"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

kapitola H - Boj

7. července 2009 v 0:10 | jannuš | príbeh Rosalie | časť prvá

Som strašne netrpezlivá, tak sem pridávam ďalšiu kapitolku!! Som zvedavá, či sa bude páčiť! A čakám na komenty!




H

"Lukostrelci sú na miestach?"
"Áno, všetko je pripravené."
"Výborne. Teraz nám zostáva už len pár technických vecí..."

Netušila som, čo sa to deje.
Čo sa to, preboha, stalo? Išla som sa prejsť a-
Vtom mi to došlo. Armáda, Elyon, beh lesom...
Prudko som otvorila oči a posadila sa.
Zistila som, že som asi ešte stále v starostovom dome. Bola som v izbe, ktorá zrejme slúžila ako obývačka a z vedľajšej miestnosti sa ozývali hlasy. Okamžite som spoznala Athana, Almara, Darena, Lillien a, na moje veľké sklamanie, Mirage.
"Fajn. Takže: Lillien, ty budeš veliť lukostrelcom. Mirage máš na starosti obranu dediny a prípadné hasenie požiarov. Daren, Almar a ja si rozdelíme vojakov: Daren bude veliť ľavému krídlu, Almar pravému a ja si vezmem stred."
"A čo Rosalie?" ozvala sa Mirage.
"Tá zostane tu. Nebolo by nič horšie, ako keby sme ju stratili."
Zhodila som zo seba deku a pokúsila sa vstať. Išlo to ľahko, kolená sa mi nepodlomili, dokonca sa mi ani nezatočila hlava. Bola som úplne v poriadku.
Prečo mi nechcú dovoliť bojovať? Každá pomoc sa hodí. Proti takej obrovskej presile určite povedala som si a zachvela sa pri pomyslení na vojsko, ktoré som videla. Pozrela som sa z okna a všimla som si, že je ešte tma. Nástenné hodiny ukazovali pol jedenástej.
To som spala len hodinu?
Potriasla som hlavou.
Musím ich presvedčiť, aby mi dovolili bojovať. Mohla by som byť s lukostrelcami. Tam by mi nehrozilo také riziko ako keby som bojovala s mečom... Áno, budem s lukostrelcami!
Prešla som do vedľajšej miestnosti. Všetci sa tam skláňali nad nejakým papierom, ktorý bol rozložený na jedálenskom stole.
"Á, tak ty si už hore?" ozval sa Athan, keď ma zbadal postávať vo dverách.
"Ahoj" zamrmlala som a vošla dnu.
"Plán obrany?" opýtala som sa, keď som si zbežne prezrela nákres. Bola na ňom vyobrazená presná poloha dediny a všetkých domov a taktiež rozmiestnenie vojakov.
"Hej" odpovedala mi Lill.
"Snažíme sa zistiť, ako by sme ich mohli poraziť bez toho, aby sme vyšli z dediny" povedala a ukazovala na rozmiestnenie stráží na mape.
"Ak sa totiž dostanú do dediny, nemáme šancu."
Rozhostilo sa ticho. Vedela som, že majú pravdu, a že tým, že som tu ich privádzam do ešte väčšieho nebezpečenstva. Bola som odhodlaná im pomôcť. Chvíľu mi trvalo, kým som sa na mape zorientovala, no po čase som vedela temer presne určiť polohu nepriateľského vojska. Potlačila som slzy pri spomienke na Elyona.
"Nepriateľské vojsko je asi tu" povedala som po chvíli a ukázala na miesto na mape.
"Ako som už hovorila, netuším, koľko presne ich je, ale nie je to málo." Zamyslela som sa. Potom som si spomenula na Elyonovho vraha.
"A je s nimi taký čudný chlap" spomenula som.
"Nevidela som mu tvár, no bol skôr nízkej a chudej postavy, aspoň čo som poznala podľa brnenia. A mal taký divný prízvuk. Hovoril asssi takto" napodobnila som chlapov hlas najvernejšie, ako som dokázala. Po mojich slovách všetci stŕpli.
"Si si istá, že sa nemýliš?" opýtal sa ma Almar potichu.
"Áno, stopercentne istá" povedala som prekvapene.
"Prečo sa pýtaš?"
Nikto mi neodpovedal. Nakoniec sa ozval Daren.
"Ten chlap, ktorého si popísala vlastne vôbec nie je človek" odvetil pokojne.
"Nie? A čo potom je?" nechápala som.
"Je to Tieň" povedala Lillien.
"Tieň?"
"Áno. Tak sa to volá. Je to diabolská bytosť, niečo ako duch, až nato, že Tieň čerpá svoju silu zo strachu a dokáže sa premeniť na to, čo človeka najviac vydesí. Preto je taký obávaný. Okrem toho má väčšina Tieňov nadprirodzené schopnosti."
Všetci mlčali.
Tak takto teda prebral Elyona! pochopila som konečne.
No tým, že je tu Tieň naše šance klesajú uvedomila som si vzápätí.
Teraz im už naozaj musím pomôcť!
"Mám návrh" prelomila som ticho. Ostatní vzhliadli od plánu a pozreli na mňa.
"Budem tiež bojovať" vyhlásila som. Všimla som si, že na tvárach prítomných sa odzrkadlil nesúhlas.
"Nemôžeš predsa-"
"Môžem" prerušila som rozhorčeného Darena.
"Budem s lukostrelcami. Tam mi nebude hroziť také nebezpečenstvo. Okrem toho, to, že sa zapojím do bitky vám nielenže pomôže proti nepriateľom, ale vojaci budú istejší, keď budú vidieť, že bojujem aj ja. Budú veriť, že môžeme vyhrať. A ktovie, možno sa nám to nakoniec podarí?" dohovorila som a hľadela na nich psími očami.
Pozreli na seba.
"Rose, toto nie je hra. Tu ide o skutočnú bitku. A v bitke budeš musieť zabíjať" povedal Athan tichým hlasom.
"Viem" odvetila som vážne. "Viem čo budem musieť spraviť. No aj ak to nedokážem, nič sa nestane. Jednoducho sklopím luk a nebudem strieľať. Ale budem mať aspoň pocit, že niečo robím. Budem vás môcť aspoň varovať či vám niekto nestojí za chrbtom" hovorila som potichu.
"Viete aké to je, keď sa môžete len nečinne prizerať a nemôžete nijako zasiahnuť, nijako pomôcť? Ja som to už raz pocítila. Nechcem to zažiť znovu" zašepkala som nakoniec.
Všetci piati na mňa dlho hľadeli, až mi tie pohľady začali byť nepríjemné. No nehodlala som sklopiť zrak.
Nakoniec si Athan povzdychol.
"Lillien?" pozrel smerom k mojej priateľke. Tiež si povzdychla.
"Dobre teda" povedala napokon.
"Ale pamätaj si, keby sa niečo prihodilo, keby sa zdalo, že to prehráme, keby ma zabili alebo niečo podobné, kašli na pomoc a bež do nášho domu. Tam sa zabarikáduj v podkroví a nevychádzaj dovtedy, kým si nebudeš stopercentne istá, že je po všetkom. Ak by sa náhodou dostali dnu, vyskoč von oknom a zlez po jabloni dolu, jasné?"
Nezostávalo mi nič iné, ako súhlasiť.
"Fajn" zdalo sa, že jej odľahlo.
"Dobre, preberme si ten plán znovu" prerušil nás Daren.
"Rose bude na streche s tebou, takže nemyslím, že by mali nastať nejaké komplikácie. Takže nám zostáva už len sever. Myslel som, že by bolo najlepšie..."
Bola som rada. Vedela som, že to nebude ľahké, no aspoň budem vedieť, čo sa deje. Nezniesla by som ten pocit, že netuším, či sú moji priatelia ešte nažive, že im nemôžem pomôcť.
Porada trvala ešte asi pätnásť minút.
Potom ma Lillien zobrala do nášho domu, aby som sa mohla prezliecť. Cítila som sa čudne, keď som na seba navliekala nohavice, krúžkovú košeľu a na ňu ešte koženú vestu podobnú tej, ktorú mala oblečenú Lill s vedomím, že teraz nejde o tréning, že idem skutočne bojovať. Hodiny na stene práve odbili jedenásť, keď sa ozval nejaký zvuk a potom výkrik:
"Poplach! Už prichádzajú!"
Ešte som si rýchlo obula čižmy nad kolená, na ruky si dala kožené rukavice a na hlavu nasadila vystuženú koženú čiapku. Na opasok som si pripla môj meč, cez plece prehodila tulec plný šípov, do ruky schmatla luk (všetko darčeky od Darena a Lill) a vybehla za Lillien do nočnej tmy.
Všade panoval ruch. Ľudia behali okolo bez zjavného cieľa. No každý sa pohyboval príliš sebaisto na to, aby nevedel, čo robiť. Ja som bežala za Lillien smerom k východnému koncu dediny, kde sa rozprestieral les. Uvedomila som si, že všetci majú na sebe zbroj. Zachvela som sa.
Tak takto to vyzerá, keď sa ide do vojny pomyslela som si. Títo ľudia sú schopní brániť svoje domovy a rodiny do poslednej kvapky krvi...
Keď sme prebiehali okolo, dedinčania nám ustupovali z cesty a všimla som si, že na mňa hľadia mierne prekvapenými pohľadmi.
Zrejme nečakali, že aj ja budem bojovať uškrnula som sa v duchu, no nepribrzdila som.
O chvíľu sme s Lill dobehli na koniec dediny.
Všetci lukostrelci už boli na strechách domov, ktoré stáli najbližšie k lesu. Zdalo sa mi, že v diaľke za stromami vidím záblesky čohosi červeného.
"Poď" povedala Lillien a vošla do najbližšieho domu. Poslušne som ju nasledovala.
Stúpali sme po schodoch, ktoré viedli do podkrovia a ja som premýšľala, či to prežijem.
Druhýkrát zomrieť napadlo ma. Vtedy som si spomenula na moju rodinu. Nechápala som, ako som mohla na nich zabudnúť a cítila som sa previnilo, hoci som v hĺbke duše vedela, že za to nemôžem.
Bolo toho na mňa jednoducho priveľa hovorila som si v duchu. Potlačila som slzy, ktoré sa mi drali do očí.
Teraz na to nie je čas povedala som si, plakať budem neskôr.
Ak to prežijem dodala som, pretože to sme práve vyšli hore. A ja som zistila, že som sa nemýlila. Les bol v plameňoch.

"Napnúť, zamieriť, PÁĽ!" ozvalo sa hádam po stýkrát. Bola som vyčerpaná. Netušila som, že streľba z luku môže takto vysiliť. No nebola to len streľba a ja som to vedela. Toto bolo totiž prvýkrát, čo som naozaj niekoho zabila.

Keď som zazrela požiar zmeravela som.
Tak toto mali v pláne! Preto ma neprenasledovali! pochopila som.
Ich taktika bola jednoduchá a pritom vražedná. Jednoducho podpália les okolo dediny aby sme nemali kam ujsť, a potom nás povraždia. Pekne jedného po druhom. A ak budeme chcieť ujsť, zhoríme v tom ohnivom pekle, ktoré rozpútali.
"Rosalie" ozvala sa pri mne Lillien.
"Nemáme veľa času" povedala pokojne.
"Ale ak si to chceš rozmyslieť, pochopím to." Jej láskavý hlas mi trhal srdce.
Teraz ich v tom nemôžem nechať! pomyslela som si a potriasla hlavou.
"Idem do toho s tebou."
"Nebude to ľahké" namietala.
"Vždy som vedela, že úloha Artemis nebude ľahká" povedala som a zaujala miesto vedľa jedného vojaka, ktorý mi kývol a usmial sa. Úsmev som mu opätovala.
"Pripravte sa" povedala Lill, ktorá sa postavila ku mne z pravej strany.
Zodvihla som luk, vytiahla šíp z tulca a nasadila ho do drážky.
"Mierte tam, kde sa požiar končí najbližšie pri nás" radila Lill. Nikto neodpovedal.
"Pripraviť!"
Zodvihli sa všetky luky, vrátane toho môjho.
"Pozor!"
Natiahla som tetivu, tak ako ostatní strelci. Pripadal som si ako na nejakých šialených pretekoch.
"Páľ!"
Pustila som tetivu a sledovala šíp, ako letí ponad prvé stromy. Povetrie preťal rev. Nevedela som, či som zasiahla cieľ, a nebola som si istá, či to vôbec chcem vedieť. Na takéto úvahy však nebol čas.
"Pripraviť!" zavelila Lill a celý postup sa opakoval. A potom znovu a znovu, až kým pomedzi stromy neprenikli prví nepriateľskí vojaci. Zachvátila ma panika.
Toto nemôžeme vyhrať! hovoril mi zdravý rozum, no akási sila vo mne mi nedovolila prestať, či čo i len na chvíľku sklopiť luk.
"PÁĽ!"
Vystrelené šípy neodvratne zasahovali cieľ a pustošili nepriateľské vojsko. Sledovala som svoj šíp a zbadala, ako trafil jedného nepriateľa do hlavy. Videla som, ako sa rozstrekla krv...
Zrazu mi prišlo strašne zle. Hlava sa mi roztočila, takže som mala pocit, že som v obrovskej práčke a naplo ma na vracanie. Len tak-tak som sa stihla otočiť aby som neovracala niekoho zo spolubojovníkov.
Zabila som človeka bežalo mi hlavou.
Ja som niekoho zabila! Som vrah!!
Znovu mi prišlo zle a mala som čo robiť, aby som to potlačila. Nebolo by dobré, keby videli Artemis, ktorá im mala dodať odvahu, ako tam namiesto streľby vyprázdňuje svoj žalúdok. No keď som sa poobzerala okolo, nevidela som jediný posmešný či znechutený výraz. Všetci sa tvárili skôr tak, že tomu rozumejú, že so mnou súcitia... Vedela som, že si tým museli všetci prejsť, rovnako ako teraz ja. No bola som odhodlaná sa nevzdať. Cítila som, že som v tvári biela a mierne som sa triasla, no aj tak sa mi podarilo sa usmiať. Znovu som zaujala svoje miesto vedľa vojaka, ktorý mi venoval chápavý a povzbudzujúci úsmev. Nevedela som kto to je, ani koľko má rokov; videla som ho len pár krát pri tréningoch, no dodal mi odvahu, takže som bola schopná znovu a znovu dvíhať luk a strieľať. Stálo ma to temer všetku silu a odhodlanie, no vytrvala som.

Nevedela som, ako dlho to ešte bude trvať.
Museli sme sa presunúť na dom bližšie ku stredu dediny, pretože ten, na ktorom sme doteraz stáli sa nepriateľovi podarilo podpáliť. Kľačala som pri okraji strechy a vysielala jeden šíp za druhým. Na moje veľké prekvapenie väčšina zasiahla cieľ. Nevedela som či to bolo tým tréningom alebo to bol nejaký vyšší zásah zhora, no neriešila som to. Dostala som sa do stavu, kedy som prestala rozmýšľať, strieľala som celkom automaticky, bez toho, aby som nad tým uvažovala. Nevedela som, koľko mužov som už zabila; nepočítala som to. Ruky ma boleli a mala som pocit, že mi každú chvíľu odpadnú. Poobzerala som sa okolo seba a zbadala som, že ostatní sú na tom, s výnimkou Lillien a Mirage, ktorá sa k nám pred chvíľou pridala, rovnako. No zrazu sa niečo stalo.
Nevedela som ten pocit popísať; bolo to, akoby sa mi v hlave rozsvietilo varovné svetielko, že niečo nie je v poriadku. Zažmurkala som a poobzerala sa okolo. Zdalo sa, že nikto iný to nezaregistroval. Všetci naďalej strieľali a poväčšine si ani nevšimli, že ja som sklopila luk. Naklonila som sa a zahľadela sa na bojujúcich pod sebou.
Darenove jednotky zaútočili zľava a teraz som ich videla, ako bojujú pri obuvníkovom dome. Almar sa práve oháňal mečom a pokúšal sa odseknúť hlavu obrovskému chlapovi s palcátom v ruke, ktorého vzápätí skosil Lillienin šíp. Almar zdvihol meč ako prejav vďaky, no vzápätí sa už musel brániť zúrivým útokom ďalších troch protivníkov. Athana som nikde nevidela, no počula som ho ako kričí rozkazy niekde za rohom dreveného zrubu, ktorý ešte stále odolával náporu útočníkov. Niečo mi tu však nesedelo. Niečo...
Celkom podvedome som zatvorila oči a sústredila sa. A vtom som to zacítila. Bolo to, ako keď sa pozeráte na krajinu zaliatu slnkom, no uvidíte miesto, ktorému sa slnečné lúče vyhýbajú. A ja som zistila čo to je. Čo mi tu chýbalo. Tieň.
Prudko som otvorila oči a zazrela som ho. Stál neďaleko Darena a očividne sa chcel k nemu prikradnúť zozadu a zoťať mu hlavu. V tej chvíli sa stalo niečo, čo som nečakala.
Spomenula som si na les. Na Elyona. A teraz tak mal dopadnúť aj Daren?! Nie.
Pozrela som dolu na zem. Bola som vysoko, asi osem metrov. Zatvorila som oči. Aj za zavretými viečkami som videla Tieňa ako sa odzadu zakráda k Darenovi... Videla som ho v lese, ako zabíja Elyona... Počula som ten jeho odporný hlas... A cítila som, ako sa do mňa vlieva neznáma energia, ktorá mi rozvibrovala všetky svaly v tele a zostrila zmysly.
Pomaly som otvorila oči, položila luk na strechu vedľa seba a postavila sa. Cítila som, ako mi v žilách pulzuje krv a adrenalín.
"Hej, Tieň!" zavolala som. Šokovalo ma, aký som mala pokojný a silný hlas. Rozliehal sa po bojisku, takže bojová vrava okamžite utíchla.
"Vieš, že nie je čestné zakrádať sa nepriateľovi za chrbtom! Prečo nebojuješ ako muž?!" opýtala som sa.
Vytasila som meč. Bol neuveriteľne ľahký, akoby som v ruke držala pierko a nie jedenapolkilovú zbraň. Cítila som, ako sa z neho do mňa vlieva energia a po prvýkrát som si uvedomila, že to nie je obyčajný meč.
"Ak sa chceš silou-mocou biť, vyber si niekoho seberovného" povedala som s úsmevom,
a... skočila dolu.
Počula som výkriky strachu a úžasu, cítila neuveriteľnú silu a na tvári poryvy vetra, ako som letela. Pristála som ľahučko akoby som zoskočila z tretieho schodu na našom schodisku, a nie zo strechy osemmetrovej budovy. Postavila som sa a kráčala smerom ku Tieňovi. Vojaci mi ustupovali z cesty. Videla som, že Tieň zostal mierne zaskočený, no potom sa spamätal a na tvári sa mu objavil úškrn.
"Výborne. Assspoň ťa nemusssím hľadať. Priprav sssa na sssmrť, Artemisss!" rozrehotal sa. Ja som sa zamračila.
"Uvidíme, kto sa bude smiať naposledy" povedala som a rozbehla sa k nemu. To, čo sa dialo potom, som čakala azda najmenej zo všetkých.
Tieň sa uškrnul a z ničoho nič zmizol. Zrazu som ho cítila za sebou. Zvrtla som sa a zodvihla meč. Naše zbrane sa zrazili a oboch nás to odmrštilo niekoľko metrov dozadu. Prekvapilo ma, akú má Tieň silu. No nemala som čas nad tým podrobnejšie uvažovať, pretože v tej chvíli môj protivník znovu zaútočil. Odrážala som jeho údery a videla, že boj prestal a všetci sledujú náš súboj. V duchu som sa usmiala.
Netušila som, čo sa to so mnou stalo. Nechápala som, ako môžem odrážať také prudké útoky, ako je možné, že sa mu zakaždým uhnem. Nerozumela som ani tej neznámej sile, ktorá sa vo mne prebudila.
Zbadala som, že Tieň na malinký okamih zastal a využila to. Prikrčila som sa a potom som sa celou svojou silou odrazila a vyskočila asi dva metre do vzduchu. Tam som sa pretočila, natiahla pred seba meč a namierila ho priamo Tieňovi na hlavu. Nanešťastie ma spozoroval a úder odrazil. Z našich zbraní vyletela spŕška iskier a ja som na okamih zostala visieť vo vzduchu. Potom som sa však odrazila a pristála na zemi niekoľko metrov od Tieňa.
"ZZZdá sssa, žžže sssom ťa podcccenil, mladá bojovníčččka" povedal Tieň vážne.
"Keby to malo takto pokračččovať ďalej, bojujeme tu do sssúdneho dňa. Možžžno by sssi ma aj porazzzila" dodal po chvíli zamyslene.
"No aj ja mám sssvoje tajné zzzbrane."
Zodvihol ruku a ja som na moment zmeravela. Potom som si však spomenula na Elyona.
Nikto už nesmie dopadnúť tak, ako on! pomyslela som si a spravila krok smerom ku svojmu nepriateľovi.
V tej chvíli vyletel Tieňovi z ruky prúd čierneho svetla a narazil mi do hrude.
Bola to strašná bolesť. Nič podobné som v živote nezažila; mala som pocit, akoby do mňa narazil nákladiak. Cítila som, že sa mi na moment zastavilo srdce a potom sa rozbúchalo rýchlejšie ako doteraz. Myslela som si, že musím mať zlomené prinajmenšom štyri rebrá.
Preletela som asi päť metrov a narazila do múru domu, na ktorom stáli lukostrelci.
Ten náraz mi vyrazil dych a spôsobil ešte väčšiu bolesť. Nedokázala som sa tomu ubrániť a z celej sily som vykríkla. Zviezla som sa po stene a tvrdo odpadla na zem. Nedokázala som sa ani pohnúť, len som tam sedela a lapala dych. Cítila som, ako mi po tvári steká pramienok niečoho teplého a vedela som, že je to krv.
"Rosalie!" Počula som, že na mňa niekto volá, no nezaujímalo ma to. Teraz som mala v hlave len jednu myšlienku, a to, že ak sa mi do piatich sekúnd nepodarí chytiť dych, tak sa zadusím.
Konečne som sa zhlboka nadýchla. Vtom na mňa dopadol tieň, ktorý vrhal môj protivník v jasnej červenej žiare. Uvedomila som si, že je to oheň.
Požiar v dedine.
Pokúsila som sa vstať, no nedokázala som sa pohnúť. Bolelo ma celé telo, hlava sa mi točila a bolo mi na vracanie. Po tvári mi začali stekať slzy hnevu, strachu a bolesti. Predovšetkým bolesti.
"A terazzz zzzomrieššš" oznámil mi Tieň týčiaci sa nado mnou s desivou neodvratnosťou a zodvihol meč. Poslednýkrát som sa pokúsila vstať, no bezúspešne. V diaľke som videla Darena, ako uteká smerom k nám. Uvedomila som si, že to nemôže stihnúť.
Zatvorila som oči. Zo zavretými očami sa ľahšie umiera.

Čakala som osudnú ranu, no tá nejako neprichádzala. Pomaly som oči znovu otvorila. Tieň stál nado mnou so zbraňou zdvihnutou nad hlavou a vytreštenými očami. Z hrude mu trčala špička meča.
"To si nemyslím" ozval sa zrazu dobre známy hlas.
"Jej čas ešte neprišiel."
"Athan!" zašepkala som. Muž vytiahol Tieňovi z tela meč a ten spadol na zem.
"Ahoj, Rose" usmial sa na mňa. Uľahčene som mu úsmev opätovala.
"Zabil Tieňa!" ozývalo sa všade naokolo.
"On ho zabil! Athan zabil Tieňa! Starosta zabil Tieňa!" počula som vojakov, ako si medzi sebou vzrušene šepkajú.
Athan ma jemne zobral do náručia a obrátil sa smerom k nim. Všimla som si, že naši nepriatelia pomaly cúvajú smerom k lesu.
"Toto je náš čas" povedal potichu s jemným úsmevom na tvári.
"Je načase, aby sme tento boj dobojovali. A vyhrali!"
Ozval sa jasot. Chlapi zdvihli zbrane a vrhli sa na nepriateľských vojakov.
Ja som cítila, že ma všetko bolí. Celé telo som mala v jednom ohni a začínala mi byť zima.
"Zanesiem ťa domov" zašepkal Athan s nežným úsmevom a privinul ma k sebe. Oprela som si hlavu o jeho plece a zatvorila oči. Bola som tak veľmi unavená...

"Neboj sa, Rosalie, už je po všetkom. Je koniec..."
Koniec.
Áno, bol koniec, no ja som sa vôbec necítila tak, ako som si myslela, že sa budem cítiť. Práve naopak, cítila som sa mizernejšie ako kedykoľvek v mojom doterajšom živote.
Mizéria napadlo ma a uškrnula som sa.
K tomu by sa dal prirovnať môj pocit...
Athan pomaly kráčal dedinou, a ja som mohla vidieť škody, ktoré napáchala nepriateľská armáda. Kopec domov bolo zničených alebo sa z nich dymilo. Všade naokolo pobehovali ľudia a za Miraginho velenia hasili a zachraňovali čo sa dalo. Chcela som im pomôcť, no vedela som, že niečo také je v mojom stave temer nemožné.

Starosta ma doniesol do môjho domu a opatrne zložil v obývačke na gauč.
"Hneď som späť" povedal a odišiel do kuchyne.
Ja som zatvorila oči a po lícach sa mi kotúľali slzy. Toľko ľudí zomrelo...
Bojím sa... Bojím sa toho, čo bude nasledovať...
"Ty plačeš?"
Pozrela som sa na Athana. Stál vedľa pohovky a v rukách držal pohár vody a nejakú handričku, z ktorej kvapkalo.
Neodpovedala som, no zdalo sa, že on ani odpoveď neočakáva. Prehodil si handru cez ruku a sadol si ku mne na gauč.
"Vypi to" povedal pokojne a podoprel ma, aby som sa mohla napiť. Na prvý pohľad to síce vyzeralo ako voda, no chutilo to ako lipový čaj.
"Čo je to?" opýtala som sa, keď odkladal pohár na stolík.
"Len sirup. Pomôže ti."
Mlčala som a znovu si ľahla.
"Je mi zima" zašepkala som bez toho, aby som si to vôbec uvedomovala. Athan sa usmial.
"O chvíľku ti bude lepšie."
Povzdychla som si a znovu zavrela oči. Na tvári som pocítila dotyk niečoho mäkkého, mokrého a teplého. Pozrela som sa čo to je a zistila som, že Athan mi handričkou jemne utiera z tváre pot, krv a slzy.
Usmiala som sa a, ani neviem ako, som zaspala.






 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Margaretulienočka Margaretulienočka | 7. července 2009 v 10:47 | Reagovat

Dobré, len sa mi tak zdá, že Athan sa tej Rosalie nejako veľmi vcíra :D Alebo žeby sa mu zapáčila a balí ju? :D

2 jannuš jannuš | 7. července 2009 v 10:58 | Reagovat

Nechaj sa prekvapiť! ;D

3 kikush kikush | 7. července 2009 v 12:42 | Reagovat

mne sa tato kapitolka rozhodne pacila! bolo to napinave, to s tym Tienom a suhlasim s Margatulienočkou, ze Athan sa jej nejako moc vcira :D uz sa tesim na dalsiu!! (:

4 Maladona Maladona | 7. července 2009 v 18:21 | Reagovat

úúúúúúúúúúúúúúúúúúúúžasnéééé!!! :) už sa nemôžem dočkať novej kapitolky!!! :) kedy bude? :)

5 jannuš jannuš | 7. července 2009 v 18:32 | Reagovat

Díkyyyyyyy! Neviem, kedy bude ďalšia kapitolka, pretože k nej ešte musím dokresliť obrázok (to viete, som nepoučiteľná ;) )ale dlho čakať nebudete, to sa nebojte! XD

6 Tilia Tilia | E-mail | Web | 8. července 2009 v 0:22 | Reagovat

"Snažíme sa zistiť, ako by sme ich mohli poraziť bez toho, aby sme vyšli z dediny" povedala a ukazovala na rozmiestnenie stráží na mape.
"Ak sa totiž dostanú do dediny, nemáme šancu."

Takže oni nechcú vychádzať z dediny, čiže nechcú bojovať mimo dediny, tak káže logika. A následne vravia, že nechcú, aby sa dostali do dediny? Ja cca chápem, ako to bolo myslené, ale vyznelo to mierne bizardne :D.

...a ja som na okamih zostala visieť vo vzduchu. Potom som sa však odrazila a pristála na zemi niekoľko metrov od Tieňa.

Visela vo vzduchu a zrazu sa odrážala? Od čoho, od vzduchu? Možno aj to patrí k schopnostiam Artemis... Alebo sa vlúdila chybička :D

Sry za tieto pripomienky, ale pozri, koľko chválospevov si tu mala predo mnou, tak ťa to snáď až tak nevezme :D. K ďalším pravidelným čitateľov (vyzerajú predsa nadšene) gratulujem, hoci možno tu boli i pred tým, len sa im nechcelo vyjadrovať sa :D. A na záver si nechávam vlastnú pochvalu, pretože, samozrejme, toto sa nedá nepochváliť :D. Páčilo sa mi hlavne to, ako začala Artemis bojovať s Tieňom. A že to fakt bola Artemis, nielen Rose :D!!

Báj d vej, ty zverejňuješ pokračovania pravidelne, či len tak približne, ako sa ti chce? :-D Možno by som ten systém našla sama, keby dáky bol a chcelo by sa mi ho hľadať, ale jednoduchšie je sa spýtať, hehe, ja lenivec :-D

7 Tilia Tilia | E-mail | Web | 8. července 2009 v 0:24 | Reagovat

*...nechcú, aby sa ONI (v zmysle tí nepriateľskí vojaci) dostali do dediny?

8 Tilia Tilia | E-mail | Web | 8. července 2009 v 0:26 | Reagovat

A predsa len, ešte k tomu vychádzaniu z dediny. Ja dokonale chápem, že jej obyvatelia ju chcú chrániť priamo z nej, nechcú, aby do nej prenikol nepriateľ. Ale keby pozemné vojská nechceli opustiť dedinu pri boji, logicky by museli s nepriateľom bojovať až priami v dedine. Presne v tomto ohľade je to protistojné tvrdenie :D. Hoci viem, ako si to asi myslela, len to vyznelo trošilililililinku nelogicky, nič viac :D.

9 Tilia Tilia | E-mail | Web | 8. července 2009 v 0:27 | Reagovat

*...už priamo v...

(cez koľko komentov to ešte bude, tá moja vykecávka, ts, ts, ts :D?)

10 jannuš jannuš | 8. července 2009 v 10:47 | Reagovat

Tilia: To je v pohode!!! Pripomienky mám v podstate rada ;)
Táákže, prvé vysvetlenie: hej, hej, možno to je trochu nelogické, ale čo je 100%-ne logické? XD A hej, myslela som to asi tak, ako si to pochopila.
P.S. oni sa to len snažili zistiť, to neznamená, že sa im to podarilo ;D (ja viem, hrám sa so slovíčkami, ale jednoducho si nemôžem pomôcť. Je to reflex. ;D)
Druhé vysvetlenie: odrazila sa od Tieňovho meča (môžeš vidieť napr. vo filmoch alebo anime seriáloch ;) ). Ja som to len nedostatočne popísala *reve do vankúša*.
P.P.S. Veľmi pekne ďakujem za pochvalu! XD
P.P.P.S. diely zverejňujem, dá sa povedať, bez systému, ale snažím sa, aby každý týždeň pribudol jeden (čo sa mi zatiaľ darí ;) ), pretože priebežne so zverejňovaním pracujem na pokračku (už mám napísaných 16 kapitol a práve ma kopla Múza, takže píšem sedemnástu ;D) a ešte aj kreslím obrázky ;D.
Takže asi tak. :D
P.P.P.P.S. to s tou vykecávkou je v poho! XD Na to tu tie komenty sú! ;D

11 kikush kikush | 8. července 2009 v 14:18 | Reagovat

uz máš napísaných 16. kapitol a teraz píšeš 17.-tu ?? =O prečo ich sem nepridáš??? :D

12 jannuš jannuš | 8. července 2009 v 15:03 | Reagovat

kikush:
Za a) ak by som tam náhodou potrebovala ešte niečo zmeniť
   b) pretože potom by ste museli dlho čakať, kým by som dopísala ďalšiu
kapitolku  ;D
   C) ešte k tomu aj kreslím obrázky ;)
   d) vyhovuje mi dávať ich sem priebežne. Potom sa nemusím tak ponáhľať s dopísaním kapitoly, takže ani nehrozí také riziko, že to odfláknem. A vy nemusíte dlho čakať na ďalšiu kapču! XD
Takže tak ;)
P.S. dúfam, že tieto argumenty budú stačiť ;D

13 kikush kikush | 8. července 2009 v 20:39 | Reagovat

:D no jo.. ale keď ty tak super píšeš a ja sa už neviem dočkať ďalšej časti :DD

14 jannuš jannuš | 8. července 2009 v 20:47 | Reagovat

Díky!!! :3 A neboj, dočkáš sa!! ;)

15 Tilia Tilia | E-mail | Web | 9. července 2009 v 1:28 | Reagovat

Ja práveže schvaľujem tvoju taktiku, jani, že nezverejňuješ všetko hneď, priebežne je lepšie, človek si môže poopravovať čo to a my sa i tak nikam neponáhľame :D. Aj ja som kedysi zverejňovala veci že čím skôr, tým lepšie, no teraz to robím úplne naopak - celé dopísať, celé skontrolovať, celé dať na beta read dakomu, na základe beta readu to potom ešte raz skontrolovať a až keď s tým už budem ako-tak spokojná, potom začnem zverejňovať :D. U mňa je len ten problém, že nikdy nič nedopíšem, preto v konečnom dôsledku nemám čo takto pedantne kontrolovať a zverejňovať :D. Ale odkukala som to od jednej kamošky, ktorá to presne tak robí - najprv dopíše, beta read, potom zverejňuje postupne ob deň. A pekne jej to tak vychádza. Len ona nie je taká lenivá ako ja, čiže ona niečo aj dopíše, v tom je u mňa jediný zádrheľ :D

A mne stačil komentár [10]: na vysvetlenie každej mojej poznámky :D.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama