"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

Sľub pri mesačnej dúhe.

29. června 2009 v 13:02 | jannuš |  moje poviedky
Táto poviedka ma napadla pri počúvaní pesničky Duduk Of The North zo soundtracku k filmu Gladiátor.

Jej autormi sú Hans Zimmer (má na svedomí aj hudbu k filmom ako napr. Piráti z Karibiku či Pearl Harbor) a Lilsa Gerrard. Tak sem tú pesničku dávam.
P.S. je to video z YouTube, pretože som ju nenašla na Imeem.com.
P.P.S. odporúčam počúvať pri čítaní (keď som si ju pri kontrole púšťala ja, presne to tam zapadalo, ale neviem, ako rýchlo čítate vy, takže je možné, že to načasovanie nebude také presné).





A tu je už spomínaný príbeh. Nie je veľmi dlhý, ale aj tak dúfam, že sa vám bude páčiť:



Bola noc. Mesiac žiaril na bezoblačnej oblohe. Osvetľoval cestu zblúdeným dušiam, pútnikom na ich púti životom.
Kráčali v jeho svite držiac sa za ruky. No nielen ich ruky; aj ich srdcia boli prepojené. Bili jedno pre druhé.
,,Milujem ťa" zašepkala a on ju pobozkal.
,,Aj ja ťa milujem."
Objali sa. Potom sa ona vymotala z jeho náruče a rozbehla sa po lúke so zvonivým smiechom na perách. Utekal za ňou a tiež sa smial. Keď ju chytil, pobozkal ju. No ona mu zas odbehla, on ju znovu chytil a pobozkal a takto to šlo ďalej.
Boli šťastní. Obaja boli veľmi šťastní. Že majú jeden druhého, že môžu žiť.
Po chvíli sa unavene zvalila do trávy a on si ľahol vedľa nej.
,,Pozri na nebo" zašepkala.
,,Mesiac dnes svieti len pre nás."
Naklonil sa nad ňu a znovu ju pobozkal.
,,Áno, mesiac dnes svieti len a len pre nás."

,,Mali by sme sa už vrátiť" zašepkala, keď ležala v jeho objatí a na tvár jej dopadla prvá chladná kvapka.
,,Máš pravdu" povedal a postavil sa. Podal jej ruku a pomohol jej na nohy.
Spolu kráčali po lúke. Na hlavy im padal dážď, stekal po tvárach.
,,Pozri" zašepkala a ukázala na východ.
,,Mesačná dúha."
Naozaj. Na nebi žiarila dúha. Najkrajšia dúha, akú kedy videli.
Zastali a dívali sa na ňu.
,,To je most našich sŕdc" povedal.
,,Znamenie, že sme spojení. Láskou."
Nežne jej pozrel do očí.
,,Staneš sa mojou ženou" zašepkal.
Prikývla.
Svoj sľub spečatili bozkom.

,,Musím už ísť" povedal a posadil sa.
,,Ešte nie" prosila ho.
,,A prečo vlastne musíš odísť? Práve teraz, keď sa máme brať?"
,,Je to príkaz môjho otca. Nemôžem ho neuposlúchnuť."
,,Prečo? Prečo nám tvoj otec nedožičí šťastie? Teraz, keď sme ho konečne našli?"
V očiach sa jej ligotali slzy. Nežne si ju pritisol na hruď.
,,Neboj sa, láska. Vrátim sa a učiním ťa svojou manželkou. A potom... Potom budeme konečne naveky spolu."
Objala ho okolo krku a pobozkala.
,,Verím ti" šepkala.
,,Verím ti. Len, prosím, nezabudni! Nezabudni na svoj sľub. Pamätaj na sľub pri mesačnej dúhe!"
A bol preč. A s ním aj kúsok jej srdca.

Minúty striedali hodiny, hodiny dni, dni mesiace. Prešli tri roky. Tri roky odvtedy, čo odišiel.
Sedela v izbe s dieťaťom na kolenách. Jeho dieťaťom. Malým chlapcom.
Mal jeho oči, jeho smiech. Pripomínal jej ho vždy, keď sa naňho pozrela. Milovala ho. Milovala ich oboch.
Pozrela z okna.
,,Vráť sa mi, láska" zašepkala.

Cválal na koni po lúke. Po tej istej lúke, po ktorej bežal s ňou. V ruke zvieral list od otca. List, ktorý mu oznamoval, aby sa urýchlene vrátil.
Keď dorazil k domu, otec ho už čakal. A s ním nejaké dievča.
,,Toto je tvoja snúbenica."
Prikývol.

Stála na lúke. Vietor jej nenásytnými prstami preberal vlasy. Po tvári jej stekali slzy a dopadali na malého chlapčeka v jej náručí.
Vedela čo musí spraviť. Už nemohla ďalej žiť. Nie s tým, že oňho prišla. Nie s tým pocitom. Privinula si dieťa tesnejšie k sebe.
,,Ty budeš žiť" zašepkala a pobozkala ho. Rozplakal sa. Akoby tušil, čo chce urobiť. Akoby vedel...
,,Pšššt, no tak, neplač, tíško, už je dobre, už je dobre..." tíšila ho a tichučko pri tom vzlykala.

Stála pred jeho domom a hľadela do okien. Videla jeho. V svadobnom obleku s druhou v bielych šatách po svojom boku.
Nie s ňou, nie s tou, ktorá naňho tri roky čakala...
Prudko zatvorila oči.
Prešla ku dverám a položila ich syna na prah spolu s listom preňho, listom, kde je všetko napísané.
Chlapec už neplakal. Akoby vedel, že jej rozhodnutie už nemôže zmeniť.
Za oknami videla, ako jej milovaný spútal svoj život s inou.
Neplakala, plakalo za ňu nebo.
Dážď stekal po oknách, po jej tvári, vlasoch...
Zbadal ju. Postavil sa a čosi hovoril otcovi, zrejme aby ju pustili dnu.
Bol taký šťastný... Nechcela ničiť jeho pokoj, jeho šťastie.
Pozeral sa na ňu a spomenul si. Zavrela oči.
Nechcela vidieť...
Pomalým krokom kráčala ku skale.
Vybehol za ňou. Kričal, nech zastaví, nech to nerobí.
Otočila sa a usmiala.
,,Nie" zašepkala.
,,Toto je tvoj život, tvoj svet. Nie ja. Tam vnútri je tvoja žena. Vráť sa k nej. Miluj ju tak, ako si miloval mňa. Učiň ju šťastnou."
Po tvári jej stiekli posledné slzy.
,,A prosím ťa, veľmi ťa prosím, postaraj sa o nášho syna."
Zmeravel. Po lícach mu začali stekať slzy.
,,Nie.."
Urobila krok. Posledný krok, ktorý ju delil od priepasti pod hradom. Vrhol sa za ňou, chcel ju zastaviť, no bolo už príliš neskoro...
,,NIEEE!"
Jeho výkrik zanikol v dunení hromu. Nebo preťal ďalší blesk. Plakal. Slzy mu stekali po lícach a miešali sa s dažďovými kvapkami.

A vo vetre sa rozplýval jej posledný šepot:
,,Zabudol... Zabudol si na sľub pri mesačnej dúhe..."



 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Crazy Crazy | Web | 1. července 2009 v 8:16 | Reagovat

Bože, to bolo tak nenormálne krásne, že mi skoro vyhŕkli slzy... No fakt. Preboha prečo som taká precitlivelá????!!!

Len v tej vete "pútnikom na ich púti životom" by som dala skôr na ich ceste životom, aby sa to neopakovalo ;)

Ale fakt to bolo také nádhernéé!! Krásne napísané a všetko... :(

2 jannuš jannuš | 1. července 2009 v 11:03 | Reagovat

Díky, díky, díky! XD Páni, som fakt rada, že sa ti to páčilo!A hej, nad tým s tými pútnikmi som rozmýšľala dlho, lebo som nevedela prísť na to, ako to zariadiť tak, aby sa neopakovalo. Predtým je totiž to ,osvetľoval cestu zblúdeným dušiam´, tak som to nechcela opakovať. No aj tak veľmi pekne ďakujem za tip :D.
P.S. a naozaj som ťa nechcela rozplakať XD

3 Crazy Crazy | Web | 1. července 2009 v 15:04 | Reagovat

Myslím, že cesta by sa tam hodila... Vieš akože cestu dušiam a cestu pútnikom...nie?:D

Mno, nerozplakala, ale mala som fakt namále :D

4 jannuš jannuš | 1. července 2009 v 15:11 | Reagovat

Hmmm... je to možné. Ale za prvé: už sa mi to nechce prepisovať (som abnormálne lenivá ;)) a za druhé: je vypadnutý blog.cz, takže to ani prepísať nemôžem :3.
P.S. nie si precitlivelá, ja niekedy revem (alebo teda skoro revem ;)) pre iné maličkosti :D. A je fajn, že si sa nerozplakala, ono to utierať soľ z klávesnice je dosť náročné ;D.

5 Crazy Crazy | Web | 1. července 2009 v 18:45 | Reagovat

Jasné to poznám...rovnako som neopravovala jednu poviedku holt...:D To vážne? Zas? ...bože mooj...

Mno hej, ale ja nikdy :P Teda viem sa rozplakať ale to už musí byť fakt niečo dôležité alebo tak...ale no v poslednom čase ma rozplače každá romantická blbosť (nič v zlom :D) - pritom ja som romantické veci (filmy, knihy a pod) nenávidela :D Nuž...je to divné :D

6 jannuš jannuš | 1. července 2009 v 20:07 | Reagovat

Život je divný... ;) Ani ja som predtým nebývala urevaná a vlastne nie som ani teraz, keď sa nad tým tak zamyslím, ale keď mám svoje nálady tak neviem prestať plakať... :) Rovnako ako moje záchvaty smiechu... Nechci vidieť XD Ale je to sranda XD

7 Tilia Tilia | E-mail | Web | 1. července 2009 v 20:56 | Reagovat

Jéééééééééééééé, ta ja musím len súhlasiť s Crazy, je to prekrásne! V pohode by som si to vedela predstaviť ako krásnu viacdielnu poviedku! Ako, niežeby to takto nestačilo, ale celý ten námet bol úchvatný, dalo by sa z toho rozvitím spraviť priam veľdielo. Chápeš, nie? Teraz je to také pekné malé dielko, ale... Snáď chápeš :)

8 jannuš jannuš | 2. července 2009 v 10:03 | Reagovat

Chápem, chápem... :D Ale teraz už nechcem začínať ďalšiu sériu, pretože sa chcem sústrediť na Rosalie (môžeš to napríklad vidieť na iných blogoch; autor začne písať jednu poviedku, potom druhú a na tú prvú zrazu akosi nie je čas, čo je mnohokrát veľká škoda :( Alebo nedokončí ani tú druhú poviedku. A ja viem, že by to bol aj môj prípad, už som tak totiž písala a nedokončila som ani jedno, ani druhé.). Okrem toho, bola to len taká náhla inšpirácia ;).
P.S. som rada, že sa to páči a dík za komenty! :3

9 Alexia Alexia | 2. července 2009 v 11:30 | Reagovat

nadherna jednorazovka sa mi velmi pacila bola dst smutna ale fakt nadherna:-D

10 jannuš jannuš | 2. července 2009 v 11:46 | Reagovat

Díky! :)

11 leni alias zvedavec domaci leni alias zvedavec domaci | 2. července 2009 v 11:59 | Reagovat

pááni...to bolo perfektné! kráasne romanticky smutné...nie som na tvojom blogu ešte zorientovaná a preto sa pýtam...je toto tvoja prvá poviedka? lebo je fakt umelecky napísaná!:D a ak nie je...tak si určite prečítam aj tie ostatné a nechám komentár...;)

12 jannuš jannuš | 2. července 2009 v 13:31 | Reagovat

Nie, nie je to moja prvá poviedka :D Ak chceš, klikni na rubriku Rosalie. Je to príbeh na pokračovanie, tak si ho môžeš prečítať. ;) Sú tam aj nejaké obrázky (teda, zatiaľ len jeden, ale na ďalšom sa pracuje ;) ) A som vďačná za každý koment, takže... XD
P.S. dík za kompliment ohľadom umeleckosti :D

13 Tilia Tilia | E-mail | Web | 2. července 2009 v 17:17 | Reagovat

[8]: Aha, akurát som sa ťa v inom komente pýtala, či si pred Rose niečo písala :D. Takže tu mám už odpoveď :D... Inak, mne o tomto niečo hovor, ja mám toho mrtne veľa rozpísaného a keď vravím mrtne veľa, tak fakt myslím aj okolo dvadsať tridsať poviedok... Všetko rozpísané, nič nedopísané, koniec v dohľadne len pri jednom dielku... A najhoršie je, že ešte stále rozpisujem iné veci, ak ma osvieti múza, ja nepoučiteľná! No des! Radšej zostaň pri jednom diele rozpísanom, tak, tak... A ja sa pokúsim redukovať počty tých svojich rozpísancov, hoci je to už asi nezredukovateľné... :-D

14 jannuš jannuš | 4. července 2009 v 9:15 | Reagovat

Tilia: Vieš, keby som ja mala rozpisovať každý kopanec od Múzy, tak som na tom asi podobne ako ty ;D Tak som to nakoniec spravila tak, že som niekoľko tých myšlienok nejako spojila a skoordinovala a hľa, vznikla Rosalie... XD
Z väčšiny som totiž mala len konkrétne "scény", takže písať ich ako samostatné príbehy by ani nemalo zmysel.
Čiže dobrá rada na záver: skús niektoré tie poviedky nejako spojiť! ;) Možno tak vznikne niečo, čo bude lepšie ako čokoľvek, čo si doteraz napísala! XD

15 kikush kikush | 7. července 2009 v 21:59 | Reagovat

to bolo naozaj... nádherné! tak smutné a tá hudby sa ku tomu perfektne hodila :(  píšeš naozaj nádherne! (:

16 Margaretulienočka Margaretulienočka | 7. července 2009 v 22:02 | Reagovat

krásne a tá hudba do toho normálne slzy na krajíčku :,(

17 jannuš jannuš | 8. července 2009 v 22:34 | Reagovat

Ďakujem! :3

18 Simča Simča | E-mail | Web | 8. srpna 2009 v 16:55 | Reagovat

Priznávam, že je to prvá poviedka, ktorú od teba čítam a je KRÁSNA. Naozaj veľmi dojemná. Dúfam, že budem mať čas si prečítať, aj ostatné, lebo toto bola nádhera.  

19 Lenuš Lenuš | Web | 8. srpna 2009 v 23:11 | Reagovat

so všetkým, čo tu odznelo súhlasím...teraz som ju dočítala a mám pustené aj to video k tomu a normálne mám slzy na krajíčku, je to fakt krásne :-(  :-)

20 jannuš jannuš | 11. srpna 2009 v 8:53 | Reagovat

Simi a Lenuš: Díííííky! :D :D :D

21 hellisek8 hellisek8 | E-mail | 20. února 2010 v 14:01 | Reagovat

Eh...:'-( Normálně u toho brečím...Ale je to krááásný a krásně smutný... [:tired:]  ;-)  :-(  :-(  :-( :'-(

Teď sem si to přečetla ještě jednou a s hudbou a brečim u toho ještě víc... :-(  :-(  :-(

22 kura bujon kura bujon | 26. března 2010 v 19:24 | Reagovat

pani mas pravdu presne ako som docitala tak ta pesnicka skoncila super poviedka urcite si si dala na tom zabrat

23 jannuš jannuš | 16. dubna 2010 v 14:18 | Reagovat

[21]: Ďakujem za pochvalu! :-) Ále, plakať nemusíš, je to len príbeh... Skutočné životné príbehy bývajú ešte dojímavejšie... Každopádne ďakujem! :-D

[22]: Tak som rada, že to tak vyšlo! :-D A veľmi pekne ti ďakujem! :D

24 Zoocy(Shaxe) Zoocy(Shaxe) | Web | 22. dubna 2012 v 19:36 | Reagovat

Ako pekné to bolo, neodvážim sa povedať, že nie.... Len bolo to trochu z rýchlika písané a trochu tak nezrozumiteľne miestami. Najprv ide ten typek na koni a dozvie sa, ze ma snubenicu a nic s tym nerobi. Potom skocis ku tej dievcine, ktora sa to dozvie. Neviem ako a zrazu stoji pred jeho domom... Chcelo by to trochu ucelenejsi dej.

25 Domča Domča | Web | 10. června 2012 v 18:40 | Reagovat

veľmi pekná poviedka :-)

26 jannuš jannuš | 11. června 2012 v 0:09 | Reagovat

[24]: Ďakujem za pochvalu! A chápem, bolo to myslené ako útržky spomienok, ku ktorým si mal čitateľ vlastne domyslieť dej... Ale rozumiem, že nie všetkým takáto forma vyhovuje a možno to naozaj nebolo písané tak, ako som zamýšľala...
Bola to ale moja prvá poviedka, takže ju beriem tak trochu z rezervou ;-) :-)
Každopádne ďakujem veľmi pekne za názor a komentár! :-)

[25]: Ďakujem! ^_^

27 Rosalie Rosalie | 10. dubna 2013 v 9:21 | Reagovat

Ahoj janusik, mam na teba jednu otazku ak mozem :)  uz dlhe roky mam problem najst si lasku mojho zivota. Nevies mi poradit co mam robit? Som uz z toho zufala ;( urcite mas ty okolo seba vela chalanov,ktori po tebe tuzia. Ak sa smiem este opytat, nasla si uz tvoju osudovu lasku ?? :) :*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama