosi spojím pod jednotný názov (ako napr. tu - Bytosti noci) aby som: jednak ušetrila písmená abecedy (nejako sa míňajú ) a tiež vás trochu napla (t.j. ukončiť kapitolku uprostred niečoho napínavého, aby ste si prečítali aj ďalšiu. Som potvora, ja viem ). Čiže jedenásta kapitolka bude vlastne časť desiatej (trochu zložité, ale snáď to pochopíte! ).

Tak fajn, už nebudem kecať. Želám príjemné čítanie!

A komentíky, prosím!!





J

Neviem, ako sa mi podarilo uniknúť Tieňovým strážam a prežiť. Dokonca si ani nepamätám, ako som sa dostala cez spálenú časť lesa a vôbec nechápem, ako je možné, že ma Tieňovi vojaci nezbadali. Pamätám si len, ako som zo seba pri prvej možnej príležitosti zhodila tú prekliato ťažkú drôtenú košeľu a ako som sa zobudila uprostred lesa sama, opustená... A tiež si spomínam, že ma strašne bolela hlava. A potom sa mi všetko zlieva do jednej veľkej machule. Jasne rozoznávam iba svoje pocity: strach, bolesť, smútok, zmätenosť, beznádej, vina... Hlavne vina.
Ako som ich mohla opustiť? Ako som ich mohla takto zradiť? Prečo som vlastne ušla... ?
Na toto som si nevedela odpovedať. Rozmýšľala som nad tým celé tri dni, kedy som sa márne pokúšala nájsť cestu z toho prekliateho lesa, no zakaždým sa mi vybavila len spomienka na horiacu dedinu. Na to, ako tí ľudia kričali a snažili sa ujsť... Na Athana, Darena, Almara, Lillien...
Ach Lill, kde si? Práve teraz, keď ťa najviac potrebujem! Potrebujem vás všetkých...
Prvé dva dni si pamätám len útržkovito. Zopár jasných okamihov v oceáne sivej, nepreniknuteľnej hmly...
No na tretí deň sa stalo niečo, čo mi zmenilo život. Niečo...

Pomaly sa schyľovalo k večeru.
Bola som vyčerpaná a mala som pocit, že každú chvíľu omdliem. Tretí deň v tomto lese...
Tretí deň od útoku na dedinu pomyslela som si a opäť mi prišlo zle. Hlavne pri spomienke na Athana... Nevedela som, čo ku mne cíti. A keď mi to povedal, ani som sa nestihla spamätať z toho šoku a už mi ho vzali...
Zabil ho Tieň. Tieň! Ten... ten...
Nedokázala som si spomenúť na dostatočne škaredé slovo. Do očí sa mi nahrnuli slzy a ja som zlostne kopla do kmeňa najbližšieho stromu.
"Krucinál!" uľavila som si. Nie, že by mi potom bolo lepšie. Práve naopak; bolestivo som si narazila palec, takže som hodnú chvíľu skackala na mieste a asi polhodinu potom krívala a svojím výkrikom som na seba pritiahla tak akosi... neželanú pozornosť. A to veľkého a dosť hrozivo sa javiaceho vlka, ktorý o mňa stratil záujem až po hodine vrčania a štekania pod stromom, na ktorý som v panike vyliezla. Čudovala som sa, že mu na pomoc nepribehla celá svorka.
A keď som sa konečne odhodlala zliezť na zem, nejako (doteraz nechápem ako) som sa zachytila o konár a zhučala dolu. Nemusím hádam pripomínať, že pristátie nebolo veľmi mäkké, takže som tak nejako omdlela...

Keď som sa prebrala, slnko zapadalo. Striasla som sa od zimy. Hlava ma bolela viac ako ráno (ak to vôbec bolo možné) a bolo mi na vracanie.
To bude od hladu skonštatovala som sucho a vydriapala sa na nohy. Vtedy sa mi zakrútila hlava a ja som sa zatackala. Keby som sa nebola zachytila stromu, z ktorého som predtým spadla, asi by som to neustála.
To je zlé pomyslela som si.
Už tri dni som nič nejedla a pila som naposledy dnes ráno. Ak to bude takto pokračovať, nedožijem sa ďalšieho týždňa. Bože, keby tu tak boli Lill a Daren... ! Tí by si určite poradili...
Potlačila som slzy, ktoré sa mi drali do očí.
Plač mi nepomôže povedala som si a vykročila ďalej. Nevedela som síce kam idem, no bola som pevne presvedčená, že niekam predsa dôjsť musím.
Veď ten les nie je nekonečný! pomyslela som si. Teda... aspoň dúfam.

Mohla som ísť asi tak polhodinu. Usúdila som to podľa toho, že slnko už zapadlo úplne a ja som sa začala báť. Ako aj minulé dva dni po zotmení. Zvláštne. Aj keď mám v mnohých okamihoch okno, ten strach si pamätám úplne jasne. Až ma strasie, keď si naň spomeniem...
Hm. Strach zo strachu, hehe.
No aj tak som pokračovala v ceste. Vždy je lepšie sa pohybovať ako stáť na mieste, to som si odskúšala na sebe.
Kým som tak premýšľala o strachu, o sebe a o mojich priateľoch, zazdalo sa mi, že niečo vidím. Najskôr som si pomyslela, že sa mi to naozaj len zdalo, no potom som zmenila názor.
To svetlo prebleskujúce pomedzi vetvy stromov je príliš reálne na to, aby som si ho len predstavovala uvedomila som si a zaplavila ma vlna nádeje a radosti. No potom ma napadlo, že to nemusí byť tak dobré, ako sa zdá.
Môže to byť Tieň... Alebo nejaká podobná príšera napadlo ma a na okamih som bojovala s nutkaním otočiť sa a zmiznúť čo najrýchlejšie niekam veľmi ďaleko...
Ale čo ak to nie je Tieň?
Zvedavosť napokon zvíťazila a ja som sa pomaly prikrádala k tomu svetlu. A zistila som, že vychádza z oblokov akéhosi zámku.
Zámok? Tu? nechápala som.
Kto by chcel bývať na takomto mieste... ?
Cítila som však, že som na pokraji svojich síl. A že ak tu teraz omdliem, nemusím sa dožiť zajtrajšieho rána. Hlavne ak si ten vlk zmyslí, že by zo mňa bola celkom chutná večera. Vedela som, že teraz by som už na strom vyliezť nedokázala. A tak som to riskla.
Dotackala som sa ku dverám (alebo skôr k bráne) toho domu a zodvihla som ruku k ozdobne tepanému klopadlu. Spomenula som si na rozprávku o perníkovej chalúpke, uškrnula sa a dúfajúc, že mi neotvorí žiadna ježibaba, som zaklopala.
Asi po piatich minútach sa dvere otvorili a ja som, mierne prekvapená, ustúpila. Stálo v nich krásne a nie veľmi príjemne sa tváriace asi devätnásťročné dievča. Svetlo ju ožarovalo zozadu, takže som jej dobre nevidela do tváre, no aj tak som si všimla, že je na nej niečo divné. Niečo, čo mi na nej akosi nesedelo. Niečo, čo až naháňalo strach...
"Ahoj" pozdravila som ju s čo najúprimnejším úsmevom a omdlela.

Keď som sa prebrala, bol deň. Usudzovala som to podľa toho, že mi cez zatvorené viečka prenikalo jasné svetlo. No nebolo žlté, ako to býva pri umelom osvetlení, ani sa nepohybovalo, čo by značilo plameň sviečky. Takže zostávala jediná možnosť.
A ja som si uvedomila dve veci. Za prvé, že ležím na niečom mäkkom. A za druhé, že netuším, čo sa to so mnou vlastne stalo. Pamätám si len, ako som sem utekala pred... pred... ani vlastne neviem pred čím. Ale... to predsa nemôže byť skutočnosť! To sa mi muselo len snívať.
Áno, bol to len sen. Všetko to bol len sen a keď teraz otvorím oči, budem ležať doma v posteli. Bol to iba sen. Len sen... ubezpečovala som samu seba. Chvíľu som len tak ležala zo zatvorenými očami, vôbec sa mi nechcelo vstávať, a už vonkoncom ísť do školy, no napokon som sa prekonala a otvorila ich. A zistila som, že moje modlitby neboli vypočuté.
Toto určite nebol môj svet.
Posadila som sa a rozhliadla okolo.
Miestnosť, v ktorej som sa nachádzala, ma ohromila. Bola to priestranná izba celá zaliata slnečnými lúčmi vymaľovaná na modro. Nábytok bol z bieleho dreva a vyzeral luxusne. Aj posteľ, na ktorej som ležala, bola rovnako honosná; pripomínala postele, na ktorých spávali princezné v rozprávkach v mojom svete. Veľká, s baldachýnom, z ktorého viseli jemnučké bledomodré závesy, teraz upevnené modrými saténovými stužkami ku stĺpikom postele. A plná mäkučkých perín... Vedľa postele stál stolík, na ktorom ležal môj meč a nejaké šaty. Až teraz som si uvedomila, že ma niekto vyzliekol z môjho značne poškodeného oblečenia a obliekol mi bielu nočnú košieľku, podobnú tej, ktorú som mala u Darena a Lill.
No hej, tie šaty boli vážne takmer rozpadnuté pomyslela som si.
Bodaj by nie, keď som v nich pred Tieňom utekala cez polku lesa uškrnula som sa. A hneď nato som zmeravela.
Tieň! On ma hľadá! To on vypálil dedinu! To on to všetko spôsobil... všetko! spomenula som si. A už som vôbec nebola unavená.
Vyskočila som z postele a natiahla sa po oblečenie na stolíku. No vtedy som zbadala v zrkadle, ktoré viselo na stene oproti posteli, svoj odraz. A ten ma prinútil pristúpiť k nemu bližšie.
Vlastne som sa dlho nepozerala do zrkadla. Nejako na to nebol čas. Vždy som sa ponáhľala na tréning, alebo som išla pomáhať Darenovi a Lill. Alebo sa mi proste nechcelo vykrúcať sa pred zrkadlom. No teraz som mala čas. A uvedomila som si, ako som sa za tie mesiace v tejto zemi zmenila.
Už u Darena a Lill som si síce uvedomila, že nie som taká, aká som bývala v mojom svete, no teraz sa k tomu pripísali aj udalosti minulých dní.
Okolo hlavy som mala previazaný obväz a obviazanú som mala aj ľavú ruku. Okrem toho som mala na tele veľa rôznych škrabancov, odrenín a modrín, ktoré som získala v boji či pri behu cez les. Hrudník ma už, ku podivu, nebolel; ani som ho nemala obviazaný.
Zvláštne pomyslela som si a naklonila sa bližšie ku zrkadlu. A uvedomila som si, že som strašne bledá. Nikdy som taká bledá nebývala, ani v zime. Vlasy, ktoré mi poriadne podrástli a teraz som ich už mala temer po zadok, efektne kontrastovali s mojou bledou pokožkou a modrými očami. Bolo vidieť, že môj život tu nebol práve prechádzka ružovou záhradou, no aj tak som o sebe mohla vyhlásiť niečo, čo som si doteraz nedovolila; že som krásna. Áno, toto štíhle nižšie dievča, ktoré na mňa mierne udivene hľadelo zo zrkadla, bolo, aj napriek tým modrinám a škrabancom, krásne.
Páni uškrnula som sa, pobyt tu mi, zdá sa, prospieva.
Zo zamyslenia ma vyrušili kroky, ktoré sa zrazu ozvali na chodbe. A ja som si uvedomila, že nie som vo svojom dome, vo svojej izbe. A že neviem, či mi tu náhodou nehrozí nebezpečenstvo. Počula som, ako sa na vedľajšej miestnosti zatvorili dvere. A zvedavosť bola zrazu silnejšia ako ja.
Rýchlo som si obliekla šortky a navliekla na seba šaty, ktoré ležali na stoličke. Boli tiež modré, a to presne takej farby, akú majú moje oči. Uškrnula som sa.
Títo ľudia sú zrejme posadnutí modrou pomyslela som si.
Ale musím uznať, že tie šaty mi pristanú pripustila som, keď som konečne dozapínala korzet, skontrolovala svoj vzhľad v zrkadle a doplnila ho o môj meč, ktorý som si pripla na pás. Potom som si ešte obula modré topánky na opätku, ktoré boli položené pri posteli, prešla som cez izbu, opatrne a čo najtichšie som pootvorila dvere, vykukla von a nakoniec vykĺzla na chodbu.
Bola dlhá a taktiež zaliata slnkom. Medzi každými dvoma oknami stálo vyleštené brnenie. Na konci chodby bolo schodisko, ktoré viedlo dolu do dolnej časti domu.
Kráčala som chodbou a hoci som sa pokúšala našľapovať čo najtichšie, aj tak som mala pocit, že moje kroky sa rozliehajú po celom dome a srdce mi búšilo tak nahlas, až som sa čudovala, že ma ešte nikto nezbadal. Všimla som si, že dohromady bolo na tomto poschodí asi dvadsať izieb vrátane tej mojej.
Páni, tu si naozaj žijú na vysokej nohe pomyslela som si, keď som prešla na druhý koniec chodby oproti schodisku a zastala pred presklenými dverami vedúcimi na balkón. Boli pootvorené a ja som jednoducho neodolala. Otvorila som ich úplne a vyšla von. A naskytol sa mi nádherný výhľad.
Všade naokolo sa rozprestierali lesy. Stromy boli nádherne zelené, svieže a ticho šumeli. Vo vzduchu sa ozýval spev vtákov a kdesi v diaľke bolo počuť zurkot potôčika. Zodvihla som hlavu a pozrela na oblohu. Bola presne takej farby ako moje šaty a nebolo na nej jediného obláčika. Slnko ma príjemne zohrievalo a ja som bola šťastná. Šťastná, že žijem, že môžem dýchať tento svieži vzduch, že môžem na tvári cítiť vánok, ktorý mi jemne strapatil vlasy. Uvedomila som si, koľko vecí som si doteraz nevšímala. Hlavne doma, v mojom svete. Tam som sa zaoberala len školou, spolužiakmi a tým, že ma všetci len ponižujú a šikanujú. Ale tu... Vlastne som si prvýkrát uvedomila, aký je svet krásny. Že to nie je len bolesť...
"Už si hore?" ozval sa mi zrazu za chrbtom niečí tichý hlas a ja som sa tak zľakla, že som nadskočila minimálne pol metra nad zem. Bleskurýchle som sa zvrtla a ruka mi skĺzla k rukoväti meča.
Oproti mne stálo mladé, zrejme sedemnásť alebo osemnásťročné dievča. Opieralo sa o zárubňu dverí a trochu pobavene sa usmievalo. Krátke plavé vlasy po plecia, veľké modré oči a šibalský úsmev zapríčinili, že vyzerala naozaj rozkošne, a ja som v nej spoznala dievčinu, ktorá mi včera (ak to bolo včera, v tom bezvedomí som akosi stratila pojem o čase) otvorila. Všimla som si, že má na sebe kožené nohavice, košeľu a koženú vestu.
Trochu podozrievavo som sa na ňu zadívala a zložila ruku z meča.
"Hej" povedala som len. Dievča sa usmialo.
"To je dobre, už sme sa báli, že budeš spať večne" zasmiala sa.
"Hm."
"Bože, skoro som zabudla" plesla sa dlaňou po čele a podávala mi ruku.
"Ja som Alana. A ty?"
"A- Anna" vyrazila som zo seba a prijala jej ruku.
Anna bolo moje druhé meno. Moja mama bola ohľadom mien dosť zvláštna osobnosť. Mne aj sestre dala prvé meno trochu netradičné (moja sestra sa volá Bella, čo je z taliančiny a znamená to pekná) a keďže si potrpí na tradíciu dvoch mien, pomenovali ma Rosalie Anna Hardie. No ja som to druhé meno vôbec nepoužívala; bolo zapísané v matrike a tým sa vec končila. Až doteraz.
Nevedela som, či jej môžem veriť. Netušila som, či to nie je nejaký Rhiionov špión, a keď som si spomenula, ako na moje meno reagovali Daren a Lillien nevedela som si predstaviť, čo by po jeho vyslovení urobila ona. Možno by ma na mieste zabila, aj keď neviem ako, keďže nebola ozbrojená a ja som mala meč. No po tom zážitku s Tieňom som nechcela zbytočne riskovať. Ak je naozaj na Rhiionovej strane, už teraz som bola v nebezpečenstve.
"Teší ma" zasmiala sa znovu.
"Som rada, že je ti už lepšie. Keď si vtedy zaklopala a omdlela mi pred očami, poriadne si ma vydesila" rozprávala ďalej, zatiaľ čo ma ťahala za sebou na chodbu.
Ja som mlčala a poslušne kráčala za ňou, trochu vyvedená z miery jej nekonečným rapotaním.
" ... by som ťa mala predstaviť ostatným, čo povieš?" opýtala sa, keď sme prišli (teda, vlastne keď ma dotiahla) ku schodisku. Zastala som.
"Deje sa niečo?" opýtala sa Alana prekvapene.
"Nie, nič... Ja len, že... Ja ti neviem, či je to dobrý nápad" ošívala som sa.
"Čo? Ale prosím ťa! Veď o nič nejde!" smiala sa a ťahal ma dolu schodmi.
"Načo čakať, keď už si hore?"
Chcela som ešte niečo dodať, no to už sme kráčali dole širokým mramorovým schodiskom.
Ukradomky som Alanu sledovala a všimla som si, že je akási... iná. Iná, ako keď som ju videla v ten večer, čo som sem prišla. Síce som si ju nemohla kvôli zlému svetlu a tomu, že som bola dosť vyčerpaná poriadne prezrieť, no vtedy sa mi zdala staršia. A rozhodne nie taká priateľská.
" ... môjho brata. Je fakt sladký! Je to moje zlatíčko. A ty máš nejakých súrodencov?"
Ani som si nevšimla, kedy sme zastali.
"Ée, čo... ? Aha, prepáč. Hej, mám sestru."
"Paráda! Ako sa volá?" vyzvedala Alana ďalej.
"Bella."
"Pekné meno. Môj brat sa volá Alan. Sranda, čo?" uškrnula sa.
"To hej" musela som súhlasiť.
"Počkaj chvíľu tu. Idem ostatným oznámiť, že sa ich chystáš prepadnúť, nech sú pripravení. Predsa len, si hosť" povedala ešte a vbehla do dverí naľavo od schodiska.
Ja som zostala v hale a obzerala som sa.
Bola to skutočne obrovská miestnosť. Oproti schodisku stáli veľké drevené vchodové dvere. Pri nich stála na malom stolíku váza s kyticou krvavočervených ruží. Úplne automaticky som prikročila ku stolíku a vytiahla z vázy jednu ružu.
Čudné pomyslela som si.
Kam v tomto svete prídem, všade narazím na ruže hovorila som si, ako som sa prechádzala po hale a vdychovala opojnú ružovú vôňu.
Po chvíli som sa ocitla pri stene napravo od dverí. Viselo na nej osem portrétov. Zastala som a zvedavo si ich prezerala.
Na prvom obraze bola Alana. Dokonca aj jej maľba bola krásna. Mala oblečené jasnozelené šaty, ktoré zaujímavo kontrastovali s jej modrými očami. Vlasy mala rozpustené a na tvári rozkošný úsmev.
Na druhej maľbe bol muž.
Alan blyslo mi hlavou. Nedalo sa to nespoznať. Mal rovnaké modré oči ako sestra, no vlasy nemal plavé, ale čierne. A strašne zlato sa usmieval.
Naozaj je to zlatíčko pomyslela som si a tiež sa usmiala.
Na ďalších dvoch maľbách boli Alanini a Alanovi rodičia. Obaja mali modré oči, rovnako ako ich deti, no mladá žena na obraze mala čierne vlasy ako jej syn, zatiaľ čo Alana zdedila zlaté kadere po otcovi.
Vydarená rodinka pomyslela som si, no to už ma upútal obraz visiaci vedľa.
Bola na ňom vyobrazená mladá žena. Mohla mať tak dvadsať, možno dvadsaťjeden rokov. A bola neskutočne krásna.
Dlhé plavé vlasy, ktoré mala na hlave upevnené čiernou čelenkou jej splývali po pleciach a v zlatom vodopáde padali až po pás.
Na tvári jej svietili čierne oči a na plných perách pohrával jemný úsmev.
Aj na ďalšom portréte bola žena. Mala dlhé hnedé vlasy a na prekrásnej tvári nežný výraz. Jasné čierne oči jej rámovali husté mihalnice.
Na posledných dvoch obrazoch boli namaľovaní muži.
Prvý mal hnedé vlasy a čierne oči ako žena vedľa neho.
Keď som od nich konečne odtrhla zrak a pozrela na posledný obraz, stratila som reč.
Chalan na ňom mohol byť asi tak starý ako Daren. Mal dlhé plavé, takmer až biele vlasy a zelené oči. Ruky mal prekrížené na hrudi a tváril sa sčasti namosúrene, sčasti otrávene; zjavne nebol nadšený z toho, že by mal niekde visieť jeho portrét.
No aj napriek tomuto výrazu bol neuveriteľne krásny. Mala som pocit, že jeho oči ma prepaľujú, hoci to bol len obraz. Zatúžila som stretnúť ho naživo.
Netušila som, že toto prianie sa mi čoskoro splní...
"Jé, tak ty si už objavila našu rodinnú galériu!" ozvalo sa mi zrazu za chrbtom a ja som od ľaku až nadskočila. Zvrtla som sa. Stála tam Alana a usmievala sa. Ako inak.
"No... hej. Na tom obraze ti to vážne pristane" pochválila som ju hneď.
"Díky. Brat mi niekedy hovorí, že som tam krajšia ako v skutočnosti" uškrnula sa.
"Nemyslím" skonštatovala som, čím som jej na tvári vykúzlila ešte širší úsmev.
"Kto je to?" opýtala som sa nakoniec nesmelo a ukázala na záhadného mladíka na obraze nad mojou hlavou.
"Darius" odpovedala.
"A toto je jeho sestra, otec a matka" ukazovala postupne na ženu s plavými vlasmi, hnedými vlasmi a nakoniec na muža vedľa nich.
"To sú jeho rodičia?" opýtala som sa prekvapene. Zdali sa mi príliš mladí na tak staré deti.
"Hej. Ale veď ich za chvíľu uvidíš" zasmiala sa Alana a chytila ma za ruku. Vytrhla som sa jej.
"Čože? Oni tu bývajú?"
"Ja som ti to nepovedala?" Zdalo sa, že Alanu to prekvapilo.
"Žijeme tu všetci pokope. Ja s mojimi rodičmi a bratom a on so svojimi rodičmi a so sestrou. Len tak mimochodom, jeho sestra sa volá Seireen."
Znovu ma schmatla za ruku a ťahala ma ku dverám, z ktorých pred chvíľou sama vyšla.
"Neboj, bude to v poriadku" povedala, keď si všimla, že som trochu nesvoja.
Otvorila dvere a vošli sme do priestrannej miestnosti, ktorá zrejme slúžila ako obývačka. V krbe naľavo od dverí horel oheň, aj keď vonku bolo teplo. Oproti dverám boli dve veľké okná a sklenené dvere, za ktorými bolo vidieť stromy lesa. A v pravej časti miestnosti na pohodlných mäkučkých bielych kreslách sedelo päť osôb.
"Tak, toto je Anna" ozvala sa mi Alana za chrbtom a ja som sa trochu zľakla, no nedala som to najavo. Nechcela som, aby si o mne hneď od začiatku mysleli, že som bojko. Stačí, keď to zistia neskôr.
Všetci vstali a prešli ku mne.
"Páni, keď si hore si ešte krajšia, ako keď spíš" vyhlásil Alan so smiechom a ja som sa začervenala. No musela som sa tiež usmiať.

Predstavovanie prebehlo lepšie, ako som očakávala. No... popravde, všetko by bolo lepšie ako som očakávala.
Zistila som, že Alan je podobne ukecaný ako jeho sestra. Nikdy si nenechal ujsť príležitosť aby ju podpichol, a to bolo pomerne často. No ona mu to oplácala rovnakým dielom, takže bola zábava len ich sledovať.
Ich rodičia (volali sa Iris a Dan) boli veľmi priateľskí a dalo sa s nimi tiež výborne porozprávať.
Dariusovi rodičia odišli asi polhodinu po predstavení. Ospravedlnili sa, že potrebujú niečo zariadiť.
Lina (Dariusova matka) bola v skutočnosti ešte krajšia ako na obraze. Bola veľmi milá, rovnako ako jej manžel, no nebola taká otvorená ako Iris a Dan. Bola ten nežný, materský typ ženy, ktorá nie je schopná nikomu ublížiť, je stále milá a vždy ochotná pomôcť.
Dariusov otec Alexej bol zase vážny, pokojný muž, no bol aj milý a celkom priateľský. Všimla som si však, že obaja sú akísi... iní. Boli uzavretejší a hoci sa správali slušne spoznala som, že patria k ľuďom, ktorí si medzi seba len tak niekoho nepustia.
"A kde sú vlastne Darius a Seireen?" opýtala som sa asi po polhodine nesmelo. Obaja totiž chýbali.
"Preč" odpovedala Alana jednoducho.
"Odišli do Akahu."
V tej chvíli som zmeravela.
Oni to nevedia?
Pevnejšie som stisla šálku s akousi veľmi chutnou teplou tekutinou (dala by sa prirovnať k nášmu čaju, no oni to volali akosi inak), ktorú som držala v ruke.
"Vy to neviete?" vyslovila som po chvíli svoje prekvapenie nahlas.
"Akah asi pred týždňom prepadli Rhiionovi vojaci. Povrávalo sa, že... že nikto neprežil" zašepkala som a mala som čo robiť, aby sa mi do očí nenahrnuli slzy. Spomenula som si totiž na inú dedinu, ktorá sa pred pár dňami (naozaj je to len pár dní? Mala som pocit, že sú to mesiace.) ocitla pod paľbou nepriateľských vojsk.
Šokovane sa na mňa pozreli.
"Rhiion? Zaútočil?" opýtal sa vydesene Alan. Prikývla som.
"Ale to úplne mení situáciu!" zvolal a uprel pohľad na svojich rodičov.
"Uvedomujete si, že..."
Všimla som si, že Iris naňho vrhla varovný pohľad a nebadane pri tom kývla hlavou smerom ku mne. Okamžite zmĺkol. Snažila som sa predstierať, že som si nič nevšimla.
"Páni, to už je toľko hodín?" ozvala sa zrazu Alana a ja som pri jasnom zvuku jej hlasu znovu temer nadskočila.
"Mala by si si už ísť odpočinúť" povedala mi a postavila sa. Potlačila som úškrn, keď som si uvedomila, že tak len šikovne zachraňuje situáciu. Vedela som, že všetci úporne dúfajú, že som ten Alanov podivný výbuch akosi prehliadla.
Lomcovala mnou zvedavosť. Netušila som, čo tým chcel povedať.
Čo to malo znamenať? A prečo to nemám počuť? nechápala som, no akési varovné svetielko vzadu v mojej hlave signalizovalo, že mám mlčať a predstierať, že sa nič nestalo. A ja som ho radšej poslúchla.
Kráčala som s Alanou po dlhej chodbe a premýšľala. Nejako som sa musela dozvedieť, čo to malo znamenať. Čosi mi našepkávalo, že to nemám nechať tak, že je to niečo dôležité, niečo, čo sa akosi dotýka mojej osoby.

Zlé bolo, že som na to vzhľadom na okolnosti a zaneprázdnenosť nasledovných dní zabudla...

"Chceš si pozrieť moju izbu?" opýtala sa ma zrazu Alana a vytrhla ma tak zo zamyslenia.
"Áno, samozrejme" prehodila som čo najprirodzenejším tónom.
Alana zabočila ku najbližším dverám a otvorila ich.
Obe sme vstúpili do priestrannej miestnosti.
Steny, koberec, posteľ, pohovky, dokonca aj obrazy na stenách a závesy na veľkom okne, všetko bolo ružovej farby.
"Páni" vydýchla som. Takto ružovú izbu nemala ani Karen, a to už je čo povedať.
Karen bola jednou z mojich kamarátok ešte na starej škole. Bola typický barbinkovský typ; všetko mala ružovej farby. Oblečenie, gumičky a sponky, ktorými mala zopnuté svoje blond vlasy, školskú tašku, dokonca aj izbu mala ružovú. No pri tomto by aj Karen zbledla od závisti.
Ako môže byť v tomto svete niečo také ružové? nechápala som.
Alana sa usmiala.
"Páči sa ti to?" opýtala sa ma nadšene. Nemohla som povedať nie.
"Nóó... je to tak trochu... netradičné, ale celkom... zaujímavé" dostala som nakoniec zo seba.
"Ako si dostala tú ružovú na steny?" opýtala som sa, lebo som vedela, že tu asi žiadny obchod Farby- laky nemajú.
"Z jednej rastliny. Teda, z jej plodov" vysvetľovala Alana, zatiaľ čo sa rozvalila na posteli s nebesami, podobnej tej, na ktorej som spala ja, len s tým rozdielom, že táto bola ružová.
"Vlastne všetky farby na steny vyrábame z nejakých rastlín. Ale nehovor nikomu, že som ti to povedala. Je to rodinné tajomstvo; nikto okrem nás nemá taký pestrý dom" sprisahanecky sa na mňa uškrnula.
Usmiala som sa.
"Dobre."
Alana sa pozrela na hodiny, ktoré viseli nad zrkadlom oproti posteli.
"Páni! To už je toľko hodín?" začudovala sa a vstala.
Všimla som si, že za oknom za jej chrbtom zapadá slnko.
"Mala by si už ísť spať" povedala a vytlačila ma z izby. Potom ju zatvorila a odprevadila ma do tej mojej.
"Toto bude teraz tvoja izba, dobre?"
Prikývla som.
"Fajn. Tak dobrú noc" povedala ešte a zatvorila dvere. Ja som tam stála a prekvapene hľadela na dvere, za ktorými pred chvíľou zmizla.
"Dobrú" povedala som trochu oneskorene, no ona už bola preč.
Pokrútila som hlavou, prezliekla sa do nočnej košele, ktorú som našla v skrini a ľahla si do postele.
Tí ľudia sú celkom príjemní pomyslela som si. No aj tak som radšej zaspávala s dýkou pod vankúšom...
A tak sa skončil môj prvý deň s touto zvláštnou rodinkou.






 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tilia Tilia | E-mail | Web | 20. července 2009 v 2:29 | Reagovat

Napínaš, napínaš? :D

Ale pekne sa to zamotáva a ja kapitolke nemám čo vytknúť, len pár preklepov a chýbajúcich čiarok, ale to nevadí, to sa snáď vždy vľúdi, veď sme len ľudia ;-)

2 jannuš jannuš | 20. července 2009 v 11:39 | Reagovat

Hej, hej! XD  

Zopár čiarok a preklepov... Ale kontrolovala som to asi štyrikrát, takže sa cítim nevinná XD. A som rada, že sa kapitolka páčila (to vždy poteší ;)).
Díky!

3 leni alias zvedavec domaci leni alias zvedavec domaci | 20. července 2009 v 20:14 | Reagovat

pááni práve som dočítala všetky časti a existuje len jedno slove ktoré toto dokáže správne vystihnúť: PARÁDA!!!!!:D veľmi sa mi to páčilo a prosím prosím prosím rýchlo ďalšiu časť!!!! hmm poviem ti že ten Darius musí byť kráásny...no podľa toho ako si ho opisovala to musí byť riadny fešák...:D už sa neviem dočkať chvile, keď sa Rose a Darius stretnú...:D jááj...veeeľmi veeeeľmi sa teším na ďalšiu časť...píšeš fakt skvele...z tejto poviedky naozaj cítim, že ju píšeš rada, a že ti na nej naozaj záleží....to som cítila zatiaľ len zo Simčiných (hádam vieš koho myslím):D  z tvojej a málo ďalších...:D jednoducho skvelé!!:D

4 jannuš jannuš | 20. července 2009 v 20:23 | Reagovat

Tak to, že ma porovnávaš so Simčou je pre mňa fakt obrovská poklona XD A áno, máš pravdu, túto poviedku zbožňujem!!! Ani si nevieš predstaviť, akú tvorivú energiu si mi teraz dodala!!! XD Hneď idem písať!!! A som strašne rada, že sa ti to páči! XD Tento kompliment ma FAKT strašne potešil! Dííííkyyyy!!! XD
P.S. hej, Darius JE FAKT fešný!! Je to moja obľúbená postava. ;D
P.P.S. ale jeho stretnutie s Rose nebude až také príjemné... aspoň nie pre ňu. Ale viac neprezradím! Musíš si počkať na ďalšiu časť!!! XD
A ešte raz díky!

5 Margaretulienočka Margaretulienočka | 25. července 2009 v 18:58 | Reagovat

Bombová časť. Začína sa to pekne zamotávať a pribúdajú postavičky.  :-) Teším na to stretnutie Dariusa a Rose.  ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama