"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

kapitola K - Bytosti noci - časť druhá - Niečo tu nesedí...

29. července 2009 v 21:56 | jannuš | príbeh Rosalie | časť prvá

Tak, konečne pridávam ďalšiu kapitolku. Viem, že to trvalo strašne dlho a mrzí ma to... Pôvodne som ju chcela pridať včera, ale tak strašne ma bolela hlava, že som si myslela, že hádam odpadnem... No vážne, nepreháňam.
No, ale nebudem sa tu vykecávať; už tak som vás pripravila o dosť času!

Dúfam, že sa bude páčiť!

P.S. ospravedlňujem sa za zmenu, ale nakoniec to vyšlo tak, že na každú kapitolku pripadlo jedno písmeno takže... Hádam to nebude vadiť!




K

Ráno bolo slnečné, jasné a krásne.
Keď som sa zobudila, cítila som sa taká odpočinutá a svieža, ako nikdy predtým.
Ponaťahovala som sa a vyskočila z postele. Celá moja izba bola zaliata slnečným svetlom, ktoré príjemne hrialo a vzbudzovalo vo mne dobrú náladu.
Obliekla som si tie isté šaty, ktoré som mala aj včera a vyšla na chodbu. Takmer som sa zrazila s Alanom, ktorý sa práve zívajúc vliekol smerom ku schodisku.
"Ahoj" pozdravila som ho veselo a usmiala sa.
Úsmev mi nenadšene opätoval.
"Dobrééééé ránko" znovu zívol. Zasmiala som sa.
"Zdá sa, že máš nejakú dobrú náladu" uškrnula som sa.
"Niečo mi hovor" zašomral a ja som sa znovu zasmiala.
"Ty by si tiež nebola nadšená, keby si bola temer celú noc hore."
"Ty si bol celú noc hore? A prečo, preboha?" nechápala som.
Okamžite zmĺkol, akoby si uvedomil, že povedal niečo, čo nemal.
"Ale, to nič. Zabudni na to."
So záujmom som naňho pozrela a prikývla, no nemohla som zabudnúť. Ani neviem prečo, no akosi mi to neschádzalo z mysle.
Mlčky sme kráčali dolu schodmi, každý ponorený do vlastných myšlienok. V hale Alan zabočil do dverí oproti obývačke. Ja som išla za ním.
Vošli sme do jedálne. Bola veľká, priestranná a svetlá, ako, koniec koncov, všetko v tomto dome. Uprostred bol stôl so stoličkami z bledého dreva. V pravej stene miestnosti bol kozub. Na náprotivnej stene boli dve veľké okná, ktoré dnu vpúšťali jasné slnečné lúče. Na stenách viseli obrazy, v rohoch boli kvety. Na zemi bol mäkký koberec krémovej farby. Napravo od dverí bol drez na umývanie riadu, zopár skriniek a niečo ako sporák.
Na stoličkách s čalúnením na sedadle a operadle sedeli zvyšní členovia rodiny.
Alana, jej rodičia, Lina, Alexej a teraz už aj Alan jedli a popritom sa rozprávali. Keď som vošla, všetci vzhliadli od svojich tanierov a pozreli na mňa.
"Jé, ahoj, ty si už hore!" potešila sa Alana, vstala a prešla ku mne. Zobrala ma za ruku a vliekla k stolu.
"Prisadni si" usmiala sa a ukázala na miesto za vrchstolom. Trochu rozpačito som si sadla. Alana na prázdny tanier predo mnou naložila nejaké mäso a chlieb.
"No tak, nie je to otrávené!" zasmiala sa, keď som ani po pol minúte nezačala jesť. Poslušne som si nabrala sústo a vložila ho do úst. Chutilo to výborne.
Lina a Alexej sa po chvíli zdvihli a s tým, že potrebujú niečo vybaviť, vyšli z miestnosti.
"Po raňajkách s bratom plánujeme ísť na prechádzku na koňoch" oznámila Alana.
"Chceš ísť s nami?" obrátila sa zrazu na mňa, čo ma dosť zaskočilo.
"No, ja vlastne... Ehm... Tak nejako neviem jazdiť" povedala som po chvíli rozpačito.
"Čože!?"
Zdalo sa, že Alanu to šokovalo.
"Nevieš jazdiť? Páni, dievča, ty vážne netušíš, o čo prichádzaš" pokrútila neveriacky hlavou.
"No čo, budeme ťa to musieť, holt, naučiť" skonštatovala nakoniec sebavedome.
"Nájdem ti nejaké vhodné oblečenie a koňa" povedala a vstala.
"Ty zatiaľ dojedz."
"A- ale... Alana, počkaj!" zavolala som a ona sa otočila.
"Ja vážne neviem, či je to dobrý nápad. Ešte nikdy som na koni nesedela a-"
"Všetko raz musí byť prvý raz" prerušila moje protesty a vyšla z jedálne.
Zamračila som sa.
"Nehnevaj sa na ňu" povedala Iris a ospravedlňujúco sa usmiala.
"Alana je milá, len trochu... horlivá. Keď si niečo zmyslí, niet sily, čo by ju od toho odhovorila."
"Nehnevám sa..." povedala som.
"Len mám trochu strach. Ešte nikdy som na koni nesedela."
Iris sa usmiala.
"Myslím, že sa ti to bude páčiť" žmurkla a povzbudzujúco sa na mňa usmiala.
Potom sa postavila.
"Budeš ešte jesť?" opýtala sa keď pozrela na nedojedené mäso predo mnou. Pokrútila som hlavou.
"Myslím, že mi stačilo."
Pri vyhliadke na to, že strávim dopoludnie padaním z koňa som akosi stratila chuť do jedla.
"Asi sa pôjdem prejsť" povedala som a tiež vstala.
"Dobre, ale nechoď veľmi ďaleko!" zavolala za mnou Iris od drezu, v ktorom umývala riad. Prikývla som a vyšla z jedálne.
Vonku bolo naozaj krásne. Slnko svietilo, vtáci spievali a ja som sa jednoducho musela usmievať. Aj keď som im ešte úplne neverila, obyvatelia tohto sídla sa mi zdali milí a priateľskí. Páčilo sa mi tu. Keď som sa predtým čudovala, prečo si niekto postavil dom uprostred lesa, teraz som tomu rozumela. Ten pokoj, to ticho... Niečo také nebolo v meste alebo na dedine možné.
Zašla som dozadu za dom a prekvapene zastala. Bola tam záhrada.
Síce som niečo také tušila, ale aj tak ma to prekvapilo.
Tá záhrada bola veľká. V ľavom zadnom kúte sa týčili ovocné stromy a topole a povetrím sa niesla omamná vôňa kvetov. Rozpoznala som ľalie, levanduľu, pivónie, ruže...
Znova ruže pomyslela som si s úsmevom a pobrala sa za známou vôňou.
Keď som tam prišla, pery sa mi roztiahli do ešte väčšieho úsmevu. Bolo ich tam toľko! Žlté, ružové, biele červené... Tie kvety ma uchvacovali, ako ostatne vždy, keď som ich videla. Zbožňovala som ruže, už od detstva. A vždy ich budem zbožňovať.
Neviem, ako dlho som tam bola. Záhon ruží bol skrytý medzi stromami a na jedinú prístupovú cestu bol z neho dobrý výhľad, hoci sem zvonku nedovidel nikto. Toto miesto bolo dokonale skryté. Aj ja som ho našla takpovediac po čuchu. Ak by som tie ruže nezacítila, nenájdem to.
A to by bola škoda pomyslela som si, keď som ovoniavala jednu z bielych ruží.
No tie najkrajšie kvety boli priamo v strede záhonu a ja som sa na ne nevedela vynadívať.
Bol to jeden jediný krík čiernych ruží.
Nevedela som, ako môže niečo také existovať. V našom svete určite nie. Ale tu... ?
Tieto ruže boli nádherné. Sýta čierna farba, ktorá mala na slnku až modrastý nádych, tvorila zamatový povrch jemných lupienkov nádherných, veľkých ruží. Bol to len jeden krík, no bol priam obsypaný kvetmi a ja som vedela, že som našla obrovskú vzácnosť.
"Tento svet ma asi naozaj neprestane prekvapovať" povedala som si, keď som svoj zrak stočila ku kríku sýtočervených ružičiek.
Nebola som tam dlho, keď sa ozval Alanin jasný hlas.
"Annááá!"
Najskôr som nereagovala, no keď zavolala druhý raz, uvedomila som si, že to zháňa mňa. Predsa len, nebola som zvyknutá, že ma niekto volá mojím druhým menom. Vždy som bola len Rosalie.
Najskôr som neodpovedala. Nechcela som, aby vedela, že som tu. Musela toto miesto poznať, koniec koncov, je to predsa aj jej záhrada. Ale aj tak som si tu pripadala skrytá. Chránená.
"Annááá!" počula som znovu Alanin hlas.
Vyšla som z tohto skrytého kútika do stredu záhrady a zavolala:
"Tu som! Už idem!"
Nemusela som dlho čakať; o chvíľu sa spoza rohu vynorila Alana a na tvári sa jej rozprestrel uľahčený úsmev.
"Tak tu si! Už som si myslela, že si sa nám niekde stratila."
Sledovala som ju ako sa blíži a dobrá nálada ma pomaly opúšťala.
Alana mala oblečenú bielu košeľu a na nej hnedú koženú vestu. Úzke čierne nohavice mala zastrčené do vysokých hnedých kožených čižiem po kolená. Plavé vlasy mala rozpustené a tie jej v jemnom vetríku povievali okolo hlavy. Musela som uznať, že vyzerá úžasne.
"Tak čo, ideme?" opýtala sa ma veselo. Musím sa priznať, že som jej nadšenie ani v najmenšom nezdieľala.
"Dobre" vzdychla som odovzdane a vykročila k nej. Na tvári sa jej roztiahol ešte širší úsmev.
"Našla som ti vážne skvelé šaty. Stavím sa, že ti padnú ako uliate. A aj koňa. Pôjdeš na Angiolovi..."
Ja som ju veľmi nevnímala. Snažila som sa nemyslieť na to, čo ma čaká viac, ako bolo nutné, ale veľmi sa mi to nedarilo. Jednoducho som musela premýšľať, či budem po dnešnej hodine jazdenia ešte to oblečenie, čo mi vybrala Alana, potrebovať. Dúfala som, že áno.
"Neboj sa, vyzeráš v tom naozaj dobre" usmiala sa, keď sme neskôr schádzali dolu schodmi do haly. Asi si nesprávne vyložila môj ustarostený výraz.
Viem, nemala by som byť z toho tak vydesená, ale keď je váš jediný zážitok s koňmi to, že vám to hebedo ako decku skočilo na nohu je jasné, že sa k tým zvieratám nebudete chcieť priblížiť na viac ako päť metrov, nieto ešte na nich jazdiť. No ja som pri pohľade na Alaninu rozžiarenú tvár vedela, že teraz sa už tomu nevyhnem.
Ale brala som to aj z tej lepšej stránky.
Podľa toho, čo som o tejto krajine vedela, tu kone slúžili ako najlepší, najlacnejší a hlavne najnenápadnejší dopravný prostriedok (ak, pravda, nerátam vlastné nohy), takže bolo dosť výhodné naučiť sa jazdiť.

Keď sme prišli k stajniam, vonku nás už čakal Alan s uzdami dvoch koní v ruke. On sám už sedel na krásnej hnedej kobylke s múdrymi čiernymi očami.
Kone, ktoré boli určite určené pre mňa a Alanu, boli naozaj krásne.
Jeden bol hnedý, rovnako ako Alanova kobyla, bol len o čosi svetlejší a mal rovnaké tmavé oči.
Druhý kôň bol nádherný.
Bol celý biely a jeho srsť na jasných slnečných lúčoch priam iskrila. Keď pyšne pohodil hlavou jeho hriva zaviala a vyzerala ako upletená zo strieborných nitiek.
Nikdy som sa o kone nezaujímala, no aj tak som spoznala, že tento je vzácny. Zrejme šľachtený. Práve preto ma tak prekvapili Alanine slová:
"Toto je Angiolo. Nateraz je to tvoj kôň."
Nečakala som to.
Dať takéhoto koňa mne? Čo ani neviem jazdiť? Prečo?
Považovala som to za risk. Dovoliť mne jazdiť na ňom by mohlo zabiť aj mňa, aj koňa.
"Nie je to trochu... riskantné?" opýtala som sa opatrne.
"Ale nie, vôbec. Angiolo je skvelý kôň pre začiatočníkov. Je úplne pokojný a určite ťa nezhodí. A je veľmi trpezlivý, neboj sa."
Ak mám pravdu povedať, po lepšom zvážení som sa viac bála o toho koňa ako o seba.

"Neseď tam ako kamenná socha! Uvoľni sa trochu!"
To sa ti povie, uvoľni sa! Ty jazdiť vieš, na rozdiel odo mňa šomrala som v duchu, keď ma Alana snáď už stýkrát napomenula, aby som na koni nesedela ako soľný stĺp. No ja som to akosi nedokázala. Stále som musela myslieť na to, kedy spadnem, a to sa potom uvoľňovalo dosť ťažko.
"Veď ja sa snažím!" zaúpela som mierne zúfalo.
"Lenže ono to nejako nejde."
"Ale ide" namietla Alana.
"Už som ti to predsa vysvetľovala. Pozri, to si musíš sadnúť takto, váhu preniesť na päty" vysvetľovala mi trpezlivo.
"No vidíš! To je už lepšie. Tak. A teraz tlač päty smerom dole a špičky ku koňovi" hovorila ďalej a ja som sa snažila poskrúcať tak, ako ma navigovala.
"Super! Veď ti to celkom ide, na prvýkrát" skonštatovala a ja som sa uškrnula.
Jazdili sme už asi hodinu a mňa príšerne bolel zadok. Mala som pocit, že si už nikdy v živote nesadnem a nohy budem mať nadosmrti do O.
"Výborne, lepšíš sa!" zavolal na mňa Alan, ktorý bol ďaleko pred nami a jeho kôň pokojne prechádzal z kroku do klusu, a odtiaľ zase do cvalu. Ja som mu len ticho závidela.
"Dík!" pokúsila som sa o úsmev.

"Daj si aj to mäso, je výborné" ponúkala ma Alana asi o tri hodiny neskôr, keď sme všetci sedeli pri stole a obedovali. Teda, skoro všetci. Lina a Alexej sa znovu najedli skôr a odišli. A zase s výhovorkou na prácu. Bolo to trochu divné. Podozrivé...
"Nad čím rozmýšľaš?" prerušil chod mojich myšlienok Alan.
"Ale, len tak... Neviete kedy sa vrátia Darius a Seireen?" vytresla som prvé, čo ma napadlo, aby som nebola príliš nápadná. Zamyslel sa.
"Netuším... Už tu mali byť. Vlastne sa mali vrátiť v ten deň, keď si k nám prišla. Ale vzhľadom na to, že Akah vypálili... Je celkom pravdepodobné, že sa niekde zdržali."
Prikývla som a ďalej sa bezmyšlienkovite vŕtala v jedle. Spomenula som si na domov.
"Nechutí ti to?" opýtala sa ma Iris mierne sklamane, na čo som ju ja ubezpečila, že je to výborné (čo aj bola pravda), že len nie som hladná.
"Asi pôjdem na vzduch" povedala som a vyšla von. Zdalo sa mi totiž, že vnútri je až príliš dusno.
Vonku som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Neviem prečo ma spomienky na domov tak rozcitliveli. Asi to bude tým, že som zasa medzi ľuďmi, ktorí sú (alebo tak aspoň pôsobia) ako dokonalá rodinka.
Pomaly som zamierila do "môjho" kúta záhrady: ku záhonu ruží.
Pokojne som sa prechádzala, keď som čosi začula. Najprv som ten zvuk nevedela identifikovať, no potom som rozoznala dupot konských kopýt. A približoval sa.
Automaticky som sa skrčila za najbližší krík a čakala, čo bude ďalej.
Vtedy sa spoza stromov vynoril jazdec. No nešiel bližšie k domu, zastavil sa a chvíľu ho pozoroval. Potom zvrtol koňa a zmizol v lese.
Ja som celý čas ani nedýchala; krčila som sa za kríkom a modlila sa, aby ma nezbadal.
Vyliezť som sa odvážila asi až desať minút po tom, čo sa stratil za stromami. No aj tak som sa ešte hodnú chvíľu triasla. Vedela som totiž čo, alebo lepšie povedané koho hľadá: mňa. Bezpochyby patril medzi Tieňovych zabijakov.
Keď som vyliezla spoza kríka okamžite som zamierila, ešte stále trochu otrasená, k domu. Pred dverami som narazila na Dana.
"Kto to bol?" opýtal sa ma a ja som zrazu nedokázala klamať.
"Neviem" zašepkala som.
"Ale hľadal mňa."
Dan na mňa prekvapene pozrel.
"Teba? Prečo?"
Nemohla som mu povedať, kto v skutočnosti som. A tak som sa rozhodla podať mu zjednodušenú verziu môjho príbehu. Tú, v ktorej som len Anna, a nie Rosalie- Artemis.
"Moju dedinu vypálili" zašepkala som.
"Ja jediná som prežila. Aspoň myslím. Ušla som, aj keď som chcela zostať, chcela som bojovať, ale nemohla som..." hlas sa mi zlomil. Toto som nemusela hrať. Ešte vždy sa mi pri pomyslení na tú spúšť, ktorú za sebou zanechávali Tieňove vojská, tisli slzy do očí.
Zdalo sa, že Dan mi uveril. Vlastne som mu ani neklamala. Každé slovo bola pravda, len to celé vyznelo úplne ináč, ako to bolo v skutočnosti.
"A teraz... Teraz chcú zabiť mňa" povedala som nakoniec.
Pozrel na mňa a usmial sa.
"Neboj sa, u nás si v bezpečí" povedal chlácholivo a položil mi ruku okolo pliec. Tiež som sa mierne usmiala.
"A teraz poď dnu. Musíme nejako vyšpekulovať, čo s tebou, keď si taká žiadaná osoba" zasmial sa.
Spolu sme vošli do domu.

Plán bol jednoduchý. Budem sa u nich skrývať dovtedy, pokiaľ ma budú hľadať. Dan aj Alexej tvrdili, že na dom sa zaútočiť neodvážia, a ja som im bola nútená veriť.
Nebolo veľmi príjemné zostávať s ľuďmi, ktorých vôbec nepoznáte, no zatiaľ som tam bola bezpečnejšia ako kdekoľvek inde.
A kam by som vlastne išla? pýtala som sa sama seba vo chvíľach, keď ma prepadlo podozrenie.
Vôbec to tu nepoznám, z toho lesa by som sa na deväťdesiatdeväť percent nedostala a keby ma tu chceli zabiť, už dávno to urobia ubezpečovala som samu seba.
A hľadá ma Tieň.

Aká som len bola naivná...

Vlastne mi tu bolo celkom dobre. Ráno som vstávala skoro, no na to som si už za tie takmer tri mesiace strávené v Ríši zvykla. Potom som sa naraňajkovala a išla jazdiť. Celkom sa mi darilo; dokonca sa mi to začalo páčiť, čo bol u mňa veľký pokrok. Ani som už nemusela vstávať od obeda s tým, že sa idem prejsť, pretože ma bolí zadok.
Po obede som sa venovala najrôznejšej činnosti. Napríklad som hrávala šach s Alanom.
Doma som ho naposledy hrala s otcom, keď som mala asi tak sedem- osem rokov, takže som väčšinu zabudla. Tiež sa nedalo povedať, že by bol otec ktovieaký preborník. Vedel možno základné ťahy a stratégie, ktorými ma vtedy hravo porazil, no to bolo všetko. A Alan by sa určite mohol rovnať hocktorému majstrovi.
Keď ma však zavolal, že či by som si nezahrala, vo svojej naivite som si myslela, že ho porazím. No len dovtedy, čo mi dal asi piatimi ťahmi mat. No nevzdávala som sa; odvtedy som s ním hrávala vždy, keď so mala voľnú chvíľu a musím povedať, že tu mi učenie išlo oveľa lepšie ako pri jazdení.
Ďalšou mojou obľúbenou činnosťou bolo čítanie.
Neverili by ste, koľko mali moji hostitelia v dome kníh. Takmer v každej miestnosti ste narazili na poličku s knihami a to tu mali ešte aj knižnicu.
Bola to veľká obdĺžniková miestnosť plná regálov s knihami. Povedali by ste, že tí ľudia tu stále len čítajú, aj keď to vôbec nebola pravda.
Zistila som, že tunajšia literatúra je veľmi zaujímavá. Vlastne príbehy tu v Ríši boli oveľa pútavejšie ako v našom svete. Možno aj preto, že boli písané štýlom, ktorý tam u nás nebol známy. Podobali sa skôr na piesne ako na príbehy, no aj tak nestratili nič zo svojej napínavosti a krásy.
A každý deň som si vyšla do záhrady k ružiam. Vždy boli nádherné a prekrásne voňali.
No aj tak som mala jednu činnosť oveľa radšej, než tie ostatné. Tanec.
Od plesu, ktorý sa konal v Lillieninej a Darenovj dedine takmer pred dvoma mesiacmi, som netancovala. A aj keď som si to veľmi neuvedomovala, tanec mi neuveriteľne chýbal. Veď aj v mojom svete som aspoň raz za týždeň pustila nejaké to cédečko a tancovala, či už s otcom, mamou, sestrou, alebo sama; to bolo jedno. A tu som na to jednoducho nemala ani čas, ani chuť. Až doteraz. Teraz som mala veľa voľného času; viac ako v mojom svete (ak, pravda, nerátam prázdniny) a aj veľa chuti tancovať. A našiel sa aj niekto, kto moje nadšenie zdieľal; prekvapivo to bol Alexej.
Dostali sme sa k tomu úplne náhodou. Ktosi len tak mimochodom spomenul tanec a ja som sa zmienila, že ho zbožňujem, a že doma som tancovala vždy, keď som mala voľnú chvíľu (nepovedala som samozrejme kde doma). A tak sa stalo to, že som si našla čas aj na pravidelné "hodiny tanca" s Dariusovým otcom.
No aj tak som nezabudla ani na svoje poslanie, ani na to, že ma hľadajú Tieňovi poskokovia a možno (s veľkou pravdepodobnosťou) aj sám Tieň.
A preto som každý večer pred spaním, keď sa za mnou zatvorili dvere mojej izby, trénovala boj mečom. A cítila som, že mi to ide čoraz lepšie. V tomto som bola na seba neuveriteľne pyšná.
Hoci som si myslela, že vysvetliť prečo má sedemnásťročná, nevinná, jemná dievčina pri sebe meč, nehovoriac už o luku a dýke, bude dosť ťažké, mýlila som sa. Toto sa vyriešilo pomerne jednoducho. Oficiálna verzia znela, že som to pri úteku ukradla nejakému mŕtvemu vojakovi a odvtedy to mám so sebou. Jednoduché, stručné a logické. No rukoväť meča som aj tak pre istotu obviazala kusom látky, hoci nebolo pravdepodobné, že by v ňom niekto spoznal bájnu zbraň.
Jediné čo ma trápilo (aj keď vlastne ani nemalo prečo) bolo to, že Darius ani Seireen sa ešte nevrátili, a to mali byť späť už pred dvoma týždňami. Nikto okrem mňa sa však o nich očividne nebál, a tak som to nespomínala ani ja.
No tieto v podstate šťastné dni, aj keď ma občas rozcitlivela či rozosmútila spomienka na domov či horiacu dedinu, nemali trvať večne. Ja som to vlastne ani nepredpokladala, no akosi som si zvykla na pokojné plynutie času.
To všetko sa však malo zmeniť...

Keď som sa zobudila, bola asi jedna hodina v noci.
Precitla som a zistila, že mi je zima. Otrávene som si pretiahla prikrývku na hlavu a pokúsila sa znovu zaspať, ale nejako sa mi to nedarilo. Chvíľu som sa len tak prehadzovala, no potom som naštvane odhodila prikrývku a posadila sa. Všimla som si, že je otvorené okno. To sa mi zdalo trochu divné, pretože som si bola istá, že ja som ho neotvárala.
Možno ho otvorila Alana pomyslela som si, vstala a zatvorila ho. Zachvela som sa od zimy a chcela si znovu ľahnúť a spať, lenže potom som si všimla pás svetla, ktorý prenikal popod dvere.
Oni ešte nespia?
Trochu ma to prekvapilo, no potom som si spomenula na Alanovu poznámku spred dvoch týždňov, keď povedal, že bol hore takmer celú noc.
Čo tam, preboha, robia? nechápala som.
To nemôžu ísť spať ako normálni ľudia?
Trochu ma to naštvalo, aj keď som nemala dôvod sa hnevať.
No potom ma niečo napadlo.
Čo také tam robia, že pri tom nemôžem byť? pomyslela som si a pri tej predstave sa zachmúrila.
Určite to nebude nič dobré! napadlo ma.
Neviem, kde som brala tú istotu, no každopádne som zo stoličky schmatla sivý plášť, obula si vlnené kapčeky, v ktorých mi bolo pekne teplučko a zároveň som v nich mohla chodiť krásne potichu a spod vankúša vytiahla dýku. Prešla som k dverám a pootvorila ich. Na chodbe sa svietilo, hoci tam nikto nebol, čo ma trochu prekvapilo.
Zvláštne pomyslela som si, keď som sa zakrádala popri brneniach ku schodom.
Musím priznať, že som sa trochu bála. Ešte nikdy som po tomto paláci nekráčala v noci a bolo to dosť desivé. Zasvietená bola len každá druhá sviečka, takže väčšia časť chodby bola ponorená v tme. A rovnako aj brnenia, z ktorých mi naskakovali zimomriavky. Dobre, že som po tej chodbe nebežala.
Vydýchla som si až keď som stála na okraji schodiska. No aj tak som sa necítila príjemne. Predsa len, mať za chrbtom tmavú chodbu plnú naleštených brnení so zbraňami, ktoré by vám jedinou ranou odsekli hlavu, to sa až príliš podobá na scénu z nejakého hororu.
Vtedy som zdola začula hlasy.
Bolo ich počuť, no nerozumela som, čo hovoria.
Sakra! pomyslela som si naštvane. Nechcela som sa k nim približovať viac, ako bolo nutné. Keby ma totiž prichytili ako ich špehujem, mohla som skončiť zle.
Pomaly, opatrne kladúc nohu na každý schod a modliac sa, aby ma nezačuli alebo, nedajbože, nezbadali, som zostupovala dolu.
Neviem, prečo som sa vtedy tak bála. Veď to boli v podstate moji priatelia, tak prečo sa strachovať?
Ale ja som im ešte stále stopercentne neverila. Viem, zachránili mi život, starali sa o mňa... Ale ja som mala stále dojem, že predo mnou niečo skrývajú. A to vo mne samo o sebe spôsobovalo nepríjemný pocit. Tá predstava, že neviem, čo sa okolo mňa deje...
A tie zvláštne poznámky, čo som občas zachytila, ma miatli.
Slovom, bolo tu príliš veľa nejasných okolností.
Zišla som dolu po schodoch a zistila, že tie hlasy sa ozývajú z obývačky. Dvere boli pootvorené.
,,Mali by sme to skončiť" počula som Alexejov hlas.
,,Čím dlhšie sa tu bude zdržiavať, tým-"
,,Neunáhlime sa." Dan.
,,Alexej má pravdu" ozval sa tentoraz tichý, pokojný a trochu chladný dievčenský hlas, ktorý som nepoznala.
,,Nechápem, ako je možné, že ste ju tu nechali. Mali ste ju hneď zabiť."
Zmeravela som.
Čo to, preboha... ?!
,,Ja viem, zlatko, ale predsa len..." Lina.

Ja som len pevnejšie zovrela dýku a pomaly a potichu sa zakrádala ku dverám, až sa mi napokon podarilo nazrieť dnu.

Našťastie som potlačila výkrik.






 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Margaretulienočka Margaretulienočka | 30. července 2009 v 11:14 | Reagovat

Fúha tak to tam budú vraždiť, keď ledva potlačila výkrik, nie? :D  :-D  :-D  :-D

2 jannuš jannuš | 30. července 2009 v 12:06 | Reagovat

Nechaj sa prekvapiť! ;-)

3 Tilia Tilia | E-mail | Web | 4. srpna 2009 v 19:14 | Reagovat

Chceeeeeeeeeeeeeeeem pokračko, kým pôjdem zasa preeeeeeeeeeeeč!! :-D :D :-P

4 jannuš jannuš | 4. srpna 2009 v 20:59 | Reagovat

Žiadne výhrady? ??? Námietky? ??? ??? Pripomienky? ??? ??? ??? Kritika? ??? ??? ??? ??? Snažíš sa byť neprimerane milá, alebo žiadne nemáš? :-D Dúfam, že to druhé! :D
P.S. neboj, pokračko bude, a skoro! ;-)
P.P.S. snažíš sa, aby som sa zbláznila? To ďalšia dovolenka? Aj ja chceeeeeeem!!! :D :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama