"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

kapitola I - Tieň

11. července 2009 v 18:34 | jannuš | príbeh Rosalie | časť prvá
Tu je dlho očakávaná 9. kapitolka. Tak si ju užite!
P.S. konečne som dokreslila ten obrázok, tak pridávam aj ten (klik na ďalší článok ).
A komentáre, prosím!!!




I

Zobudila som sa asi po piatich minútach.
"Už je ti lepšie?" opýtal sa ma Athan, keď som otvorila oči.
"Uhm... Veľmi pekne ti ďakujem."
"Nemáš za čo" usmial sa.
"Ale áno, mám. Zachránil si mi život" namietala som. Povzdychol si.
"Rose, ty si mi zachránila život toľkokrát, že to ani neviem spočítať. Ak mi neveríš, choď sa von pozrieť, koľko mŕtvych nepriateľov má v tele zabodnutý práve tvoj šíp" povedal láskavo. Zachvela som sa.
To som zabila až toľko ľudí? pomyslela som si so zdesením. No nahlas som sa len opýtala:
"Kde sú Daren a Lill?"
"Asi vonku. Ešte stále treba hasiť. A tiež ošetrovať zranených."
"Idem im pomôcť" vyhlásila som a postavila sa. Cítila som sa fajn a myslela si, že som už v poriadku, no precenila som svoje sily.
Prudko sa mi zatočila hlava, zatackala som sa a bola by som spadla, keby ma nebol Athan zachytil.
"Opatrne" zasmial sa.
"Ešte sa ti neobnovili sily. Musíš chvíľu počkať."
Neodpovedala som.
Elyon je mŕtvy. Netuším, koľko dobrých ľudí, ktorých som poznala, už neuvidím... Neviem, či sú v poriadku Daren a Lill. A čo Almar? Prežil to?
"Je to všetko moja vina.." zašepkala som a do očí sa mi nahrnuli slzy.
"Čo to hovoríš?" spýtal sa ma Athan.
"Je to moja vina... Iba moja vina... To kvôli mne vás napadli..."
Po tvári mi stekali slzy a dopadali na Athanovu košeľu.
"Prestaň sa takto obviňovať!" povedal zrazu starosta prísne. Prekvapene som mu pohliadla do tváre.
"Čože?"
"Nie je to tvoja chyba. Prišli by tak či tak. Vedelo sa, že sme odbojná dedina. Tak ako sa to vedelo o Akahu."
"Nie? Ale-"
"To by ž stačilo" prerušil ma Athan a pustil ma. Trochu som sa zatackala, no aspoň som sa udržala na nohách. Zdalo sa, že ten sirup naozaj pomáha.
"Ďakujem. Za všetko" povedala som, zobrala si meč, ktorý ležal na stolíku a pobrala sa ku dverám.
"Kam si myslíš, že ideš?"
"Von. Pomôcť ostatným."
Položila som ruku na kľučku a stlačila ju. Bolo zamknuté.
"Nikam nepôjdeš" povedal Athan pokojne bez toho, aby na mňa pozrel. Zobral zo stola pohár a prešiel do kuchyne.
"Hej! Toto je obmedzovanie domovej slobody!" zvolala som na protest, no on ma ignoroval. Do obývačky vošiel asi po piatich minútach a našiel ma tam opretú o dvere a poriadne naštvanú.
"Čo to má znamenať?!" zahrnula som ho otázkami hneď, ako prišiel ku mne.
"Toto je môj dom, ak si si to náhodou doteraz nevšimol! A mám teda právo kedykoľvek odtiaľto odísť!"
"Vypi to" povedal namiesto odpovede Athan a strčil mi pod nos pohár. Škaredo som naňho zazrela, ale poslúchla som ho. Len vďaka nemu som teraz stála na nohách.
"Okrem toho, toto nie je tvoj dom, ale dom Darena a Lillien. Ty si tu v podstate len niečo ako návšteva" hovoril, kým som ja pila sirup s príchuťou lipový čaj.
Má pravdu uvedomila som si a ruka s pohárom mi klesla.
Toto nie je môj skutočný domov. Môj domov je niekde inde...
"Deje sa niečo?" počula som zrazu Athanov starostlivý hlas.
"Čo? Ale nič, nič..." zaklamala som.
Athan si povzdychol a objal ma.
"Nemyslel som to tak" zašepkal.
"Vždy ťa budeme považovať za svoju rodinu. Už len pre to, čo pre nás robíš."
Neodpovedala som. Myslela som na niečo iné.
Ako sa majú rodičia a sestra? A spolužiaci? Myslia na mňa? A čo ak som naozaj mŕtva? Čo ak som v mojom svete zakopaná v hrobe pod zemou... ? Čo ak som už dva mesiace po smrti... ?
"Si v poriadku?" spýtal sa Athan po chvíli. Mlčala som, len som ho pevnejšie objala.
"Bojím sa, že vy ste teraz moja jediná rodina" zašepkala som napokon.
"Ako to myslíš?"
Nevedela som, či mu mám povedať pravdu.
Čo ak mi potom prestane veriť? Čo ak si povie, že ozajstná Artemis by nikdy nič podobné
nespravila... ?
Nakoniec som sa rozhodla.
"Neprišla so sem len tak z ničoho nič."
"Tomu nerozumiem" zamračil sa.
"Vravela si predsa-"
Pokrútila som hlavou.
"Len som z môjho príbehu vynechala isté... okolnosti. Nepovedala som všetko."
"Aha." To bolo všetko, čo na to povedal.
"Ale rozhodla som sa, že to poviem tebe." Pozrela som mu do očí. Vyzeral, že ho to prekvapilo.
"Mne? Prečo mne? Myslel som, že takéto veci hovoríš Lillien. Alebo Darenovi."
"Obyčajne áno, ale..."
Zavrtela som hlavou.
"Eh, nepýtaj sa ma prečo, sama tomu nerozumiem. Nazvala by som to akýmsi... vnútorným pocitom."
Už to nevydržím, musím sa niekomu zdôveriť!
Jemne som sa vymanila z Athanovho objatia a sadla si na gauč.
"Bude to na dlhšie..." povedala som, pritiahla si nohy k sebe a oprela si hlavu o kolená. Starosta si prisadol ku mne a čakal.
Začala som Athanovi rozprávať celý svoj príbeh. Nič som nezamlčala; ani svoje pocity, keď ma spolužiaci ponižovali a tyranizovali, ani bezmocnosť, ktorú som cítila, keď mi nikto nerozumel.
Zo začiatku mi veľmi do reči nebolo, no nakoniec so sa rozhovorila a myšlienky mi prichádzali na jazyk úplne automaticky.
Napokon som sa dostala k onomu sychravému ránu, kedy som si povedala, že už nebudem ďalej takto trpieť. A rozpovedala som aj koniec svojho príbehu.
"Zvyšok už poznáš" dodala som napokon.
Rozhostilo sa ticho. Neprerušila som ho. Ak sa má Athan rozhnevať alebo byť znechutený či zdesený, nebudem mu v tom brániť.
Nakoniec sa ku mne naklonil a tuho ma objal. Zo všetkého, čo mohol urobiť, ma najviac zaskočilo toto.
"Prečo si to nepovedala skôr?" opýtal sa ma po chvíli láskavo.
"Č- čože?"
"Pýtam sa ťa, prečo si to nepovedala skôr" zopakoval.
"Ja... myslela som, že... že by ste sa na mňa hnevali. Prestali mi dôverovať. Skutočná Artemis by predsa takéto niečo nikdy neurobila!"
"Aj skutočná Artemis je len človek" zasmial sa.
"Nemôžeme od teba očakávať nemožné, to všetci v tejto dedine dobre vieme." Na chvíľu sa odmlčal.
"Práve preto nás všetkých tak prekvapilo to, čo sa stalo v boji. To ako si zaútočila na toho Tieňa. Ako si to urobila?"
Zarazila som sa.
"Tak to keby som vedela vysvetliť" povzdychla som si.
"Skutočne netuším. Keby som to vedela, povedala by som ti to."
Usmial sa.
Neviem presne popísať, čo som cítila, keď ma vtedy držal v náručí. Uvedomila som si to až neskôr.
Mám ho rada. Mám ho naozaj rada. Akoby bol môj brat. A ja jeho malá sestrička...
Usmiala som sa.
"Čomu sa smeješ?" spýtal sa ma so záujmom.
"Nič. Len ma tak napadlo... aké by bolo dobré, keby sme boli súrodenci" zašepkala som.
"Mám ťa rada. Naozaj" usmiala som sa a objala ho. Bol to zvláštny pocit, povedať mu to nahlas. Mužovi, o ktorom som si myslela, že ma nenávidí... Spomenula som si na večer po plese. Myslím, že už vtedy som tušila, čo k nemu cítim.
Spozorovala som, že Athan stuhol.
"Ako brata?" opýtal sa po chvíli. Prikývla som a pozrela mu do očí. Bol v nich akýsi smútok... Smútok, pri ktorom mi stislo srdce.
"Deje sa niečo?"
Po chvíli sa upokojil, no smútok z jeho očí nezmizol. Bol v nich však aj akýsi čudný pokoj a vyrovnanosť.
"Nie, nič" odpovedal a znovu ma objal.
"Chcem ti len povedať, že nech sa stane čokoľvek, vždy budem stáť pri tebe a chrániť ťa. Ako... svoju vlastnú sestru."

Aká som len vtedy bola slepá! Nevidela som to, čo by iný zbadal na prvý pohľad... Netušila som, ako som mu svojimi slovami ublížila...

Nevedela som, koľko môže byť hodín. Asi pol tretej, možno viac. Zodvihla som zo zeme nejakú obhorenú dosku a hodila ju na kopu dreva, ktorá stála asi desať krokov odo mňa pripravená na spálenie.
Už hodinu som sa ponevierala pomedzi trosky a zbierala drevo. Obďaleč som videla Darena, Lillien, Almara a Athana ako sa prechádzajú, občas zodvihnú niečo zo zeme a hodia to na kopu. Ani jeden z nich nebol úplne v poriadku.
Daren kríval a na nohavici mal ledabolo previazaný obväz, ktorý bol však teraz celý premočený od krvi a špinavý od sadzí. Povedala som mu, že takto môže chytiť infekciu, no on len mávol rukou a pokračoval v zbieraní.
Almar mal ľavú ruku zavesenú v obväze a taktiež kríval.
Lillien z nich vyzerala najlepšie. Na tvári mala síce krvavý šrám, no aj keď bola celá od krvi, nepatrila jej. Doteraz totiž ošetrovala zranených, medzi ktorými bol aj jej brat a Athan.
Ten mal obviazanú ruku a krk. Nejaký vojak sa totiž rozhodol, že karate sa nemusí používať len v našom svete a v nestráženej chvíli ho poriadne sekol hranou ruky do krku.
Nikde som však nevidela Mirage, ktorá teraz zrejme velila jednotke miestnych "požiarnikov" alebo ošetrovala zranených.
Zakopla som a len tak-tak udržala rovnováhu. Vtedy ma zabolelo v hrudi a ja som si uvedomila, že na tom nie som o nič lepšie ako ostatní.
Rebrá som síce nemala zlomené, no to neznamenalo, že ma nebudú bolieť, takže teraz som chodila s obviazaným hrudníkom a mala som pocit, akoby ma nakopol extra veľký kôň. Na hlave som mala z obväzu turban, vďaka ktorému som si pripadala ako turecký vojak bojujúci vo vojne o Jeruzalem.
Nemalo to od toho ďaleko pomyslela som si, keď som sa rozhliadla po zničenej dedine.
Domy v strede stáli, no tie, čo boli na okraji, nemali šancu.
Povzdychla som si a otočila sa, že zodvihnem dosku, o ktorú som sa práve potkla.
Ako som sa predklonila, spomenula som si na Tieňa a po chrbte mi prebehli zimomriavky. A zrazu som dostala strach. Obrovský strach.
Čoho sa, doparoma, tak bojím? Veď je po všetkom. Je koniec! pomyslela som si a prudko potriasla hlavou.
Krucinál, dievča, spamätaj sa! Tie tvoje predstavy ti začínajú liezť na mozog!
Zodvihla som dosku a otočila sa, že ju hodím na kopu. A vtedy som ho uvidela. Stál tam a hľadel na mňa. Tieň.
To nie je možné! vydesila som sa a doska mi vypadla z ruky.
Veď ho Athan zabil! SI MŔTVY! vykríkla som v duchu, pretože nahlas som zo seba nemohla vydať ani hláska.
Zažmúrila som oči.
Mám halucinácie. Mám halucinácie. Určite mám halucinácie opakovala som stále dookola, kým som sa neupokojila.
Určite mám halucinácie ubezpečovala som samu seba. Len sa mi niečo zazdalo...
Otvorila som oči. Tieň bol preč. Vydýchla som si.
Tak predsa len to bola iba predstava pomyslela som uľahčene. Zahodila som dosku na kopu a zohla sa po ďalšiu. A keď som sa narovnala Tieň tam stál zas!
Latka mi znovu vypadla z ruky a ja som si chytila tvár do dlaní.
Nie! Nie, nie, NIE!!
Prudko som zodvihla hlavu a otvorila oči. Tieň zmizol. Roztriasla som sa.
To nie je možné... Čo sa to deje?! Tieň je mŕtvy! Mŕtvy, mŕtvy, mŕtvy!
Bála som sa čo i len pohnúť.
Niečo nie je v poriadku pomyslela som si.
Musím to povedať Darenovi alebo Lill. Alebo Athanovi. A hneď!
Pohla som sa smerom k nim a vtedy som pri uchu začula ľadový šepot.
"Hádam sssi nemyssslíššš, žžže by ma niečččo také zzzabilo?"
Zamrela som a cítila, ako blednem.
"Naivné dievčččatko!" posmieval sa mi hlas.
"Mňa nemôžžže zzzabiť rana do ssstrdccca! Na to, aby sssi ma zzzabila, by sssi ma musssela rozzzsssekať na tisssíccc kússskov a tie potom ssspáliť. Ale to nedokážžže nikto, ani ty!"
Na čelo mi vystúpili kropaje potu.
"T- Tieň?" zašepkala som prestrašene. Zasmial sa.
"SSSprávne! Desssať bodov pre teba. Ale budú ti naniččč, keďžžže ťa zzzabijem!"
Veľmi som chcela ujsť, no nedokázala som sa pohnúť. Túžila som po tom, aby do mňa znovu vstúpila tá zvláštna sila, no nič také sa nestalo.
"Prečo ma chceš zabiť?"
Vedela som, že čím dlhšie ho budem zdržiavať, tým skôr si ostatní všimnú, že niečo nie je v poriadku.
"Mne je jedno ččči žžžiješšš, alebo nie. No zzza takú bohatú odmenu by bol ssschopný vražžždiť temer kažžždý. Rhiion je naozzzaj ššštedrý!" povzdychol si nakoniec.
Nie... To nie... !
"R- hion?" dostala som nakoniec zo seba.
"Issste! Myssslíššš, žžže by ťa nechal len tak tu pobehovať a kazzziť mu plány? Naozzzaj sssi naivná!" skonštatoval.
Neodpovedala som. Všetka moja nádej bola tá tam. Ak ma chce zabiť Rhiion, nemám veľkú šancu.
Ale ako sa, preboha, dozvedel, že som tu?! Nikto z dediny mu predsa nemohol prezradiť kto v skutočnosti som! Alebo hej... ?
Z myšlienok ma vyrušil Athanov vydesený hlas.
"Rosalie!"
"Je načččassse to ukončččiť" povedal Tieň a z ničoho nič zmizol.
Poobzerala som sa okolo a rozbehla sa smerom ku svojim priateľom. Videla som, že Athan a Lill mi bežia naproti, pretože Daren a Almar sa nedokázali pohybovať dostatočne rýchlo.
Už som bola skoro pri nich, keď sa na mňa niečo vyrútilo a vrazilo mi do boku takou silou, že som vykríkla, preletela asi päť metrov a bolestivo dopadla na tvrdú zem.
Tieň.
Týčil sa nado mnou a rehotal sa. Zo všetkých strán začali vybehovať ľudia a keď nás zbadali, zostali vydesene stáť. Počula som ich neveriace a prestrašené výkriky.
"Tak čččo?" opýtal sa ma Tieň.
"To nebudeššš ani bojovať? A ja sssom sssi myssslel, žžže to bude väčččšššia zzzábava" teatrálne si povzdychol, chytil ma za košeľu pod krkom a zodvihol ma do výšky. Bezmocne som tam visela ako prasa na bitúnku a pokúšala sa ho kopnúť. No moje kopance mu vôbec neprekážali; ani ich nevnímal.
Vtedy sa ozval rev a spoza domov vybehli nepriatelia.
ČOŽE?!
Nemohla a hlavne nechcela som veriť svojim očiam.
Ako je to možné?! Veď sme ich porazili! Rozprášili!
"Ešššte sssi nepočččula o útoku zzzo zzzálohy?" posmieval sa mi Tieň.
Ale- Panebože!
Pochopila som. To, čo na nás zaútočilo, bola len polovica ich armády.
"Poloviccca môjho vojssska čččakala v zzzálohe. Mala sssi to vedieť. Veď sssi moju malú sssúkromnú armádku videla!" rozrehotal sa pustil ma na zem.
Mne sa akosi vrátili sily, vyskočila som a rozbehla sa preč.
"Rosalie!" počula som za sebou niečí krik, no neotočila som sa. Utekala som stále ďalej, hlbšie do dediny, smerom k môjmu domu.
Má pravdu hovoril som si v duchu.
Mala som to vedieť! Videla som tú armádu a neprišla som na to! SAKRA!!
Rozrazila som dvere a vletela dnu. Rýchlo som ich za sebou znovu zatresla, zamkla a založila vyrezávanú závoru. Vedela som, že dlho nevydržia, no ak sa mi podarí dostať sa hore, môžem urobiť to, čo mi hovorila Lill, že mám urobiť v krízovej situácii; dostať sa do podkrovia a zliezť po jabloni dolu na zem. A potom môžem utiecť zadom, zatiaľ čo Tieň sa bude dobývať dnu. Zo stola som schmatla meč, luk a tulec, v ktorom bolo ešte niekoľko šípov.
Schody som brala po troch. Počula som dolu nárazy na dvere. Čudovala som sa, ako mohli doteraz vydržať.
Práve som išla otvoriť dvere do podkrovnej izby, keď som počula strašnú ranu a vchodové dvere sa rozleteli. Potom bolo ticho. Bála som sa aj nadýchnuť.
"Kde sssi?" počula som, ako ma Tieň presladeným hlasom volá.
"Nessschovávaj sssa! Poď, budeme sssa hrať!"
Mala som pocit, akoby som sa ocitla v nejakom béčkovom horore. Tak potichu, ako som len dokázala, som otvorila dvere a vkĺzla dnu.
Čo najtichšie som ich za sebou zavrela, no očividne to nestačilo. Za okamih som už počula, ako na ne Tieň klope.
"Budeme sssa hrať na ssskrývačku?" pýtal sa ma medovým hláskom. Rýchlo som prebehla cez izbu a otvorila okno. Meč som si upevnila na opasok, luk vložila do tulca a ten si prehodila cez plece. Preložila som nohy von z obloka, chytila sa rukami okenného rámu a spustila sa dole. Nohy som si položila na konáre, pustila som sa okna a rýchlo sa zachytila jablone. Začala som zliezať dolu.
"Dobre. Takžžže: razzz, dva, tri, idem!" počula som, ako Tieň rozrazil dvere na izbe.
Rýchlo som zoskočila na spodnú vetvu.
"Kde sssi? Predo mnou sssa nessschováššš!"
Visela som na vetvi asi dva metre nad zemou, keď vykukol z okna a zbadal ma.
"Tak tu sssi!" povedal víťazoslávne.
Nečakala som a zoskočila dolu.
Dopad mi trochu vyrazil dych a bolesť v hrudníku sa ozvala znova, no rýchlo som sa spamätala a utekala preč. Kútikom oka som zachytila, že Tieň vyskočil z okna a ľahučko pristál na zemi. A rozbehol sa za mnou.
Nie... Ja nechcem zomrieť... Znovu už nie...
"Rosalie!" počula som a videla, ako oproti mne beží Athan.
"Vďakabohu!" zvolala so s úľavou. V tejto chvíli mi Athan pripadal skutočne ako anjel.
"Čo sa stalo?" opýtal sa ma hneď, ako som k nemu dobehla.
"Tieň nie je mŕtvy" hovorila som mierne zadychčane.
"Ako to myslíš? Veď som mu predsa prebodol srdce, nemôže-"
"A práve v tom je problém" povedala som.
"Bodnutie do srdca, odseknutie hlavy, nič také ho nezabije. Musel by si ho rozsekať na kúsky a tie spáliť. Iba tak ho zabiješ" hovorila som, zatiaľ čo som ho ťahala smerom k miestu, kde sa ostatní zúfalo bránili proti útoku nepriateľa.
"A neviem, či by sa ti to podarilo."
Obzrela som sa a zistila som, že Tieň sa znovu niekam vyparil. Vedela som však, že to mi poskytlo len trochu času.
"Musíš utiecť" povedal zrazu Athan. Zmeravela som.
"Čože?" opýtala som sa ho neveriacky.
"To vás tu mám všetkých len tak nechať? To nikdy! Radšej umriem s vami ako by som mala utiecť!"
"Nie je to nič zbabelé" presviedčal ma Athan. "Niekedy je to potrebné, okrem toho-"
"Je mi jedno, či to je alebo nie je zbabelé! O to tu nejde!" skočila som mu do reči.
"Tak o čo?"
"Nemohla by som vás tu nechať zomrieť! To radšej umriem s vami! Ty si nevidel Elyona, nevieš-"
"Artemisss!" ozvalo sa zrazu. Cítila som, ako mi všetka krv z tváre mizne do srdca.
"Rose, ty musíš ujsť!" naliehal Athan a chytil ma za ruky.
"Nesmieš zomrieť! Potom by zmizla aj posledná nádej..."
"Tak čččo, budeme sssa zzzassse hrať na ssschovávačku?"
"Rosalie prosím! Veľmi ťa prosím..."
"Ak do desssiatich sssekúnd nevyjdeššš, pôjdem sssi po teba sssám. Ale potom zzzabijem všššetkých tvojich priateľov. Budeššš sssa musssieť pozzzerať, ako zzzomierajú!"
Pozrela som na Athana. V očiach mal zúfalstvo.
"Rose, prosím..."
"Ešššte ich môžžžeššš zzzachrániť..."
"Athan, ja nemôžem..." zašepkala som a vytrhla sa mu. Bez jediného obzretia som sa rozbehla k miestu, odkiaľ sa ozýval Tieňov hlas. Počula som ako Athan vykríkol.
"Tak tu sssi" ozvalo sa mi za chrbtom a ja som prudko zastala.
"Konečččne sssi dossstala rozzzum."
"Pusti ostatných" povedala som najpokojnejšie ako som dokázala.
"Ale, ale, ty sssi nám nejaká nedočččkavá" zasmial sa Tieň. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
"Nepovedal sssom, žžže ich pussstím. Povedal sssom, žžže ich nezzzabijem. A to ani neurobím. Urobia to oni" povedal a pokynul smerom ku svojim vojakom.
"Ale týchto piatich" ukázal postupne na Lill, Darena, Athana, Almara a Mirage, "mám predviesssť pred Rhiiona. ČČČo aj urobím" zaškľabil sa. Vo mne vzkypela zlosť.
"Ty jeden... !" vykríkla som a zahnala sa, že mu jednu vrazím, no on moju ruku zachytil a vykrútil mi ju za chrbát tak, že som vykríkla od bolesti a nemohla sa ani pohnúť.
Rozrehotal sa.
Mne po tvári začali stekať slzy hnevu a bolesti. Snažila som sa mu vykrútiť, no stalo sa len to, že mi ruku skrútil ešte viac, čím mi spôsobil ešte väčšiu bolesť. Pokúsila som sa ho kopnúť, no malo to rovnaký účinok.
"SSStratila sssi sssvoju moccc, všššak?" opýtal sa ma medovým hlasom a ja som zmeravela.
Ako... ?
"Inak by sssi sssa užžž dávno uvoľnila. Veď ťa ani nedržžžím sssvojou plnou sssilou!" skrútil mi ruku. Vykríkla som a po tvári sa mi začali kotúľať ďalšie slzy.
"Rosalie!"
Zdalo sa, akoby sa ostatní až teraz prebrali zo šoku a rozbehli sa ku mne. Sledovala som, ako im cestu zahradili Tieňovi vojaci a odrezali im tak prístup. Rozpútal sa nový boj.
"Tak sssa mi vidí, žžže ťa nakonieccc predsssa len zzzabijem" povedal Tieň zamyslene.
"A ani to nebude také ťažžžké."
Počula som, ako vyťahuje meč z pošvy.
Vtom sa ozvali rýchle kroky a Tieň vykríkol. Spadol na zem a hlava sa mu dokotúľala k mojim nohám. Pri pohľade na ňu sa mi obrátil žalúdok. Zvrtla som sa a uvidela som Athana ako tam stojí a z meča mu kvapká krv.
"Athan!" vykríkla som a vrhla sa mu do náruče.
"Ďakujem, ti, veľmi, veľmi, veľmi pekne ti ďakujem" šepkala som a stískala ho tak tuho, až začal strácať dych.
"Nemáš začo" odpovedal a vymanil sa z môjho objatia.
"Ale mám!" protestovala som. "Už druhýkrát si mi zachránil život."
"Získal som len trochu času" povedal, chytil ma za ruku a rozbehol sa so mnou pomedzi dav bojujúcich.
"Pozri sa sama" povedal, keď sme boli v dostatočne vzdialenosti od Tieňovej mŕtvoly a zastavil sa.
Obrátila som hlavu a uvidela som, ako Tieňovo telo, ktoré by malo byť podľa správnosti mŕtve, naťahuje prsty smerom k odťatej hlave. Obklopoval ho akýsi zvláštny čierny dym, ktorý okolo neho vytváral kupolu.
Akoby som primrzla k zemi.
"To- to nie je možné!" vykoktala som.
"Ale je. Sám ti predsa povedal, že ho nemôžeme zabiť tradičným spôsobom."
Mlčala som.
Áno, povedal, ale že by prežil aj po tom, čo mu niekto odsekne hlavu?!
Tomu som naozaj neverila.
Až doteraz...
"A teraz poď" prerušil ticho medzi nami Athan, schmatol ma za ruku a rozbehol sa smerom k lesu.
"Musíš odtiaľto ujsť. Do tretice všetko dobré, ale hovorí sa aj do tretice všeho zlého a myslím, že na nás by vzhľadom na okolnosti platilo skôr to druhé."
Vytrhla som sa mu a zastala.
"Nemôžem vás tu nechať. To som ti už predsa hovorila!"
"Pozri!" zvolal zrazu Athan netrpezlivo.
"Ty si naša nádej! Si niečo, za čo bojujeme! Ak umrieš ty, umrieme všetci, skôr alebo neskôr!"
Mlčala som. Zrazu sa ozval Darenov hlas.
"Rose, musíš utiecť!"
Obzrela som sa a zbadala, ako z lesa vybiehajú ďalší a ďalší vojaci. Začalo ma prepadať zúfalstvo.
"Rosalie bež!"
Lillien!
Videla som ju, ako strieľa jeden šíp za druhým.
Bola som bezradná. Kam som sa pozrela, všetky oči ma pobádali aby som ušla. No ja som chcela ostať, chcela som pomôcť!
"Och nie!" zaúpel zrazu Athan.
"Čo je?"
Ukázal smerom, z ktorého sme prišli. Zistila som, že Tieň sa znovu poskladal a teraz sa rozhliada po bojisku. Očividne mal jediný cieľ. Mňa.
Čo mám robiť?!
Vtedy sa ozval krik a ja som videla, že sme prehrali. Útočníkom sa podarilo podpáliť ďalšie domy. Obrana začala poľavovať a ľudia sa dávali na útek. No ako náhle sa dostali k okraju lesa, spoza stromov sa zniesla spŕška šípov. Nemali šancu. Zazdalo sa mi, že niekoľkým sa podarilo prekĺznuť, no vôbec som netušila, či je to naozaj tak.
"Rosalie" ozval sa Athan. Pozrela som naňho.
"Musíš utiecť."
"Nie..."
"Rose, pochop to už konečne. Oni bojujú aby si mohla ujsť. Nebuď taká tvrdohlavá!"
Obzrela som sa. Tieň ma už spozoroval a približoval sa s víťazoslávnym úsmevom na tvári.
"Uteč!" povedal Athan a nespúšťal z neho zrak.
"Pokúsim sa získať ti aspoň trochu času."
Pozrel na mňa, na tvári smutný úsmev.
"Nie!"
Vedela som, že ak bude s Tieňom bojovať, istotne zomrie.
"Nie..."
Povzdychol si.
"Toto je asi poslednýkrát, čo sa vidíme" hovoril rýchlo, "a myslím, že je ten správny čas, aby si niečo vedela."
Tieň bol čoraz bližšie.
"Milujem ťa" usmial sa a ja som zalapala po dychu.
"Vždy som ťa miloval, no uvedomil som si to až vtedy na plese."
Pozerala som naňho a nevedela, čo mám na to povedať. Vtedy som pochopila, prečo bol taký smutný, keď som mu povedala, že ho mám rada ako brata...
"A teraz uteč!" povedal, otočil sa Tieňovi čelom a vytasil meč.
Poobzerala som sa okolo. Potom som zrak obrátila naspäť k nemu.
"Athan..." zašepkala som a chytila ho za rameno.
"Ujdem, ale vrátim sa. Raz sa vrátim a... a všetko bude tak ako predtým... Všetko bude v poriadku."
Obrátil sa ku mne a usmial sa. Potom mi rukou jemne nadvihol tvár a pobozkal ma.
"Na rozlúčku" zašepkal a vykročil v ústrety Tieňovi, ktorý stál obďaleč a pobavene nás pozoroval.
"Aké dojemné!" vysmieval sa.
"Ažžž sssom sssa rozzzplakal!" povedal a taktiež vytasil meč.
Athan mi venoval posledný pohľad.
"Uteč!"
Ja som sa zvrtla a rozbehla sa k lesu.
Cestou som pohľadom našla Darena a Lillien. Obaja sa na mňa povzbudzujúco usmiali. Nevydržala som to; po lícach mi stekali slzy. Počula som, ako sa Tieň rehoce.
Pridala som do kroku. Spoza stromov sa znieslo ďalšie mračno šípov, no ja som sa im nejako, ani neviem ako, vyhla.
Pred stromami som sa poslednýkrát obrátila a pozrela na dedinu.
Bola v plameňoch.
Videla som, ako Tieň prebodol Athanovi srdce.
Lillien práve pomáhala Darenovi na nohy a popritom sa oháňala mečom a stínala hlavy útočníkom.
Ja som nemala silu ani len vykríknuť.
Tieň sa otočil a pozrela na mňa. Prekročil Athanovo mŕtve telo. Z meča mu kvapkala krv a on pomalým krokom mieril mojím smerom.
Po tvári mi stiekli posledné slzy, keď som sa otočila.
Nato ma pohltili stromy.




 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Margaretulienočka Margaretulienočka | 12. července 2009 v 9:49 | Reagovat

Chudáčik Athan :( Mala som pravdu že je do Rosalii :D Teším na ďalší diel :)

2 Tilia Tilia | E-mail | Web | 13. července 2009 v 18:59 | Reagovat

Toto nie, toto teda nie! Povedať osobe, ktorá vás miluje, že ste ako jej/jeho brat/sestrička, je totálne hrozné! Viem to, zažila som na vlastnej koži... Je to rovnako desivé, ako to prezentujú tie americké druhotriedne filmy, aj keby to človek nepovedal. Ale je, je to to najhoršie, čo vám môže milovaná osoba povedať. Zničí vás to, zrúti to všetky vaše nádeje, pochopíte, že je to stratené, lebo druhá strana to cíti a vždy bude cítiť inak... Ach... A toto urobiť Athanovi pred smrťou? Hoci mi bol nesympatický :D... Ale aj tak... Inak to bolo trošku chaotické, ale taký boj asi prosto je :D

3 jannuš jannuš | 13. července 2009 v 20:39 | Reagovat

Hej, hej... Nepríjemné pre Athana :/. Inak, to, že to bolo mierne chaotické, tak bolo myslené. Predstav si, že na teba zaútočí čosi, čo malo byť podľa správnosti a všetkých biologických zákonov  mŕtve a vojsko, ktoré už nemalo existovať, zatiaľ čo ty si pokojne a bez akýchkoľvek bočných zámerov či podozrení zbieraš drevo... Bŕŕŕ. =S

4 kikush kikush | 14. července 2009 v 18:36 | Reagovat

bože, to bolo smutnééé!!!! :((  ale inak kásne ((: tešm na ďalší diel, ale už ho asi nestihnem lebo idem preč :((

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama