"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

Aj anjeli majú svojich anjelov...

21. července 2009 v 18:22 | jannuš |  moje poviedky

Niečo, čo ma napadlo z ničoho nič a tak nečakane, až to prekvapilo aj mňa samú... A ja som akosi vedela, že to mám napísať.
Hovorte tomu osud alebo ako chcete.

Každopádne, želám príjemné čítanie!




Na napísanie tejto poviedky ma inšpirovala pieseň All I Need od Within Temptation. Radím vám, aby ste si ju tiež vypočuli. Pomôže vám to vžiť sa do deja. Pieseň sa sem, bohužiaľ, nedá vložiť, takže sem dávam odkaz: klik .



A tu je príbeh:


Stál som v kostole a sledoval, ako nevesta kráča uličkou.
Bola nádherná.
Dlhé hnedé vlasy, ktoré mala spletené do polo rozpusteného drdola, sa vo svetle dvoch krištáľových lustrov nádherne leskli. S hlavou hrdo vztýčenou, na čele jemná retiazka s malou diamantovou kvapkou uprostred. V dlhých bielych šatách s korzetom, hebkých ako pavučinka a s kyticou z bielych ruží a ľalií vyzerala ako zjavenie z iného sveta.
Ako anjel, hoci som vedel, že ním nie je.
Ženích na ňu hľadel pohľadom, v ktorom sa zračila láska a očarenie.
Povzdychol som si.

Pamätal som si ju ako malé dievčatko. Ako sa hrávala s bábikami, vymýšľala im mená, obliekala ich a česala... Už vtedy bola rozkošná, keď na mňa hľadela tými svojimi veľkými detskými očami, v ktorých sa zrkadlil celý môj svet, celý môj nekonečný život...
Vtedy ma ešte videla. Rozprávala sa so mnou, radila, aké meno by mala dať tej- ktorej bábike.
Keď som ju tak teraz sledoval, uvedomil som si, ako to všetko rýchlo ubehlo.

Polovicu života má už temer za sebou...

Pamätám si, ako raz v noci vypadol prúd. Vždy sa bála tmy, desila ju. Vtedy sa mi schúlila v náručí a prosila ma, aby som ju ochránil. Bola, je taká krehká, taká zraniteľná...

A potom, keď dovŕšila päť rokov, ma postupne prestala vidieť. Nemohol som tomu zabrániť.

Najskôr sa jej vytratila moja tvár, neskôr môj hlas a nakoniec už ani necítila moje dotyky.
Myslel som si, že to zvládnem, no bolo to ťažšie, ako som sa nazdával.
Ten pocit, že jej nemôžem povedať, že je všetko v poriadku, keď sa bála, že nevedela, že som s ňou, keď sa cítila osamelá...
Frustrovalo ma to. Bolo to horšie, ako jej nočné mory, keďže ja nočné mory mať nemôžem... Ale keby som mal, predčilo by ich to.

Vedel som, že to bude ťažké. Byť strážnym anjelom je vždy ťažké. Hlavne, keď sa musíte pozerať, ako sa osoba, ktorú chránite, trápi. To je najhoršie. Najradšej by ste zasiahli; zvrtli situáciu v jej prospech, no nemôžete. Nesmiete spraviť to, čo je proti jej podvedomej vôli. Jednoducho nesmiete.
Nedokážete si ani len predstaviť, aké to je, keď sledujete, ako si láme nohu a viete, že keby ste jej pomohli, na druhý deň by, keďže by nemala zlomenú nohu, skočila pod auto a zomrela. Neviete si ani predstaviť, aké to je, zvoliť jedno zlo, aby ste sa vyhli tomu druhému a častokrát ešte horšiemu, ako bolo to prvé.

Ja som si tým všetkým prešiel.
Aj trápením, aj zlomenou nohou.
Vtedy by som najradšej zobral všetku jej bolesť na seba...

A teraz je z nej žena...

Prekrásna žena. Už ako dvanásťročná bola nádherná.
Vtedy som si prvýkrá uvedomil, že k nej cítim viac, ako len ochranárske puto...
Že som sa do nej zamiloval...

Nevedel som, čo robiť. Milovať osobu, ktorej osud poznáte, o ktorej viete všetko, no ona o vás nevie... A ktorá raz zomrie, zatiaľ čo vy nie...
Vtedy som prvýkrát vyhľadal Michaela.
Vedel som, že to, čo sa deje, nie je dobré, no nemohol som si pomôcť. Akokoľvek som sa snažil na to nemyslieť, vždy sa mi to znovu vynorilo.
Jej tvár, jej úsmev, jej nádherné, iskrivé oči, v ktorých hrali šibalské ohníčky...
Pamätám si, ako som stál pred archanjelom a presne si spomínam na slová, ktoré mi vtedy povedal.
Na to, ako zúfalo som sa po nich cítil...

,,Bol to osud, Samiel. Vieš, že ťa uvidí až v deň svojej smrti. Potom jej môžeš vyjaviť svoje pocity. No teraz si jej ochranca. Niekto, na koho sa môže v podvedomí obrátiť, pokiaľ ju niečo trápi, ak sa bojí... Si jej nádej. Teš sa z jej šťastia, aj pokiaľ to bude znamenať, že si vyberie iného muža.
Si dobrý anjel strážny, Samiel. Verím ti; preto ti bola zverená táto úloha, možno ťažšia, ako všetky ostatné. Dokážeš to, viem to."

Po týchto slovách, akokoľvek boli láskavé, som pochopil, že nemám nádej. Veď ako môžete milovať niekoho, koho nevidíte? Koho nepočujete? Koho necítite?
A tak som sledoval jej detské lásky, prvé ozajstné zamilovania...
A predsa som ju neprestal milovať.
V noci som ju držal za ruku, hoci ona o tom nevedela. Smial som sa na jej vtipoch, ktoré však mne určené neboli...
A popritom som stále myslel na to, že sa raz vydá, že bude mať deti. S niekým iným...

Keď sa zamilovala do Sama, vedel som, že si ho raz vezme. Že s ním bude šťastná.
Želal som jej to šťastie. Príliš som ju miloval na to, aby som chcel, aby zostala navždy sama. Chcel som len, aby bola šťastná, aby sa smiala, tešila... Nič viac som si neprial.

Len raz, jediný raz sa môže strážny anjel ukázať v ľudskom svete. Len na jeden okamih sa môže zjaviť tomu, koho chráni.
Ja som si vybral tento okamih. Okamih jej svadby.
Vedel som, že to bude bolieť. Keď niekoho milujete a musíte sa pozerať, ako si berie niekoho iného, keď sa po zvyšok života budete musieť pozerať na ich šťastie, je to ťažké. No ja som to chcel vidieť. Aj za tú bolesť.

Počúval som farárovu reč. Bola dlhá, pokojná, neodvratná.
Ako to, čo sa malo, čo sa muselo stať. Ako sám život.

Ako sa jeho monológ blížil ku koncu, pocítil som Osud. Vedel som, že to, čo sa deje, je správne.

,,Áno."

V tomto jedinom slovíčku sa mi zrútil svet a vzápätí znovu vykvitol ako kvetina po zime.

Bol som zúfalý. Cítil som žiaľ, no zároveň obrovskú radosť.
Dovtedy som nikdy nezažil toľko protichodných a neuveriteľne silných emócií naraz.
Bolo to ako ohňostroj; moje čierne farby sa miešali s jej neuveriteľnou radosťou a šťastím. A ja, keďže som jej pocity vnímal lepšie ako ktokoľvek iný, možno lepšie ako ona sama, som jednoducho musel byť tiež šťastný.

Otočila sa k nám.
Ako som tam stál, v dlhom kabáte s klobúkom na hlave, naše oči a stretli. A ja som vedel, že ma nepozná. V jej očiach žiarilo len šťastie; svetielko uvedomenia v nich nezasvieilo, hoci som po tom veľmi túžil.

Po líci mi stiekla slza.

Vtedy ma niekto potiahol za lem kabáta. Otočil som sa.

Stálo tam malé, možno šesťročné dievčatko.
Plavé vlásky jej v jemných vlnkách spadali až po pás. Na červených líčkach mala jamky a jej nádherné, nekonečne hlboké modré oči sa na mňa smiali.

,,Ujo, anjeli neplačú."

To bolo všetko, čo povedala.

Po jej slovách som tam zostal stáť a hľadel som na ňu ako obarený.

Ako mohla vedieť... ?

Dievčatko sa len usmialo.

,,Angelika!"
Obzrela sa. Všimol som si nejakú ženu, ako hľadí k nám. Zrejme jej mama.

Angelika sa na mňa ešte raz usmiala, a odbehla.

Ja som tam stál a hľadel za ňou. Zrazu mi nič nepripadalo také beznádejné.

Pozrel som do kostola. Nevesta bola stále rovnako krásna. Stále som ju miloval. No niečo sa zmenilo. Už to nebola beznádejná láska.

Pozrel som za Angelikou, ktorá sa práve spolu s mamou pomaly strácala v ruchu ulice.
A vtedy som si niečo uvedomil.

Že aj anjeli majú svojich strážnych anjelov...






 

9 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Tilia Tilia | E-mail | Web | 21. července 2009 v 19:13 | Reagovat

Páni! Toto bola číra krása!

2 jannuš jannuš | 21. července 2009 v 20:05 | Reagovat

Jéj, díky, toto ma fakt potešilo... Vôbec som totiž netušila, či to dokončím... Nejako mi chýbala inšpirácia... Ale Shizuka sa nakoniec umúdrila, a tak som to dopísala! XD

3 leni leni | 22. července 2009 v 10:53 | Reagovat

ja...ja...ja nemám slov! to bolo kráásne...dojemné...dokonca ma to dohnalo k zamysleniu...som rada že Samiel je šťastný...:D proste nádhera!:D

4 jannuš jannuš | 22. července 2009 v 14:54 | Reagovat

Ďakujem! :-D Som rada, že sa to páčilo! :D

5 Lenuš Lenuš | Web | 27. července 2009 v 11:18 | Reagovat

dnes som tu prvýkrát, ale tento príbeh som si musela dočítať dokonca, je nádherný, o anjeloch ja vždy rada čítam, ale toto bola fakt krása  :-) si šikulka ;-)

6 jannuš jannuš | 27. července 2009 v 15:13 | Reagovat

Ďakujem!!! :-D

7 Margaretulienočka Margaretulienočka | 27. července 2009 v 21:32 | Reagovat

Celkovo je to také smutné ale nakoniec to pekne dopadlo, že ten Samiel našiel svoje šťastie :-)

8 jannuš jannuš | 28. července 2009 v 14:48 | Reagovat

:-) :-D :D

9 monika (= monika (= | 23. října 2009 v 19:32 | Reagovat

wau!  ???  to bolo prekrasne!  :-)  :-) a take smutne...  :-(  ale nakoniec tam bol aspon nejaky ten stastny koniec  :-)  :-) nadherne napisane!   ;-)  :-)  :-)

10 MiMi Madison H. MiMi Madison H. | Web | 5. ledna 2010 v 21:58 | Reagovat

krásne..ale je mi ho ľúto..ja by som bola za to, aby si vzala jeho :D...hehe...ja som vždy na strane nadprirodzených bytostí :D

11 jannuš jannuš | 18. dubna 2010 v 16:08 | Reagovat

[10]: Hihi, ďakujem! :-D
Ale, nemá ti ho byť prečo ľúto! Je predsa šťastný, nie? ;-) :-)

12 Domča Domča | Web | 10. června 2012 v 18:48 | Reagovat

nádherný a dojemný príbeh :-) krása :D

13 jannuš jannuš | 11. června 2012 v 0:11 | Reagovat

[12]: Ďakujem veľmi pekne! :-D

14 magicforever magicforever | Web | 17. června 2012 v 22:16 | Reagovat

Nádherné. Úplne ma to dojalo. Pekná práca! ;-)

15 jannuš jannuš | 18. června 2012 v 15:35 | Reagovat

[14]: Ďakujem!!! ^_^ :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama