"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

kapitola E - Dary

27. června 2009 v 17:07 | jannuš | príbeh Rosalie | časť prvá
Tak, tu je piata kapitola. Je aj podstatná, aj nepodstatná. Ale viac už neprezradím! Želám príjemné čítanie!


E

Ráno ma zobudili slnečné lúče, ktoré dnu svietili otvoreným oknom a dopadali na moju tvár. Vôbec sa mi nechcelo vstávať, no keď som si spomenula, že sa má po mňa zastaviť Almar, ospalosť zo mňa okamžite opadla.
Vyskočila som z postele tak rýchlo, že som zakopla o koberček, ktorý mi pred posteľ dala Lillien a rozpleštila som sa na zemi aká dlhá, taká široká. S tichou nadávkou som vstala a pozrela na hodiny, ktoré som mala zavesené na stene. Mali rám z ebenového dreva a na čiernom pozadí bola namaľovaná červená ruža.
Bolo sedem hodín. Vydýchla som si.
Teraz už pokojnejšie som prešla ku skrini a uvažovala som, čo si obliecť. Nakoniec som sa rozhodla pre krátke voľné zelené šaty so zlato vyšívaným korzetom, pod ktoré som si dala biele legíny tesne pod kolená. Zhodnotila som svoj výzor v zrkadle, a keďže som s ním bola celkom spokojná, už som si len prečesala vlasy a zbehla som dolu.
Keď som vošla do obývačky, temer som dostala infarkt. Z ničoho nič na mňa odniekiaľ vyskočili Daren a Lillien a zvolali:
"Všetko najlepšie k narodeninám!"
Zostala som v šoku, ale nie nepríjemne. Predtým som sa im síce zmienila, že som sa sem dostala na moje sedemnáste narodeniny, no nemyslela som si, že si to zapamätajú a už vôbec som nečakala niečo takéto.
"Všetko naj- naj- naj- najlepšie!" blahoželala mi Lillien a objímala ma.
To isté mi poprial Daren a po chvíľkovom zaváhaní ma tiež objal.
"Tak rozbaľ si darčeky!" povedala nakoniec Lill a horela nedočkavosťou, ako zareagujem.
"Darčeky?" Na chvíľu som sa zarazila.
"Deje sa niečo?" pýtal sa ma Daren.
"Nie, nič ja len... Nechcem, aby ste sa kvôli mne takto zaťažovali!" namietala som.
"Ale choď, hlupáčik, my sa predsa nezaťažujeme!" mávla Lill rukou.
"Hlavne to už rozbaľ, som zvedavá, čo na to povieš!"
A tak som sa pustila do rozbaľovania.
A nestačila som sa čudovať.
Prvým darčekom bol luk a tulec šípov. Aj keď sa v strelných zbraniach veľmi nevyznám, hneď na prvý pohľad sa mi zapáčili. Luk bol z ebenového dreva, no jeho konce a stred boli z čistého striebra. Šípy boli tiež z ebenu a na koncoch mali pripevnené čierne pierka.
Keď som rozbalila druhý dar, usmiala som sa. Boli to šaty. Krásne šaty. Boli biele a celkom jednoduché, no zároveň pôsobili akýmsi rozprávkovým dojmom. Takto som si vždy predstavovala pravé princeznovské šaty!
Mali biely korzet vyšívaný striebornou niťou, ktorý sa zapínal, ako všetky korzety, ktoré som mala doteraz na sebe, vpredu na malé strieborné háčiky a dlhú bielu sukňu, ktorej lem bol taktiež obšitý striebrom. Boli až neuveriteľne ľahké, pôsobili už na pohľad sviežim dojmom. Usmiala som sa na Lillien; veľmi dobre ma odhadla. Čierna, biela, červená a strieborná boli moje najobľúbenejšie farby a neuveriteľne mi pristali.
Keď som rozbalila tretí a zároveň posledný darček, padla mi sánka.
Bol to meč.
Nádherná dlhá strieborná zbraň s ebenovou rukoväťou obtočenou strieborným drôtom vykladanou žiarivými rubínmi. Bol neuveriteľne ľahký a padol mi presne do ruky, až som sa tomu čudovala. Jeho pošva bola z čiernej kože so strieborným zakončením; na prvý pohľad jednoduchá, no mne to tak vyhovovalo. Ten meč ma okamžite očaril a cítila som, akoby mi patril odjakživa, a nie len pár minút.
Chvíľu so tam len sedela s mečom na kolenách a lukom v ruke a potom som sa rozplakala.
Áno, rozplakala. Plačúcky som objímala raz Darena, raz Lillien, korí očividne nechápali, čo sa deje.
"Ďakujem!" povedala som nakoniec.
"Sú to nádherné darčeky, ani neviem, či si ich zaslúžim..." vzlykala som. Bola som jednoducho priveľmi šťastná.
Lillien sa zasmiala.
"Ale no tak, zlatko, jasné, že si ich zaslúžiš!" povedala a objala ma.
"Už len preto, že si sa na tento boj dala."
"Okrem toho" zapojil sa do konverzácie Daren, "potrebuješ nejakú vlastnú zbraň."
Usmiala som sa na nich. Tie darčeky sa mi veľmi pozdávali.
Ako som tak sedela na zemi a rozmýšľala, ako im to vynahradiť, ozvalo sa zaklopanie na dvere. Okamžite som vyskočila.
"To bude Almar" povedala som a bežala k dverám.
"Ahoj" pozdravil ma môj nový učiteľ a usmial sa.
Nesmelo som mu opätovala úsmev, no to už za mnou stáli Lillien a Daren.
"Dobrý deň, pane" pozdravili ho obaja formálne.
"Dobrý deň" odzdravil on a obrátil sa ku mne.
"Si pripravená?" opýtal sa a nedôverčivo si prezeral moje oblečenie. Uznala som, že v tomto by sa mi asi veľmi dobre nebojovalo; tak som ho požiadala, či by ešte chvíľku nepočkal a vybehla som hore.
Zo skrine som vytiahla oblečenie podobné tomu, čo som teraz nosila na doma, no toto bolo v bielom prevedení.
Biely korzet, voľné biele nohavice, vzdušná biela košieľka a nízke biele čižmičky. Obzrela som sa v zrkadle. Bola som so sebou spokojná.
Ešte som si prstami prehrabla vlasy a zbehla som dolu.
"Almar ťa čaká vonku" povedal mi Daren a podával mi čierny kožený opasok.
"Na toto si pripni meč."
Poslúchla som ho. K ľavému boku som si pripevnila môj nový meč, cez plece som si prehodila tulec šípov, do ktorého som dala aj luk.
"Tak, ako vyzerám?" opýtala som sa Lillien s obavami. Tá na mňa hľadela so široko roztvorenými očami.
"Ako Artemis" vydýchla.
Usmiala som sa na ňu.
"Vieš, niečo sme ti o tom meči nepovedali" ozval sa zrazu Daren.
"Ten meč nie je nový. Je starý niekoľko tisícročí. Hovorí sa, že týmto mečom zachráni Artemis našu zem."
Uvedomila som si, že šepká a on aj Lillien sa tvária nesmierne vážne.
"Ako je teda možné, že je u vás?" nechápala som. Tí dvaja ma prekvapovali čoraz viac.
"Mala by si už ísť, Almar čaká" prerušila Lill moje myšlienky.
"Ale poviem ti jedno" ozvala sa ešte, keď som sa chystala odísť a ja som zastala s rukou na kľučke.
"Nikto okrem teba nevie, čo je to za meč, takže ťa prosím, ani to nikomu nehovor, áno?"
Obaja na mňa prosebne hľadeli. Prikývla som a vyšla na ulicu.
Almar sa prechádzal pred naším domom, no keď ma zazrel, okamžite zastal a hľadel na mňa s otvorenými ústami.
Ja som trochu zneistela, očervenela a usmiala sa naňho.
Zažmurkal.
"Ééé... ahoj, Rose" pozdravil ma a opätoval mi úsmev.
"Pristane ti to" skonštatoval, keď sme spolu kráčali na koniec dediny. kde stál pri lese nenápadný dom.
,,Ďakujem" usmiala som sa.
Bol to zrub zhotovený z hrubých drevených brvien nahrubo otesaných a naukladaných na seba. Na prvý pohľad pripomínal akýsi sklad.
Prišli sme k nemu a ja som zistila, že je väčší, ako sa na prvý pohľad zdalo.
Almar podišiel ku dverám a zaklopal. O chvíľu sa dvere opatrne odchýlili a vykukla z nich akási stará žena. Netvárila sa veľmi priateľsky, no keď zbadala Almara na tvári sa jej objavil široký úsmev.
"Vitajte, pane" pozdravila ho a pohľadom skĺzla na mňa.
"Ty musíš byť Artemis, však?" opýtala sa so záujmom.
"Dovolím si tvrdiť, že áno" usmiala som sa.
"Tak na čo čakáte? Poďte ďalej!"
Keď sme vošli, vytreštila som oči.
Vnútro domu tvorila jedna miestnosť. Nachádzali sa v nej dva dlhé stoly, za ktorými sedelo asi päťdesiat mužov. Rozprávali sa, hrali kocky, popíjali pivo a inak si krátili dlhú chvíľu. Ďalších asi desať chlapov trénovalo boj v zadnej časti zrubu a asi piati leštili zbrane.
Keď sme vošli, všetky zraky sa obrátili naším smerom a vrava okamžite utíchla. Cítila som, ako sa pod pohľadmi toľkých očí začínam červenať.
"Páni" prehovoril Almar a jeho hlas sa v tom tichu rozliehal "rád by som vám predstavil Rosalie Hardie, ktorá je tu známa pod menom Artemis. Niekoľko nasledujúcich týždňov tu bude s nami trénovať a zlepšovať sa v umení ovládaní zbrane."
Prvé čo ma po tomto vyhlásení napadlo bolo, že trénovať a zlepšovať sa v umení ovládaní zbrane je to isté, aj keď to druhé znelo určite poetickejšie. No nemala som čas nejako veľmi o tom uvažovať, pretože miestnosťou sa rozľahol aplauz a volanie na slávu. Nechápala som prečo, veď som ešte nič neurobila, no nechala som to tak.
"Elyon, poď sem" zavolal Almar. Od stola naľavo sa zodvihol vysoký štíhly mladý muž. Bol celkom pekný, no to boli, zrejme vďaka každodenným tréningom a čerstvému vzduchu, temer všetci z tohto oddielu.
"Rosalie toto je Elyon. Elyon - Rosalie. Bude ťa učiť narábať s lukom. Je najlepším lukostrelcom v oddiele" otočil sa Almar ku mne. Prikývla som. Koniec koncov, čo iné mi zostávalo?
"Myslím, že by ste hneď mohli začať s tréningom" poznamenal Almar, "samozrejme, len ak nie si proti."
Nebola som, a tak som o pár minút kráčala s Elyonom do lesa. Veľmi sa mi to nepáčilo, ísť do tmavého hustého lesa s mužom, ktorého vôbec nepoznám, no Almar mu veril a ja som zas verila Almarovi.
Asi po desiatich minútach sme prišli na akúsi čistinku. Na stromoch oproti mne bolo rozostavaných desať terčov a v tráve vypálených päť pruhov vo vzdialenosti päť, desať, pätnásť, dvadsať a dvadsaťpäť metrov od stromov.
Elyon ma doviedol ku prvej čiare.
Najskôr mi povedal niečo o lukoch, šípoch o ich výrobe, o tom ako sa o ne starať a ako ošetrovať zranenia nimi spôsobené.
Potom mi ukázal základný postoj, ako mám zložiť a natiahnuť luk, ako mám doň vložiť šíp a ako namieriť. Potom mi kázal vystreliť. Šíp preletel niekoľko metrov mimo stromu. Elyon mi povedal aké som urobila chyby a čo mám napraviť a kázal mi znovu strieľať. A takto to pokračovalo celé dopoludnie.
Na obed ma pekelne boleli ruky, takže som už nedokázala dostatočne natiahnuť tetivu a Elyon usúdil, že by som si mala dať prestávku.
Pomaly sme sa vracali do zrubu, keď sa ma Elyon znenazdajky spýtal:
"Aké je to v tvojom svete?"
Na chvíľu som ostala zaskočená, no potom som poznamenala len toľko, že je to tam úplne iné ako tu.
On však chcel vedieť viac. Pýtal sa ma a ja som povedala čo som vedela, no niektoré veci som si radšej nechala pre seba. Ako by som mu asi vysvetlila, že zem je guľatá, že ľudia tam už dokážu lietať na Mesiac a vysielať sondy na Mars? Veď by ma vysmial, alebo by si pomyslel, že som sa pomiatla. A nikto tu predsa nechce bláznivú Artemis!
Na základňu, ako som nazvala zrub, sme dorazili v družnom rozhovore.
S ním si budem rozumieť pomyslela som si, keď som sa smiala na jednom fakt dobrom vtipe, ktorý mi Elyon povedal.
Dvere nám otvorila babka, ktorá sa mi neskôr predstavila ako Holly a hneď za ňou čakal Almar.
"Tak ako?" vyzvedal hneď, ako sme vkročili dnu. Slova sa ujal Elyon.
"Je dobrá. Má trpezlivosť, ktorá je tu nesmierne potrebná, rýchlo sa učí, a keď jej niečo vytknem, snaží sa zapamätať si to a chybu už neopakovať. No robí tradičné začiatočnícke chyby a bude sa musieť naučiť šetriť silami. Kondíciu má dobrú, to nebude problém" zreferoval.
Ja som bola rada a cítila som, ako sa červenám. No nešlo mi do hlavy ako to mohol Elyon všetko zistiť za takú krátku chvíľu, hlavne to o tej kondícii a šetrení silami. Veď som len strieľala z luku, nebežala som maratón!
"Výborne." Zdalo sa, že Almar je spokojný.
"Teraz sa poď najesť, potom budeme pokračovať."
Spolu sme prešli k jednému so stolov a sadli sme si. Almar sedel za vrchstolom, ja po jeho pravej a Elyon po ľavej strane.
Jedlo bolo jednoduché, ale chutné.
Určite lepšie ako v školskej jedálni napadlo ma, keď som si spomenula na to, čo som jedávala tam.
Po obede sme znovu išli na tú lúčku a trénovali streľbu. Teda, ja som trénovala a Elyon ma poúčal čo robím zle, ako mám upraviť svoj postoj a podobne.
Toto všetko zapríčinilo, že na konci tréningu som už triafala len asi meter a pol od stromu. Predtým to bolo podstatne ďalej.
Základňu som opustila asi o pol deviatej. Chvíľu mi trvalo, kým som našla náš dom, pretože uprostred cesty som zle odbočila a pol dediny som prešla nesprávnym smerom, takže som sa musela vracať.
Doma som Lillien a Darenovi všetko dopodrobna vyrozprávala, na čo oni skonštatovali, že mali pravdu v tom, že som Artemis a spokojne sa na seba usmievali.
A ja som si zrazu nebola ničím istá...



 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tilia Tilia | E-mail | Web | 29. června 2009 v 2:26 | Reagovat

Tak táto kapitola sa mi zdala dokonale vyvážená, čo sa akcie a sondy do myslenia/cítenia Rose týka :D. Len ku tomu opisovaniu oblečenia by som sa chcela vyjadriť. Ja to mám aj rada, keď sa presne spomína, ako kto kedy vyzerá, no niekedy je toho už moc, až to môže byť otravné. V tejto konkrétnej časti až tri krát veľmi podrobne opisuješ šatstvo. To je podľa mňa dosť. Možno by sa nemala napríklad dvakrát obliekať v tomto konkrétiš diele :D.

2 jannuš jannuš | 29. června 2009 v 13:04 | Reagovat

O.K. vezmem si to k srdcu :D. A dík za komentár! XD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama