"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

kapitola F - Ples

2. července 2009 v 15:12 | jannuš | príbeh Rosalie | časť prvá
Voľajako ma momentálne nekope Múza, takže mám šťastie, že mám časť príbehu už napísanú! A tak sem pridávam ďalšiu kapitolu. Dúfam, že nebude príliš nudná!

A želám príjemné čítanie. Veď ako inak...



F

Nasledujúce dni sa podobali ako vajce vajcu, no ja som bola celkom rada. Našla som si určitý systém, takže mi čas ubiehal rýchlejšie a ja som sa už necítila taká cudzia a odstrčená.
Dokonca som si našla zopár kamarátov a začala sa zapájať do prác v dedine. Ani by ste neverili, koľko práce tí ľudia mali. A predsa boli milí a priateľskí a mali čas sa zabávať. Keď si predstavím, že ja som hundrala už keď sme mali zo školy trochu viac úloh ako obyčajne a myslela som si, že to nezvládam... Musela som sa sama sebe zasmiať.
No škola mi nechýbala. Aj tu som sa totiž musela učiť. Históriu, podmienky, rasy, jazyky, legendy... Skrátka všetko o tejto krajine. Ak by som totiž bola nútená postarať sa o seba sama, toto všetko som musela perfektne ovládať. No celé to bolo akési iné ako v škole. Toto ma bavilo. Hltala som každú zaujímavosť, a že ich tu bolo poriadne veľa!
Dozvedela som sa napríklad, že v ríši sa nachádzajú všetky podnebné pásma a krajinné oblasti, o akých sme sa učili v škole, možno s výnimkou dažďových pralesov.
Čo ma však šokovalo najviac bolo, že tu žijú magické bytosti. Teda, o elfoch som vedela už predtým, no myslela som si, že tým sa zastúpenie rozprávkových bytostí končí. Nekončilo.
Na existenciu týchto bytostí však verila len hŕstka ľudí, aspoň v tejto oblasti. Aj v tejto dedine to boli len Lillien, Daren, Almar, Elyon a Holly, a to bolo na jednu osadu prekvapivé množstvo. No, a samozrejme aj ja, keďže som videla elfa na vlastné oči. Ale aj tak som si nebola úplne istá či mám Lillien a Darenovi veriť, keď mi rozprávali o upíroch, vlkolakoch a vílach...
Nakoniec som si povedala uverím keď uvidím a s týmto som filozofovanie o nadprirodzených javoch ukončila.
Najťažšie boli na tom všetkom asi jazyky. Ten, ktorým hovorili obyvatelia dediny som síce poznala, no bola tu ešte reč elfov, rôznych kočovných kmeňov, iných národov, ktoré žili na území Ríše... Cítila som sa ako nejaký tajný agent, ktorý musí všetko vedieť aby dokonale zapadol.

Skôr ako som sa spamätala prešli dva mesiace.
Ráno som sa zobudila, vyliezla z postele a prešla k oknu. Práve vychádzalo slnko a zafarbovalo okolitú krajinu dozlatista. Zhlboka som vdýchla čerstvý vzduch. Voňal po lúčnych kvetoch a tráve. A ja som si spomenula na domov. Na to, ako sme aj so sestrou a rodičmi chodievali na prechádzky do lesa. Ako som sa im vždy schovala a strašila ich. Ako som pila z potoka a chytala lúčne koníky, ktoré cvrlikali všade naokolo. Až teraz som si uvedomila, ako mi rodina chýba...
Začala som pochybovať, či som sa rozhodla správne. Či som urobila dobre, keď som si vzala život...
Po lícach mi začali stekať slzy. Dopadali na podokenicu zaliatu teplým slnečným svetlom a tam sa trblietali ako maličké diamanty...
Vyrušilo ma klopanie. Rýchlo som si utrela slzy a prešla k posteli.
"Ďalej!" zavolala som.
Vošla Lillien.
"Ahoj" pozdravila ma normálne. Odľahlo mi, že si nič nevšimla.
"Ahoj" odzdravila som.
"Čo také významné sa deje, že si prišla až sem hore?" opýtala som sa zo žartu.
"Ani sama neviem, načo som sa sem trepala" povzdychla si Lill dramaticky; zapojila sa do mojej hry.
"Počkaj... jáj!" Tvárila sa akoby jej náhle svitlo.
"Dnes večer sa poriada ples na tvoju počesť. Tak som si myslela, že by si sa tam možno chcela staviť..." usmiala sa.
"Ahá..." hlesla som. Zároveň ma zaplavil pocit nadšenia a neistoty. Niežeby mi robila spoločnosť nejaký problém, ale tanec... Normálne tance aké sa tancovali v mojom svete mi nerobili problém, veď som ich tancovala súťažne, ale tunajšie tance...
"Ja ti neviem..."
"Ale no tak! Neboj, Daren je na tance fakt dobrý, určite ťa niečo naučí" mávla rukou Lillien, ktorá hneď odhalila v čom je problém.
"Naozaj?" opýtala som sa s nádejou.
"Naozaj" ozvalo sa odo dverí. Stál tam Daren, opieral sa o zárubňu a hľadel na mňa s pobaveným výrazom. Keď som si uvedomila, že mám na sebe len krátku čiernu nočnú košieľku začervenala som sa a hodila doňho vankúš.
"Nabudúce by si mohol klopať" povedala som napoly pobaveným, napoly neistým hlasom a zavrela mu dvere pred nosom. Celá červená v tvári som prešla ku skrini a hľadala niečo na oblečenie. Chvíľu som sa rozhodovala medzi zelenými šatami so zlatou a červenými s čiernou výšivkou, no napokon som sa rozhodla pre červené. Korzet mali vyšívaný čiernou niťou, boli po zem dlhé a jednoduchého strihu, no mne celkom pristali. Obula som si pohodlné čierne topánky na vysokom podpätku, prečesala si vlasy a spolu a Lillien vyšla z izby.
Daren tam čakal a opieral sa o stenu. Nahol sa, hodil na posteľ vankúš, ktorý som doňho predtým šmarila a potom si ma premeral hodnotiacim pohľadom.
"Tá nočná košieľka ti pristala viac" zapáral, na čo som znovu očervenela.
"Daj pokoj!" zahriakla som ho, no on sa len rozosmial, tak som ho začala naháňať po dome. Ako som bežala dolu schodmi, sukňa sa mi zaplietla pod nohy, ja som zakopla a spadla na Darena. No on to ustál, dokonca zachytil aj mňa. Znovu sme sa obaja rozosmiali.
"Mali by ste začať cvičiť ten tanec" poznamenala Lillien, ktorá dôstojne prechádzala okolo. Pozreli sme na seba a uškrnuli sa, no poslúchli sme ju.
"Takže, najskôr ťa naučím základný postoj a tanec, ktorý tu pozná takmer každý, je jednoduchý a veľmi rozšírený" začal Daren.
Jednu ruku mi položil okolo pása a druhú chytil do svojej. Ja som mu voľnú ruku položila na rameno.
Srdce sa mi rozbúchalo vzrušením ako vždy, keď som mala tancovať. Daren mi začal vysvetľovať kroky, no ja som ich poznala. Valčík! zajasala som v duchu. Ten tanec som milovala.
"Pripravená?" opýtal sa Daren. Ja som prikývla a nechala sa vtiahnuť do víru tanca...
Nezostali sme len pri valčíku; postupne sme prechádzali z jedného tanca do druhého a ja som si uvedomila, že ich všetky poznám.
Bola som šťastná. Vždy keď som tancovala som bola šťastná. Nemusela som vtedy nič riešiť, bola som voľná, slobodná... Tanec bol pre mňa niečo, bez čoho som nedokázala žiť.
Neviem ako dlho sme tancovali, odhadujem, že to mohlo byť tak pätnásť minút. Všetko sme to zakončili ladnou piruetou a ja som sa zaklonila. Keď som sa neskôr vyrovnala, uvedomila som si, že som zadýchaná. A nebola som sama.
"Páni." To bolo všetko, na čo sa Daren zmohol. Tiež musel najskôr chytiť dych.
"Veď teba nemusím nič učiť, ty už to všetko vieš!"
"No, chodila som na spoločenské tance... Aj som v nich súťažila" nemohla som nepochváliť sa.
"Tak prečo si sa toho bála?" nechápala Lillien.
"Ako som mohla vedieť, že tu sa tancujú rovnaké tance ako u nás?" odpovedala som jej protiotázkou.
"Neviem."
Uškrnula som sa.
"Chceš si zatancovať, sestra?" opýtal sa Daren Lill, keď sa mu konečne podarilo chytiť dych.
Usmiala sa a prikývla. Ja som ustúpila nabok a spravila im miesto.
Tancovali naozaj nádherne. Takto tancujú páry na tanečných súťažiach pomyslela som si.

Zvyšok dňa bol v norme. Najskôr som s Almarom trénovala boj mečom, potom s Elyonom lukostreľbu. Asi dve hodiny pred plesom som sa ospravedlnila a bežala domov.
Tam už na mňa čakala Lillien s mojimi novými bielymi šatami v rukách.
"Toto si oblečieš" usmiala sa na mňa, "chcem vidieť ako v tom vyzeráš. Ale najskôr si musíš dať kúpeľ."
Dala som jej za pravdu. Zo skrine som vybrala krátke šortky, ktoré sa tu nosili namiesto spodného prádla, do rúk som opatrne vzala šaty a s Lillien v pätách som zamierila do kúpeľne.
Tam už na mňa čakala vaňa plná vody, v ktorej plávali lupienky ruží.
"Myslím, že pri takejto významnej udalosti si zaslúžiš trochu luxusu" poznamenala.
"Trochu?" spýtala som sa jej neveriacky, načo sa ona zasmiala. Potom položila šaty na lavičku pri stene a nechala ma samú.
Okamžite som vliezla do vane. Všimla som si, že namiesto bylinkového šampónu a mydla je tam teraz mydlo a šampón s vôňou ruží. Celkom príjemná zmena. Keď som sa umyla, vyliezla som z vane, uterákom si usušila vlasy, obliekla šortky a zobrala do rúk šaty. Boli také ľahučké!
Začala som si ich obliekať a popri tom som rozmýšľala nad tým, že v mojom svete by som asi nikdy nič také nemala na sebe. Na tanečných súťažiach som síce nosievala veľa šiat, no týmto sa ani jedny nevyrovnali.
Nakoniec som na seba ešte dala voňavku, ktorú mi darovala Lillien, prečesala si vlasy a pozrela do zrkadla. A najskôr som sa temer nespoznala.
Tie šaty mi neuveriteľne padli. Pripadala som si v nich ako nejaká princezná. Dlhá biela splývavá sukňa, striebrom vyšívaný korzet, v ktorom som vyzerala ešte štíhlejšia ako obyčajne, biele tanečné topánky na opätku. Na dojme neubrali ani dlhé krvavočervené vlasy, ktoré som zdedila po babke a ktoré mi v jemných vlnách splývali skoro po pás.
Až teraz som si uvedomila, ako som sa od svojho príchodu do tohto zvláštneho kráľovstva zmenila.
Pristúpila som bližšie k zrkadlu a pozorne som sa zahľadela do svojich očí. A zistila som, že tie sa na mne zmenili asi najviac.
Už to neboli unavené červené oči týraného dievčaťa; oveľa viac sa podobali normálnym očiam živého človeka. No aj tak v nich bolo stále poznať čo som si vytrpela... Nie, tieto spomienky vo mne zostanú navždy. Všetko závisí len od toho, ako sa s nimi vyrovnám.
Z nie celkom veselých myšlienok ma vyrušilo zaklopanie.
"Ďalej!"
Dvere sa otvorili a dnu vošiel Daren.
Tiež sa stihol prezliecť a upraviť. Teraz mal na sebe čistú košeľu, koženú vestu a dlhé voľné nohavice zastrčené do kožených čižiem po kolená. Všetko v bielej farbe.
Keď ma uvidel, zostal na mňa zízať s vytreštenými očami.
Dobre, že ešte neotvorí ústa pomyslela som si a začervenala sa pod jeho upreným pohľadom.
"Ahoj" pozdravila som. To ho zrejme prebralo.
"Čau" odzdravil.
"Prepáč, že ťa takto vyrušujem, no chcel som sa ťa niečo opýtať."
Mlčala som a čkala čo z neho vypadne.
"Pôjdeš na ples so mnou?"
Tak toto som naozaj nečakala a chvíľu mi trvalo, kým som zo seba dostala odpoveď.
"A- áno, ale čo Lillien?"
Daren sa zasmial.
"Myslím, že tentokrát si moju sestričku pretromfla."
Znovu som sa začervenala.
"Okrem toho, ona ide s Almarom."
"Tak potom nemám žiadne výhrady" usmiala som sa.
"Mali by sme už vyraziť. Artemis by nemala meškať."
Zišli sme dolu.
"Kde je Lillien?" opýtala som sa zmätene.
"Mala predsa ísť s nami."
"Vyzdvihol ju Almar" odpovedal Daren a podržal mi dvere. S tichým ,Ďakujem´ som vyšla na ulicu.
Keď sme dorazili na miesto M, všetci už boli vnútri.
"Meškáme" povedal Daren znepokojene.
"Neboj sa, ženy majú právo prísť na ples o nejakú tú minútku- dve neskôr. A ty si môj doprovod, takže to ťa ospravedlňuje. Predovšetkým ja by som takéto veci mala vedieť" upokojovala som ho.
Zdalo sa, že ho to aspoň čiastočne ukľudnilo.
No to sme už vchádzali do budovy, ktorá bola prakticky v strede dediny a kde sa konal ples. Vnútro tvorila jedna veľká miestnosť, ako v prípade vojenskej základne, len s tým rozdielom, že táto bola už na prvý pohľad prispôsobená práve na tancovanie. Po bokoch sály stáli dlhé obdĺžnikové stoly, na ktorých bolo občerstvenie. Tvorili ho prevažne obložené chlebíčky, jednoústky a ovocie. Tiež tam boli krčiažky z krištáľového skla po okraj naplnené nejakou červenou tekutinou. Domyslela som si, že to bude víno.
Keď sme vošli, všetky oči sa obrátili na nás. Nepôsobilo to na mňa tak stresujúco, ako keď ma predstavovali dedinčanom, no aj tak to nebolo nič príjemné.
"Vítam vás" ozval sa zo stredu miestnosti Athanov hlas.
Starosta mal na sebe voľnú bielu košeľu, hnedú koženú vestu a voľné čierne nohavice zastrčené do čiernych kožených čižiem. Cez plecia mal prehodený čierny plášť a na hlave čiernu koženú čiapku.
Keď uvidel mňa a Darena, na chvíľu sa zarazil a na tvári sa mu objavil výraz prekvapenia. Znovu som v duchu ďakovala Liliien za šaty, ktoré mali na mužov v mojej prítomnosti očividne mierne oblbujúci účinok. Teda aspoň na chvíľu.
No za chvíľku som mala možnosť poďakovať jej osobne, keďže som ju uvidela stáť v strede miestnosti spolu s Almarom, a, na moje veľké sklamanie, Mirage.
Tá mala oblečené dosť výstredné strieborné šaty, ktoré vo svetle dvoch veľkých krištáľových lustrov s množstvom sviečok vrhali slabé odlesky vždy, keď sa pohla. No je pravda, že jej dokonale sadli a len zdôrazňovali jej štíhlu postavu.
Almar bol oblečený podobne ako Daren či Athan, no jeho odev bol ladený dočierna, takže vyzerali s Lillien ako dokonalý pár.
Lill mala na sebe vínovočervené splývavé šaty zdobené jednoduchou, no peknou zlatou výšivkou prepásané širokým čiernym opaskom a čierne tanečné topánky na opätkoch. Dlhé čierne vlasy mala vyčesané do polorozpusteného drdola a žiarivo sa na mňa s Darenom usmievala. Slovom, vyzerala božsky.
"Ahoj" pozrela na mňa so žiariacimi očami.
"Som rada, že ti tie šaty padnú."
"Sú úžasné, ešte raz ďakujem!" zasmiala som sa. Lillien iba so smiechom kývla rukou.
Pozdravila som sa tiež s Almarom a Mirage, ktorá sa hneď nato vzdialila. Nie, že by mi to bolo nejako prekážalo; skôr naopak. Neviem prečo, no cítila som sa v jej spoločnosti akosi... ohrozene. Neviem však, či je to to správne označenie.
Nemohla som však nad tým nejako veľmi uvažovať, pretože vtedy už Athan oznamoval, že ja a Daren budeme mať úvodný tanec. Potešila som sa; aj na súťažiach som bola rada, keď som mala tancovať prvá. Rozdiel bol len v tom, že tu som bola podstatne uvoľnenejšia, aj keď posmešné a pohŕdavé pohľady Mirage mi veľmi na odvahe nepridali.
To už však zaznela hudba a ja som pod zrakmi prítomných v Darenovom doprovode kráčala do stredu tanečného parketu.
Ako náhle som spravila prvé kroky, tak ako vždy som okamžite zabudla na trému a pohľady ostatných a celým svojím telom a dušou som sa oddala tancu.
Nebolo to ako keď som s ním tancovala naposledy; vtedy som nemala tieto šaty, nepozeral sa na nás nikto okrem Lillien a tancovali sme bez hudby. Teraz to bolo trochu iné. Ani som sa veľmi nesústredila na tanec; kroky som poznala naspamäť, a tak som mohla dovoliť myšlienkam aby mi zalietali k môjmu starému domovu.
Myslela som na rodinu, priateľov, na všetko, čo som opustila a o čom som netušila, či to znovu uvidím.
Čo asi teraz robia rodičia? Myslia na mňa? Je im za mnou aspoň trochu smutno? A čo sestra? A spolužiaci?
Jedna melódia vystriedala druhú. Ani som si nevšimla, že už tancujeme iný tanec. Nemohla som sa mysľou odpútať od domova...
Zastali sme a ja som sa konečne vrátila do prítomnosti. A uvedomila som si, že na nás temer všetci zízajú dobre že nie s otvorenými ústami.
Potom sa ozval potlesk. Ja som tam len stála a rozpačito sa usmievala. Všimla som si, že Athan sa tvári mierne vyjavene a Mirage na mňa zazerá vražedným pohľadom.
"Výborne!" povedal nakoniec starosta a zadalo sa, že to myslí úprimne. Mirage ho prebodla pohľadom.
"A teraz by sme sa mali pridať aj my ostatní, čo hovoríte?" prehodil Athan smerom k ostatným hosťom. Všetci sa s nadšením rozostavili na parket.

Večer sa neuveriteľne vliekol. Zo začiatku to bola zábava, ale po čase som sa začala nudiť, aj keď som sa snažila nedávať to najavo. Okrem Darena, Almara a Elyona som tancovala ešte s asi dvadsiatimi chlapíkmi a potom som zjedla zopár obložených chlebíkov a trochu ovocia, ktoré bolo, mimochodom, oveľa lepšie ako u nás doma, takže som tu už nemala čo robiť. Chcela som zavolať Darena a Lillien aby sme už išli domov, no nemohla som ich nikde nájsť. A tak som len postávala v rohu miestnosti, opierala sa o stenu a so založenými rukami sa dívala sa na tancujúce dvojice. Až neskôr som si všimla, že Daren práve tancoval s nejakou blondínkou v ružových šatách, Elyon sa zvŕtal s dievčaťom s dlhými hnedými vlasmi a zazrela som aj Almara a Lillien ako stoja pri stole s občerstvením s pohármi s vínom v ruke a o čomsi zanietene debatujú. Zdalo sa mi však nevhodné teraz ich rušiť, okrem toho, zjavne sa výborne bavili.
Aspoň niekto sa zabáva pomyslela som si a znovu sa rozhliadla po sále. Mirage odišla asi pred polhodinou, vraj má ešte nejakú prácu. Nikde som však nevidela starostu. Nedalo sa ale povedať, že by ma to nejako veľmi trápilo.
Povzdychla som si. Nedúfala som, že tu bude nejaká veľká zábava, takže som ani nebola veľmi sklamaná, no nebola som zvyknutá nudiť sa. Vždy som si našla nejakú prácu, či už to bolo čítanie, pozeranie telky, počúvanie hudby alebo niečo iné. Tu som však nemohla robiť nič z toho.
Vedľa mňa sa ozvalo tiché zakašľanie. Zľakla som sa a bleskovo sa zvrtla. Stál tam Athan, opieral sa o stenu a tak ako ja hľadel na tanečný parket.
"Bavíte sa?" spýtal sa, ani sa na mňa nepozrel. Trochu ma to zaskočilo.
Odkedy mi vyká? nechápala som. Keď sme sa po prvýkrát stretli na zasadnutí rady, správal sa oveľa povrchnejšie a určite nie úctivo.
Pozrel na mňa a v jeho očiach som zazrela čosi, čo som nevedela identifikovať.
"Áno" povedala som nakoniec ako to kázala slušnosť. V očiach sa mu zračilo pobavenie.
"Nemusíte mi klamať" povedal nakoniec, "očividne vás to tu nebaví."
Nezdržala som sa komentára.
"Tak prečo sa potom pýtate či sa bavím, keď viete, že to tak nie je?" vypadlo zo mňa.
Athan sa zasmial.
"Je to slušnosť. Okrem toho som chcel vedieť ako zareagujete."
Chvíľu sme obaja mlčali. Ja som rozmýšľala čo stojí za náhlou zmenou správania starostu a dospela som k názoru, že sú tu tri možnosti:
po prvé: už na začiatku som ho zle odhadla a on v skutočnosti vôbec nie je taký protivný, ako som si myslela;
po druhé: je to dôsledok neprítomnosti jeho sesternice
a p tretie: má v sebe zopár pohárikov vína.
No nevyzeral opitý a nemyslím si, že by mala naňho Mirage taký veľký vplyv, takže som sa prikláňala k tej prvej možnosti.
Jeho ďalšia otázka ma však okamžite vytrhla z myšlienok a mierne zaskočila.
"Zatancujete si?"
Chvíľu som tam len stála a dívala sa naňho napoly prekvapeným, napoly zmäteným pohľadom a až nakoniec som zo seba dostala:
"Áno, prečo nie?"
Usmial sa a viedol ma k tanečnému parketu. Tam sa ľudia posunuli aby nám urobili miesto a ozvala sa hudba. Valčík, paráda!
Chvíľu sme tancovali mlčky. Opäť som myslela na domov, tak ako veľakrát cez tento večer. Každý tanec mi totiž pripomenul nejakú súťaž.
"Nad čím rozmýšľate?" ozval sa akoby z veľkej diaľky Athanov hlas. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že to hovorí mne.
"Ja... ale nad ničím, len som myslela na domov." Stálo ma dosť úsilia aby som to povedala.
"Musí to byť ťažké" prekvapil ma svojím vyhlásením starosta.
"Áno, to je. Ale mám tu Darena a Lill. Tí sú teraz moja rodina."
Zdalo sa, že Athan nad tým rozmýšľa.
Hudba dohrala, tanec sa skončil a ja som sa vrátila späť do reality.
"Nejdete sa prejsť?" opýtal sa zrazu Athan a dokonale ma tak zaskočil. Chvíľu som rozmýšľala a potom, keď som zistila, že moji spolubývajúci sa ešte ani zďaleka nechystajú vrátiť domov, súhlasila som. Nachvíľku som zvažovala možnosť, že im poviem, že sa idem prejsť, no potom som ju zavrhla. Nebudem ich rušiť.
Prešli sme s Athanom cez sálu a ja som zachytila Darenov nespokojný výraz.
"Idem sa prejsť, môžete ísť domov. Prídem za vami!" zavolala som mu a vyšli sme z miestnosti.
Vonku bolo teplo a krásne.
Nikde ani živá duša, mesiac v splne, jemný vetrík, ktorý mi občas postrapatil vlasy... Zdvihla som hlavu a očarene hľadela na zamatovočiernu oblohu posiatu tisíckami jasných hviezd. Uvedomila som si, že už môže byť aj polnoc.
"Krása, však?" ozval sa zrazu Athan.
"To áno" odpovedala som, ani som naňho nepozrela. Nočná obloha ma vždy fascinovala. Milovala som ten pocit, keď bolo nebo plné hviezd, do izby mi svietil mesiac v splne a celá miestnosť bola zaliata jeho svitom. Neuveriteľne dobre sa mi vtedy zaspávalo.
"Ako pokračuje váš tréning?"
"Celkom dobre. Almar je skutočne dobrý učiteľ."
Chvíľu bolo ticho. Potom sa Athan ozval znova.
"A ako sa vám páči náš svet?"
Pozrela som naňho a zistila, že na mňa zvedavo hľadí.
"No, je to tu naozaj prekrásne."
Zamyslela som sa.
"V mojom svete je toľko vecí iných... Iný spôsob života, kultúra, príroda... skrátka všetko."
Athan mlčal a poskytol mi tak čas na utriedenie mierne zmätených myšlienok.
"Všetci tu do vás vkladajú toľké nádeje" poznamenal môj spoločník po chvíli.
"Ste pre nich niečo ako bohyňa. Veria, že premôžete Rhiiona a znovu navrátite ríši mier."
"A vy tomu neveríte?" zaujímalo ma.
"Verím. Ale viem, že veci už nikdy nebudú také ako predtým. Niečo takéto sa z dejín nedá vymazať."
Prikývla som.
"Viem. No čím kratšie to bude všetko trvať, tým menšie škody vzniknú. A tým menej zmienok v dejinách o tom bude. Okrem toho, ja sa musím pokúsiť splniť svoje poslanie! Nemôžem... sklamať. Priveľa na tom závisí."
Samotnú ma prekvapilo, že som to povedala, a ešte k tomu pred mužom, o ktorom som si doteraz myslela, že ma nenávidí.
"Máte pravdu. Nemali by sme sa vzdávať" prehodil, a ja som si nebola istá, či to patrilo mne, alebo si to hovoril sám pre seba. Znovu som sa zahľadela na oblohu.
"Mali by sme sa už vrátiť" ozval sa zrazu Athan.
"Vaši priatelia by mohli dostať strach."
Prikývla som.
Pomaly sme sa vracali pomedzi domy a obaja sme mlčali.
"Chcel by som sa vám ospravedlniť" ozval sa zrazu starosta.
Prekvapene som sa naňho zahľadela.
"Za to, ako som sa k vám doteraz správal. Mal som si uvedomiť, aké je to tu pre vás ťažké."
"To je v poriadku. Ospravedlniť by som sa mala skôr ja vám" priznala som sa po chvíli.
"Prečo?" začudoval sa. "Nič ste mi predsa nespravili."
"Nie, tu ide skôr o to, čo som si o vás myslela."
Zvedavo sa na mňa zahľadel.
"Áno? A čo také ste si mysleli?"
Začervenala som sa.
"Ja... zdá sa, že som vás nesprávne odhadla."
Rozpačito som sa usmiala.
"Zo začiatku som si myslela, že ste len nafúkaný, arogantný sebecký magor, ktorý nevie pochopiť pocity iných."
Athan sa usmial.
"A teraz si to už nemyslíte?"
Uprene sa na mňa zahľadel, takže som pod jeho pohľadom sklopila zrak.
"Nie" zašepkala som.
Chvíľu bolo ticho, takže som zdvihla hlavu a pozrela naňho. Na tvári mal znechutený výraz.
"Máte právo na takéto úvahy. V skutočnosti som nafúkaný, arogantný sebecký magor."
Potom zvážnel a ja som mala pocit, že som na jeho tvári zazrela tieň smútku.
"A väčšinou najviac ubližujem práve ľuďom, na ktorých mi najviac záleží" povedal a znovu sa mi uprene zahľadel do očí, no tentokrát som zrak nesklopila a pohľad som mu opätovala. Trpko sa usmial.
"Mali by ste už ísť" povedal napokon a ja som si uvedomila, že sme pred naším domom. Vo vnútri sa svietilo.
Prikývla som a chcela vojsť dnu, no Athan ma chytil za ruku a zastavil. Otočila som sa. Chvíľu sme bez pohnutia stáli oproti sebe. Potom si môj spoločník povzdychol a zobral mi ruky do svojich dlaní.
"Chcem, aby si vedela, že aj keď som väčšinou mrzutý a nevľúdny, neznamená to, že by som voči tebe prechovával nepriateľstvo. Som už skrátka od prírody taký" hovoril. Potom sa usmial.
"No už je naozaj neskoro. Dobrú noc" povedal, pobozkal mi ruku a odišiel.
A mňa tam nechal stáť celú vyjavenú a zmätenú. No napokon som sa aj ja otočila a vošla do domu, kde ma už čakali Daren a Lillien, ktorí ma okamžite začali spovedať. V skratke som im povedala všetko, o čom sme sa so starostom bavili.
No jeho posledné slová a dôverné gesto som si aj tak nechala pre seba.
Koniec koncov, to bolo len medzi nami dvoma...






 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tilia Tilia | E-mail | Web | 2. července 2009 v 17:13 | Reagovat

Táto kapitola bola úplne úchvatná, bezchybná, nemám slov :D!!

2 Tilia Tilia | E-mail | Web | 2. července 2009 v 17:13 | Reagovat

Báj d vej, Rose je tvoja prvá poviedka alebo si už predtým niečo stihla spískať :-D?

3 jannuš jannuš | 2. července 2009 v 18:52 | Reagovat

Arigatóóó!!! :3 Bá d vej máš napísané v inom komente (ale to už vieš;)).
A, mimochodom, keby si nemala slov, tak to nenapíšeš. ;P
A moc, moc pekne ďakujem !

4 Tilia Tilia | E-mail | Web | 2. července 2009 v 19:30 | Reagovat

Hehe, ale na viac ako na jednu vetu som slov nemala :D! Ja viem totižto písať i inak dlhé komenty (minule to niekto prirovnal "dlhé jak cesta do školy," ale netuším, kde ten dotyčný býval a kde mal školu, no vzhľadom na koment, na ktorý narážal, býval asi v Bratislave a do školy chodil do Košíc :D)

5 jannuš jannuš | 2. července 2009 v 19:42 | Reagovat

Hej, hej, už som pár tvojich komentov čítala, hoci ja mám školu tak desať metrov od domu, takže k ceste do nej to prirovnať nemôžem ;). Ale je možné, že dotyčný myslel tú dĺžku cesty do školy časovo. To by ma neprekvapovalo; taká cesta môže pokojne trvať aj pol hodiny, pričom bývaš na druhej strane ulice. To záleží na tom, s kým ideš. Ale to už zase odbočujem od témy (u mňa nič neobvyklé, že?).
Inak, ďakujem za pozitívne hodnotenie kapitoly!

6 Tilia Tilia | E-mail | Web | 3. července 2009 v 0:01 | Reagovat

[5]: Neboj, ani u mňa nie je odbočovanie od témy nijako extrémne čudným úkazom, práve naopak, čiže pokojne odbočuj, ja som zvyknutá :D. A áno, to máš pravdu :-D! S tou dĺžkou, časom... :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama