"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

kapitola G - Elyon

4. července 2009 v 18:10 | jannuš | príbeh Rosalie | časť prvá
Ahojík, tak tu máte ďalšiu kapitolku! A konečne sa tam niečo deje!!! Tak si to užite!

Želám príjemné čítanie!



G

"Rosaliééé!"
Nie, nechajte ma spať ešte päť minút, iba päť minút, úbohých malých päť-
"Róósééé!"
Bože prečo? Prečo ma tak tresceš?
"Idem!" zavolala som dolu a prerušila tak Darenovo vykríkanie.
Pomaly som sa pozviechala z postele. Pozrela som na hodiny.
To je už dvanásť?!
Neverila som, že som spala až tak dlho.
Po včerajšom plese som sa cítila čudne. Z časti to bolo spôsobené tým, že som zaspala až okolo tretej, no vedela som, že to nie je jediný dôvod. Z mysle mi neschádzalo čudné správanie starostu. Nechápala som, prečo sa mi zrazu ospravedlňoval. A keď sme sa lúčili... Nemohla som zabudnúť na ten jeho čudný pohľad. Zvláštne...
Každopádne sa ho budem musieť nejako nenápadne spýtať čo tým vlastne myslel.
Napadalo ma jedno vysvetlenie toho všetkého, ale...
Nie, to nie je možné. Je to hlúposť, predsa by nemohol...
"Rosaliééé!" ozvalo sa znovu zdola. S povzdychom som podišla ku oknu a otvorila ho. Okamžite mi vlasy rozstrapatil teplý vánok. Vonku bolo príjemne teplučko a na oblohe nebol jediný oblak. Usúdila som, že by bol hriech v takomto počasí chodiť naobliekaná ako Eskimák, a tak som prešla ku skrini a vytiahla z nej zelené letné šaty po kolená. Obula som si pohodlné zelené topánky, prečesala si vlasy a zbehla dolu. Tešila som sa, že je pekný deň, že tu mám priateľov, že v boji s mečom by som sa už dokázala ubrániť horšie vycvičeným vojakom z Rhiionovej armády, že pri streľbe sa mi už podarilo trafiť do stredu terča a ani čudné správanie starostu mi nemohlo pokaziť dobrú náladu.
Netušila som, že dnešný deň má priniesť niečo, čo mi prevráti svet naruby a dá pocítiť horkosť porážky a straty...

"No konečne! Už som si myslel, že si sa tam stratila" spustil Daren hneď ako som vošla do kuchyne.
"Aj ja ti želám dobré ráno!" zasmiala som sa a sadla si za stôl.
Daren prevrátil oči.
"Vidím, že máš dnes nejakú dobrú náladu" uškrnul sa. "Smiem vedieť prečo?"
"Keď to zistím, sľubujem, že budeš prvý, kto sa to dozvie" vyhlásila som a začala jesť rožok s niečím, čo pripomínalo salámu, no bolo to oveľa, oveľa lepšie.
"Mimochodom, kde je Lill?" opýtala som sa, keď som pomáhala Darenovi spratať riady zo stola.
"Má nejakú prácu v dedine. Jeden obchodník povedal, že Akah napadli Rhiionovi vojaci."
Zachvela som sa. Akah bola malá dedinka v horách, jedna z mála tých, ktoré ešte vzdorovali silám temnoty. A nachádzala sa len asi dvadsať míľ odtiaľto.
"Neboj sa" upokojoval ma Daren keď zbadal môj výraz.
"Nemajú dôvod sem ísť. A ak by prišli, ukryjeme ťa. Nikto ťa tu nenájde."
Vedela som, že nemám dôvod pochybovať, ale vo vnútri som akosi tušila, že to, čo mi práve Daren povedal, by zrejme nestačilo.
"Mimochodom, zháňal ťa tu Almar" prehodil Daren.
"Áno? A čo chcel?"
"Pýtal sa, či dnes budeš trénovať. Povedal som mu, že za ním prídeš."
"Fajn. Tak to by som za ním mala zaskočiť."
Ani som sa neobťažovala prezliecť, nevedela som totiž, či dnes bude tréning alebo nie, keďže včerajší ples spôsobil, že nikto nemal náladu pracovať. Vybehla som pred dom a pobrala sa smerom ku základni. Cestou som zdravila každého koho som stretla, dobrá nálada sa ma stále držala a ja som bola rada.
Keď som prišla ku zrubu videla som, že Almar a Elyon sa hádajú. Okolo nich sa vytvoril malý hlúčik zvedavcov.
" ...si to mal prešetriť! Nechceš hádam, aby sme skončili ako Akah, alebo hej?!" kričal Elyon.
"Samozrejme, že nie! Ale robiť poplach kvôli rozprávaniu jedného obchodníka je zbytočné. Len by to na nás pritiahlo pozornosť Rhiionovych vojsk" hovoril Almar, no jeho hlas znel až príliš pokojne. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
"Je mi jedno, čo by sa stalo! Musíme to prešetriť!" Elyon bol v tvári celý červený.
"Čo ak má pravdu?! Chceš aby nás povraždili?!"
"Nie. Urobil som potrebné opatrenia. A ak s tým ihneď neprestaneš, potrestám ťa za neuposlúchnutie rozkazov!"
Ja som tam len stála a nechápavo pozerala raz na jedného, raz na druhého.
O čo tu, preboha, ide? pýtala som sa sama seba.
"Čo sa deje?" opýtala som sa potichu chlapíka, ktorý stál pri mne a pozeral sa na hádajúcu sa dvojicu.
"Jeden obchodník povedal, že Rhiion zhromažďuje svoje vojská a presúva ich smerom na odbojné osady. Elyon si myslí, že aj my by sme mali zhromaždiť jednotky, no Almar už spravil potrebné opatrenia a je toho názoru, že by sme tak na seba len prilákali nechcenú pozornosť. Elyon s tým nesúhlasí. Zhromaždil malú jednotku a chcel sa s ňou vydať na prieskum lesa, ale Almar ho načapal."
Obrátila som svoju pozornosť na tých dvoch. Elyon ešte čosi zavrčal, no nezachytila som čo, a odbehol do lesa.
"Elyon, vráť sa!" zavolal za ním Almar, ale neúspešne. Elyon sa ani len neotočil.
"Hej, počkaj!" zavolala som a chcela ísť za ním, no Almar ma zastavil pohľadom.
"Nechaj ho" povedal hľadiac do lesa, "keď sa upokojí, vráti sa." Pozrel na mňa.
"Je mi ľúto, že si musela byť svedkom niečoho takéhoto" začal, keď sme spolu kráčali do budovy a aj vojaci sa začali pomaly rozchádzať.
"Elyon má dosť výbušnú a tvrdohlavú povahu. A ja ho celkom chápem. Tiež mi nie je všetko jedno. Len to nedávam tak najavo" povzdychol si.
"Ale ty si asi prišla kvôli tréningu, však?" zmenil tému.
"Áno, vlastne hej. Daren mi povedal, že si bol u nás. Tak teda...?"
"Vieš, dnes to nepôjde. Mám nejaké záležitosti, ktoré neznesú odklad. Prepáč" ospravedlňujúco sa na mňa usmial.
"Nie, to je v poriadku. Chápem. Takže zajtra, dobre?"
"Takže zajtra!" zasmial sa a tľapli sme si na to.
Potom vošiel do zrubu, zatiaľ čo ja som sa pobrala smerom ku dedine.
Pár hodín som sa tam len tak prechádzala a rozprávala sa s obyvateľmi a obchodníkmi, ktorí na tržnici vykrikovali svoje ponuky a dohadovali sa s kupujúcimi o cene tovaru. Potom však začali trhovníci zbaľovať stánky, a tak som sa aj ja pobrala preč. Chvíľu som sa potulovala po dedine a nakoniec som zabočila do krčmy.
Bol to celkom príjemný podnik, ak nerátam vydýchaný vzduch a všeobecný hluk, ktorý tu panoval vždy po skončení trhu. Skladal sa celkovo z dvoch miestností a momentálne bol napchaný na prasknutie. Ľudia sa smiali, prekárali sa a chlapi balili tri dcéry hostinského, ktoré roznášali pivo a teplé jedlá. Ja som sa posadila k pultu a ako vždy si vypýtala pohár vody. Potom som tam len tak posedávala a pozorovala ostatných hostí.
Pri jednom stole sedeli štyria chlapi. Všetci boli urastení a svalnatí, čo naznačovalo, že patria medzi sprievodcov. Zrejme ochraňovali niektorého z kupcov. Všimla som si, že najmladší z nich práve podpichoval jednu z hostinského dcér a potichu som sa zasmiala.
Keby ju tak poznal pomyslela som si. Almy bola poctivé dievča a za nič na svete by sa s niekým nezaplietla len tak. Tiež mala poriadne podrezaný jazyk a dokázala sa zo všetkého vykrútiť s obdivuhodnou ľahkosťou. Jeden s chlapov ju capol po zadku a o chvíľu už sedel na zemi. Ľavú ruku si držal na líci, kde sa črtal jasne červený odtlačok Alminej dlane, a zmätene sa rozhliadal okolo. To vyvolalo smiech nielen u jeho spoločníkov a nálada vnútri sa citeľne zvýšila.
Všimla som si, že pri dlhom stole v druhej miestnosti, na ktorý som mala zo svojho miesta pri bare výborný výhľad, sedí asi desať chlapov. Všetci mali vážne tváre a o čomsi sa potichu zhovárali. Pri ďalšom stole sedela skupina najatých profesionálnych strážcov v hnedo-červených uniformách. Vedela som, že musia patriť k nim. Zacítila som potrebu obchodníkov vypočuť. Viem, že cudzie rozhovory by sa nemali počúvať, no po všetkých tých zážitkoch, o ktorých mi hovorili Daren a Lillien som zistila, že väčšinu dôležitých informácií sa dozvedeli práve týmto spôsobom. Vypýtala som si ďalší pohár vody a poprosila Kim, druhú dcéru hostinského, aby mi do vedľajšej miestnosti doniesla jedlo. Prikývla a ja som prešla vedľa. Muži na chvíľu vzhliadli, no keď videli, že prišlo len akési dievča, opäť sa ponorili do rozhovoru. Ja som sa usadila k vedľajšiemu stolu, čím som si vyslúžila zachmúrené pohľady strážcov. No tvárila som sa akoby ma vôbec nezaujímali, a tak sa aj oni začali znovu venovať svojim tanierom.
" ...som vedel, že sa niečo chystá. No zistil som to až keď napadli Akah" hovoril jeden z mužov.
"Áno. A počul si čo sa hovorí? Že Temný vládca zhromažďuje svoje vojská a chystá sa ich vyslať do Zeme elfov?" zašepkal jeden z kupcov a stíšil hlas tak, že som mala problém ho vôbec počuť. Kim mi doniesla jedlo. Kupci na okamih prerušili rozhovor, no keď sa stratila, nerušene pokračovali ďalej.
"Vraví sa, že si najal posádku námorníkov a vycvičil z nich profesionálnu armádu. Chystajú sa preplaviť cez more na ostrovy."
"Nepodarí sa to" ozval sa jeden z mužov.
"Elfov nikdy neporazia. Nedokázali si ich podmaniť predtým, nedokážu to ani teraz."
"Ešte niečo" povedal zrazu chlap, ktorý sa doteraz neozval.
"Hovorí sa, že Artemis sa vrátila. Že je tu medzi nami."
Zmeravela som a takmer mi zabehol kúsok mäsa, ktorý som mala práve v ústach.
Nie, to nie! Prosím, to nie! Nikto sa nesmie dozvedieť, že vôbec existujem!
"To si robíš srandu" rozrehotal sa jeden z chlapov a ostatní sa k nemu pomaly pridávali.
"Artemis je legenda!" smiali sa.
"V skutočnosti neexistuje!"
Stále som ich nenápadne a uprene pozorovala, no odľahlo mi.
Výborne. Zdá sa, že tomu nikto neverí... Teda, takmer nikto zamračila som sa, keď som zbadala, že muž, ktorý to povedal, sa stále tvári neisto. Potom sa mu na tvári objavil odhodlaný výraz.
"Neverte tomu, ak nechcete" povedal pokojne, "no ja tomu verím. Prečo by sa inak Rhiion rozhodol práve teraz zhromaždiť svoje vojská? Prečo to neurobil skôr?"
"Možno mu elfovia začali robiť problémy. Alebo sa ich chce jednoducho raz a navždy zbaviť."
"Alebo sa bojí, že keď sa tu objavila Artemis a elfovia by sa to dozvedeli, poštvali by proti nemu aj ľudí" skočil mu do reči jeden mladý opálený kupec.
"Drakeova teória dáva zmysel" dodal po chvíli. Zdalo sa, že ostatní o tom uvažujú.
"Nateraz to nechajme tak" prelomil náhle ticho jeden zo starších obchodníkov.
"Rozprávať sa o tom môžeme aj cestou. Tam hrozí menšie riziko, že nás vypočujú" povedal tichšie a pozrel mi do očí. Pohľady ostatných sa taktiež obrátili ku mne. Zbledla som a hneď nato očervenela. Nevedela som čo mám robiť, a tak som sklonila hlavu a venovala sa radšej svojmu jedlu. Rozhovor mužov sa znovu obrátil k obchodovaniu. Prestala som ich počúvať. Dohady o tom, za koľko predať drahé látky či obilie ma naozaj nezaujímali. Myšlienkami som bola niekde úplne inde.
Ak sa niekto dozvie, že som Artemis, nebudem mať problém len ja, ale celá dedina. Taká správa sa rozšíri rýchlosťou blesku. A potom bude otázkou niekoľkých dní, kým sem dorazia Rhiionove vojská. Veď ani teraz nie sme v úplnom bezpečí...
Zodvihla som hlavu a zbadala, že ma ten obchodník, ktorý si myslí, že Artemis je skutočná, pozoruje. Hľadel na mňa zamysleným pohľadom. Začervenala som sa a sklopila zrak. Rýchlo som dojedla, zaplatila a odišla z miestnosti. Stále som však cítila na chrbte mužov pohľad...

Vybehla som z krčmy a utekala domov. Čo to má, sakra, znamenať? Ako je možné, že Rhiion chce zaútočiť na elfov? Veď ich nedokáže poraziť! Alebo je to len zásterka? Chce tak snáď len odpútať pozornosť od svojho ozajstného cieľa?
Myšlienky mi bežali hlavou rýchlosťou blesku. No jedna sa mi predierala do vedomia silnejšie ako ostatné.
Som tým iným cieľom ja? hučalo mi v hlave a bola som čoraz zmätenejšia. Prebehla som polovicu dediny, no potom som začala spomaľovať.
A je to vlastne pravda? pýtala som sa sama seba.
Mám predsa iba nepodložené informácie. Žiadne dôkazy, žiadne fakty, iba domnienky a dohady. Nič konkrétne.
Spomalila som do kroku.
Takéto úvahy a podozrenia boli určite aj predtým ako som sa tu objavila. Prečo by im mali ľudia veriť práve teraz?
Zastala som.
Iste. Nemajú dôvod im veriť. Sú to len špekulácie a ja sa tu trápim zbytočne. Úplne zbytočne.
Zrazu som si pripadala trápne.
Znepokojujem sa pre niečo, čo v podstate neexistuje. Pre výmysly nejakého chlapíka, ktorým aj tak nikto neuverí.
Povzdychla som si a teraz už pokojným krokom som zamierila domov. Prepletala som sa pomedzi domy a premýšľala nad tým, ako asi dopadol ten chlap v presviedčaní svojich druhov o mojej existencii.
Dúfam, že sa mu to nepodarilo pomyslela som si zachmúrene.
Otočila som sa a zabočila doľava. Už som sa nemala kam ponáhľať, tak som si povedala, že sa prejdem. Bol nádherný teplý večer, fúkal jemný vánok a rozvieval mi vlasy. Zdvihla som hlavu a pozrela na oblohu. Svietili na nej hviezdy a ja som si zrazu pripadala malá a nepodstatná.
Nie napadlo ma vzápätí.
Nie nepodstatná.
Pomalým krokom som zamierila k lesu.

V dome sa svietilo. V obývačke sedeli traja ľudia a tvárili sa utrápene.
"Toto sa mu nepodobá" povedal mladý muž s čiernymi vlasmi a zachmúrenou tvárou.
"Aj keď sa urazil, nikdy si neprestal plniť svoje povinnosti. Vždy sa vrátil domov pred zotmením."
"Neboj sa oňho, Almar. Je to vojak, poradí si. Nie je to prvýkrát čo je sám v lese" hovorila mladá žena s prenikavými zelenými očami a dlhými čiernymi vlasmi pokojným hlasom.
"Vieš dobre, že by som si poradila aj ja, tak prečo sa zbytočne strachovať?"
"Asi máš pravdu" povedal nakoniec Almar, no stále to znelo znepokojene.
"Skôr by sme si mali robiť starosti o Rosalie" prelomil vzniknuté ticho muž, ktorý sa doteraz neozval.
"Kde toľko trčí?"
"Už bola vonku dlhšie. Nebolo by to prvýkrát čo sa zabudla" povedal Almar. " Alebo s niekým zarozprávala" dodal po chvíli.
Rozhostilo sa ticho.
"Tak ja už pôjdem" povedal Almar po chvíli a zodvihol sa. Jeho spoločníci vstali tiež.
"Keby si ju náhodou stretol, povedz jej, aby už išla domov, dobre? Mám z toho všetkého akýsi zlý pocit."
"Aj ja, Lillien. Aj ja" povedal zamyslene.
"A neboj sa, ak ju stretnem, odkážem jej to" usmial sa na mladú ženu. Tá mu úsmev oplatila. No bol akýsi smutný.
Almar sa otočil a odišiel.
"Bojím sa, Daren" zašepkala Lillien. "Mám strach."
Otočila sa k nemu a on ju objal.
"Neboj, všetko bude dobré" utešoval sestru.
"Mám z toho zlý pocit. Akoby sa malo niečo stať" povedala potichu.
"Aj ja, ale musíme veriť, že bude všetko dobré. Viera je mnohokrát to jediné, čo drží človeka pri živote. Nesmieme privolávať nešťastie" povedal jej upokojujúco.
"Máš pravdu" povzdychla si a vyzrela z okna.
Na oblohe sa začali pomaly zhromažďovať mraky...

Kráčala som po lese a pospevovala si akúsi pesničku, ktorá ma práve napadla. Nevedela som kam idem, ani prečo tam idem, no išla som. Les som poznala dobre, takže toho, že by som zablúdila, som sa vôbec neobávala.
Pomaly som vdychovala čerstvý vzduch, ktorý bol teraz za letného večera presýtený vôňou ruží, jabloní a pokosenej trávy. Prestala som spievať a vnímala všetky zvuky lesa. Bolo upokojujúce počúvať jemný piskot veveričiek ukladajúcich sa na spánok, nežný spev vtákov a pokojné zurčanie potôčika kdesi v diaľke.
Neviem ako dlho som išla, nepočítala som to. Zodvihla som hlavu a pozrela na oblohu. Zistila som, že už nevidieť ani mesiac, ani hviezdy. Celá bola obostretá pokrývkou čiernych mrakov. Viditeľnosť sa zhoršila a ja som zakopla. V diaľke sa ozvalo hrmenie.
Mala by som sa vrátiť pomyslela som si znepokojene pri pohľade na nebo.
Blíži sa búrka...
Vtom som čosi začula. Nevedela so presne čo to bolo, no bolo to znepokojujúce.
Na zem spadla prvá kvapka.
Akýsi nedefinovateľný zvuk...
V diaľke sa zablyslo.
Chvíľu som sa rozhodovala, no nakoniec som sa vydala za zvukom. Nebolo to ťažké, každú chvíľu sa ozval znova.
Začalo popŕchať.
Netrvalo mi dlho, kým som zistila, čo ho spôsobuje.
Pred sebou som uvidela posledné stromy a uvedomila som si, že som zašla dosť ďaleko. Pomedzi stromy presvitalo červené svetlo. To ma zarazilo. Až vtedy som si uvedomila, čo je to za zvuk. Bolo to rinčanie zbraní. Zamrela som.
Čo to má, preboha, znamenať?!
Spomenula som si na kupcove slová a na svoju obavu, za akým dôvodom zhromažďuje Rhiion svoje vojská.
Žeby... Nie, len to nie!
Pomaly a potichu som sa prikrádala ku stromom, za ktorými bol ten diabolský jas. Potkla som sa a potichu vykríkla. V ten moment sa zablyslo a ozval sa hrom, ktorý, našťastie, môj výkrik prehlušil.
Dopadla som dosť bolestivo, roztrhla som si šaty a na zem sa skotúľalo zopár kvapiek krvi. Nevstala som, štvornožky som sa plazila ďalej.
Konečne som sa dopracovala za ku posledným stromom. Opatrne som vyzrela za ne. A keby som vtedy nepotlačila výkrik, ani ten najsilnejší hrom by ma neprehlušil.
Za stromami bola čistina. A na nej táborilo vojsko.
Boli tam stovky stanov a hádam dvojnásobok vojakov. Pri každej štvorici stanov horel oheň; to bola tá žiara, ktorú som videla.
A všade tam boli roztrúsení vojaci. Niektorí si na ražňoch opekali mäso, iní trénovali boj mečom, či strieľali do terčov nastavaných naľavo od stromov, za ktorými som sa celá bez seba od strachu krčila.
Medzi prvou dvadsiatkou som zazrela veliteľský stan. Vydedukovala som to podľa toho, že bol o dosť väčší ako ostatné a horeli pred ním nie jeden, ale hneď tri ohne. A v žiari tých ohňov som zazrela Elyona.
Bol priviazaný k čomusi, čo sa nápadne podobalo na mučiarske koly, ktoré som videla v indiánkach. Na sebe mal len nohavice a bol celý od krvi, ktorá mu vytekala z mnohých rán. Očividne bol v bezvedomí.
Zalapala som po dychu a cítila som, ako mi z tváre mizne všetka krv. Nebolo ťažké domyslieť si, prečo tam tí vojaci sú. Bola tu len jedna možnosť.
Chcú zaútočiť na dedinu! Dopadneme presne ako Akah! preblesklo mi hlavou.
To nie! hovorila som si v duchu.
Musím ich varovať, musím...
No akoby som primrzla na mieste. Myslela som si, že niečo také sa stáva len v knihách alebo vo filmoch, no teraz som sa naozaj nedokázala pohnúť. Bolo to, akoby ma niekto zviazal. Vydesene som hľadela na scénu pred sebou.
Z veliteľského stanu vyšiel muž. Na tú vzdialenosť som mu však nedovidela do tváre.
Chlap prešiel k Elyonovi a položil mu ruku na čelo. Nevidela som, čo to robí, no Elyon sa zakrátko prebral. Hneď sa začal mykať, ale márne. Bol príliš pevne priviazaný. Muži v tábore sa prestali venovať svojim doterajším činnostiam a pozerali na chlapa a Elyona.
Zrazu bolo ticho, takže som počula čo mu ten chlap hovorí.
"Tak povieššš mi to konečččne?" opýtal sa chlap s čudným prízvukom.
"Nemám... ti... čo... povedať" odvetil Elyon. Zvuk jeho hlasu ma vydesil. Bol chrapľavý a hovoril prerývane.
"Tak ty mi ešššte aj po tom všššetkom vzdoruješšš?" opýtal sa chlap výhražným tónom.
"Tebe... by... dokázalo... vzdorovať... aj... malé... decko" zachraptil Elyon.
"Buď rozzzumný, zzzachráň sssi žžživot. Dobre vieššš, žžže ich napadneme tak ččči tak. Povedzzz mi, kde je Artemisss!"
Potichu som zaúpela a srdce mi bolestivo vynechalo jeden úder.
Ja? Oni hľadajú mňa?!
Nemala som však čas nejako nad tým uvažovať, pretože chlap vzápätí vytasil meč.
"Pýtam sssa ťa naposssledy. KDE JE TO DIEVČČČA?!"
Strhla som sa, no s Elyonom to nehlo.
"Radšej umriem ako by si sa to mal dozvedieť" povedal pohŕdavo a odpľul si smerom k mužovi.
Ten zostal pokojný.
"Toto žžželanie ti rád sssplním. No predtým by sssi mal vedieť, žžže sssi ju nájdem aj tak. A potom ju užžž niččč nessspasssí!"
"Pokojne si to nahováraj" odpovedal mu Elyon.
"Je silnejšia ako si myslíš. Ako si všetci myslíte! A som hrdý, že za ňu môžem zomrieť!" povedal pokojne, s hlavou hrdo vztýčenou.
Chlap sa rozrehotal, zdvihol meč a zaboril ho Elyonovi do hrude. Z rany vystrekol prúd krvi a pokryl červenou farbou všetko, čo bolo nablízku. Elyon sa ani nehol, no po chvíli mu hlava klesla a ja som vedela, že je mŕtvy.
Chvíľu som tam sedela, neschopná pohybu, vydesená a úplne zhypnotizovaná výjavom predo mnou. Potom mi došlo čo sa to vlastne stalo.
Nie! Nie! NIE!! To nie! To nie je možné! Nemôže byť mŕtvy, nie!
Po lícach sa mi kotúľali slzy a zrazu mi bolo strašne zle. Mala som čo robiť, aby som sa tam na mieste nepovracala. Hlavu som mala ako vygumovanú a v nej jedinú myšlienku: dostať sa odtiaľ preč!
Pomaly, tackavo som sa postavila. Zrazu sa mi zatočila hlava a musela som sa chytiť kmeňa stromu aby som nespadla.
Spustil sa dážď. Kvapky mi stekali po tvári a miešali sa s mojimi slzami.
Stála som tam opretá o strom a plakala.
Neviem ako dlho to trvalo. No nakoniec mi došli slzy. Nedokázala som zo seba dostať ani jednu jedinú slzičku. Zostala som úplne apatická. Bolo to prvýkrát, čo som videla niekoho zomrieť. A vôbec to nebolo také ako v televízii.
Zabil mi ho pred očami! bežalo mi v hlave ako keď sa zasekne film a opakuje stále ten istý okamih. Nemohla som to dostať preč. Znovu ma naplo, takže som si rýchlo dala ruku pred ústa.
Dážď bol vlažný; ani studený, ani teplý a zvláštnym spôsobom upokojujúci.
Elyon je mŕtvy... Ten Elyon, ktorý mi pomáhal, ktorý ma učil, s ktorým som si rozumela, ktorý bol ako môj brat...
Zrazu som začula slová toho chlapa:
"Nemôžžžeme užžž viaccc čččakať!" kričal a jeho hlas mi znel v ušiach ako zvon.
"Musssíme zzzaútočččiť! Terazzz prišššiel náššš čččas! ZZZabijeme Artemisss a zzzíssskame tak ssslávu, uzzznanie a obrovssské bohatssstvo!"
Odpovedal mu nadšený krik vojakov, no ja som ho takmer nepočula.
Som hrdý, že za ňu môžem zomrieť!
Strhla som sa.
"Ja... ja neviem či som práve ja Artemis..."
"Rozumiem ti. Ale Rose, nesmieš sa takto opúšťať. Neber to ako trest, ale ako výzvu; výzvu niečo dokázať. Niečo zvládnuť. Si silný človek, viem to. A nie je pravda, že si sa nič nenaučila. Postupuješ primeraným tempom a nič iné od teba ani neočakávam.
Takže sa snaž, áno?"
"Áno!"
"Valedor..." zašepkala som potichu.
Áno, budem sa snažiť! Aj keby ma to stálo život!
Bola som pevne rozhodnutá. Vedela som, že teraz sa už nič dôležité nedozviem.
Musím ich varovať!
Venovala som posledný pohľad Elyonovi, po lícach mi stiekli posledné slzy. Uvedomila som si, že v tábore je ticho a ten chlapík hovorí čosi o delení koristi. To som naozaj nepotrebovala vedieť. Narovnala som sa, otočila a... pošmykla.
Na mokrom ihličí sa mi podvrtla noha a ja som znovu zletela na zem. No tentoraz sa neozval nijaký hrom aby prerušil môj tichý výkrik a oveľa hlasnejší zvuk lámajúcich sa konárov, ktoré som pri páde strhávala so sebou. Ani hlasné žuchnutie, keď som dopadla.
Na okamih bolo desivé ticho. Potom sa z tábora ozvali hlasy. Ja som na nič nečakala, bleskovo som sa postavila a dala sa na šialený útek lesom. Vedela som, že nepotrvá dlho a oni sa pustia za mnou.
Utekala som ako najrýchlejšie som vedela. Dážď ma šľahal po tvári, blesky ma oslepovali, hrom ohlušoval, no ja som bežala stále ďalej. Ani neviem koľkokrát som spadla, to bolo v tom momente nepodstatné. Keď som sa znovu dvíhala zo zeme uvedomila som si, že za sebou nepočujem šialený dupot ani výkriky svojich prenasledovateľov. No nespomalila som; utekala som stále rovnakým tempom ďalej.
Pred sebou som už videla posledné stromy; už som videla svetlo, ktoré prebleskovalo pomedzi vetvy...
Už len dvadsať metrov...
Pätnásť...
Desať...
Už len päť metrov!
Konečne som vybehla pomedzi stromy a vrútila sa do dediny.
Bola som vyčerpaná, oblečenie som mala dotrhané, z mnohých menších aj väčších škrabancov a raniek mi vytekala krv a miešala sa s vodou, ktorá mi stekala po vlasoch a tvári a oslepovala ma.
No aj tak som sa nezastavila.
Musím... ich varovať! Musím ich varovať! MUSÍM ich varovať!!
Bežala som rovno do stredu dediny a popritom som ešte z plných pľúc kričala:
"Poplach! Útočia na nás!"
Ľudia vybehovali z domov a pozerali a mnou. Zakrátko im však došlo čo sa deje a čoskoro tam panoval zmätok.
Ja som však mala jediný cieľ: starostov dom.
Vybehla som po schodoch a v tej chvíli sa otvorili dvere, takže som celou silou vrazila do Athana. Ten neudržal rovnováhu, takže sme obidvaja prepadli dozadu. Ja som dopadla naňho, takže sa mi nič nestalo, no starosta vyzeral mierne otrasený; jednak z toho pádu a tiež z toho, že som sa tam takto vrútila.
Ja som už ale nemala silu sa postaviť. Nedokázala som sa ani pohnúť. Krv mi hučala v ušiach, hlava mi išla vybuchnúť, od behu lesom som bola celá dobitá a vyčerpaná a všetok ten strach, bolesť a zúfalstvo, ktoré som cítila ma jednoducho zmohli.
Starosta sa začal pomaly zviechať a podopieral aj mňa. Počula som ako mi niečo hovorí, no jeho slová mi nedávali zmysel.
"Je tam armáda" hovorila som rýchlo, "neviem koľko, ale je ich veľa. Asi tristo, možno viac" vravela som.
"Chcú zaútočiť. Dnes."
V dome bolo ticho.
"Elyon je... on je mŕtvy" zašepkala som a po tvári mi znovu začali stekať slzy.
"Nemohla som nič urobiť, bolo ich strašne veľa a... a ja som sa bála, bála som sa, že ma zabijú, že zabijú vás... Mrzí ma to, je mi to tak ľúto... Bežala som sem aby som vás varovala. Musíte utiecť, nemáte šancu ich poraziť!"
"Rose, Rose upokoj sa" počula som Athanov pokojný hlas.
"Už si v bezpečí, všetko je v poriadku, len pokoj, pokoj!" hovoril potichu a hladil ma po vlasoch.
V jeho náručí som sa naozaj cítila bezpečne, no vedela som, že v bezpečí nie som...
Zodvihla som hlavu a pozrela mu do očí.
"Nie som v bezpečí. Nikto nie je v bezpečí!"
Vtedy som si spomenula.
"Prosím, Athan, veľmi ťa prosím, nedovoľ, aby sme skončili ako Akah!" šepla som.
Starosta viditeľne zbledol. Cítila som, že ma pevnejšie objal.
"Athan" zašepkala som z posledných síl, pretože som cítila, že vyčerpanie, strach a bolesť si pomaly vyberajú svoju daň,
"prosím, nenechaj ich umrieť!"
Posledné, čo si pamätám, boli starostove slová.
"Neboj sa, Rosalie. Nenechám!"




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tilia Tilia | E-mail | Web | 5. července 2009 v 23:39 | Reagovat

Úúúú, paráda, dej graduje, prichádza dáka akcia, cítim to! Ale Elyonka mi je ľúto, no...

2 jannuš jannuš | 6. července 2009 v 0:24 | Reagovat

XD XD XD Hej, hej, akcia sa nezadržateľne a neodvratne blíži... A viac nepoviem! XD Nechaj sa prekvapiť! ;)
P.S. hej, chudák Elyon *roní krokodílie slzy*
Ale bola to nevyhnutná obeť *odhodlaný výraz*

3 Margaretulienočka Margaretulienočka | 6. července 2009 v 13:24 | Reagovat

Waw som zvedavá ako to bude pokračovať :)

4 kikush kikush | 6. července 2009 v 23:21 | Reagovat

vážne skvelá poviedka! (: moc , moc teším na pokračovanie ((:

5 jannuš jannuš | 7. července 2009 v 0:15 | Reagovat

Díky, díky, díky! XD XD XD
P.S. ďalšia kapitola pridaná ;D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama