"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

kapitola C - Hádka

21. června 2009 v 23:02 | jannuš | príbeh Rosalie | časť prvá
Už sa to nesie, tretia kapitola! P.S. komentáre, prosím!


C

"Dosť, už nemôžem!" vykríkla som po jednej obzvlášť silnej rane, ktorú som utŕžila.
Meč mi v ruke postupne oťažieval, už som ho temer nedokázala udržať.
Nebola som Valedorovi rovnocenným súperom; ani zďaleka nie.
Zadýchane som cúvla a oprela sa o chladnú stenu miestnosti.
Trénovali sme už druhý týždeň a ja som sa už štrnásť dní zobúdzala celá dotlčená a vyšťavená. No vedela som, že ak chcem prežiť, musím to vydržať; jednoducho musím.
Vydýchala som sa a znovu zaujala bojový postoj. A čakala som.
Začiatok zápasu bol čosi ako ukážka trpezlivosti súperov. Už som sa naučila, že sa nemám nechať vyprovokovať k útoku, pretože ak útočím v zlosti, poskytujem tak súperovi obrovskú výhodu. Oveľa ľahšie tak prekukne moju slabinu, a potom stačí jeden šikovný ťah, a ja sa ocitnem bez zbrane.
Teraz som zostala pokojná a prvý zaútočil Valedor. Ja som jeho útok vykryla, no už som ho nestihla opätovať. Druhý áno. Prešmykla som sa elfovi popod ruku a zaútočila mu na nechránený bok. On sa však bleskovo zvrtol a útok odrazil. Ja som sa nenechala vyviesť z miery a znova som zaútočila. Aj tento útok vykryl a pre zmenu zaútočil on.
Súboj trval asi desať minút; potom mi môj učiteľ šikovným ťahom vyrazil meč z ruky. Vykríkla som a zatackala sa. Ruku som mala v jednom ohni.
Valedor podišiel ku mne a jemne ma chytil za rameno. Sykla som.
"Môžem sa na to pozrieť?"
Prikývla som; čo iné som mohla robiť?
Elf mi vyhrnul rukáv na košeli a prezrel mi ruku.
"Neboj sa, máš ju len preťaženú a zrejme aj trocha narazenú, ale bude to v poriadku" povedal.
"Navrhujem, aby si skúsila šermovať druhou. V budúcnosti sa ti to môže hodiť."
Zastonala som; mala som toho vážne dosť, no vedela som, že má pravdu. A tak som zaťala zuby, zdvihla meč, pripravila sa a čakala. Valedor zaútočil.
Šerm mi išiel ľavou rukou oveľa horšie, no po nejakom čase som už dokázala ako-tak vykrývať jeho útoky.
Asi po hodine Valedor sklopil meč.
"Stačí" povedal, vrátil meč do podstavca a vyzliekol si drôtenú košeľu.
Ja som nasledovala jeho príklad.
Potom sme obaja vyšli z miestnosti.
"Nebude ti vadiť keď sa pôjdem okúpať?" opýtala som sa môjho spoločníka.
"Samozrejme, že nie" odvetil.
Ja som vybehla na poschodie a vletela do svojej izby. Tam som sa hodila na posteľ a asi desať minút som tam len tak ležala. Potom som sa pozviechala, zobrala zo skrine nejaké čisté veci a uterák a prešla som do kúpeľne.
Bolelo ma celé telo a ani kúpeľ mi veľmi nepomohol. No predsa len to bolo lepšie.
Po kúpeli som si obliekla domáce oblečenie, ktoré pozostávalo z voľnej bielej košieľky, dlhých voľných čiernych nohavíc stiahnutých na členkoch gumičkou, korzetu vyšívaného zelenou niťou a pohodlných čiernych papučiek.
Zbežne som mrkla do zrkadla a zhodnotila svoj vzhľad. Potom som si povzdychla a vyšla von.
Valedor sa tiež stihol prezliecť a čakal ma dolu v obývačke.
"Ahoj" pozdravila som ho. On mi len odkývol hlavou.
Posadila som sa do kresla oproti nemu. Všimla som si jeho výraz.
"Deje sa niečo?" opýtala som sa opatrne.
Chvíľu mlčal.
"Nebudem sa tu môcť zdržať tak dlho ako som pôvodne plánoval" zamračil sa.
"Prečo?"
"Vyskytli sa určité... okolnosti, ktoré neznesú odklad. Musím sa urýchlene vrátiť domov" pozrel na mňa.
"Už si budeš musieť poradiť sama."
Preglgla som.
"Neviem či to zvládnem..." namietala som.
Valedor sa usmial.
"Neboj sa, zvládneš" ubezpečoval ma.
Zmenila som tému.
"Kedy odchádzaš?"
"Za chvíľu. Ešte sa musím pobaliť."
To ma prekvapilo.
"A čo Daren a Lillien?" spýtala som sa, "nerozlúčiš sa s nimi?"
"Toto som už zariadil. Rozlúčili sme sa včera."
"Ahá..." zamrmlala som.
Chvíľu sme boli obaja ticho a ja som s prekvapením zistila, že mi Valedor bude chýbať.
Predsa len, za tie dva týždne som si už na tohto mlčanlivého chlapíka zvykla.
Elf sa postavil.
"Dobre... takže ja teda pôjdem" povedal a vyšiel z miestnosti.
Ja som tam sedela a rozmýšľala.
Rozmýšľala som o všetkom čo sa mi stalo. O tom ako som sem prišla, a čo som sa za tú dobu čo som tu naučila.
Veľa toho teda nie je pomyslela som si.
Vo všetkých príbehoch, ktoré som doteraz čítala boli hlavní hrdinovia niečím výnimoční.
Ja som nebola. Teda okrem toho, že som sa chcela zabiť. Pretože to určite nechcel nijaký hrdina.
Pokrútila som hlavou a schovala si tvár do dlaní. Bola som zúfalá.
Uvedomila som si, že za ten čas, ktorý som tu strávila som sa naučila žalostne málo!
Potichučky som sa rozplakala.
Vtedy to na mňa všetko doľahlo.
Odlúčenie od rodiny; vedomie, že skutočne netuším kedy a či vôbec ich ešte niekedy uvidím; pocit bezmocnosti a beznádeje oveľa silnejší ako v mojom svete; rozpor v mojom vnútri či som alebo nie som Artemis...
A hlavne to, že som netušila, či som alebo nie som mŕtva.
Vyrušilo ma až tiché rozpačité zakašľanie a ja som si uvedomila, že nie som sama.
Zodvihla som hlavu a pozrela na Valedora, ktorý tam stál a očividne nevedel, čo so mnou.
Po lícach sa mi kotúľali obrovské slzy a dopadali na dlane, kde tvorili malú kalúžku.
Valedor nakoniec odložil svoju batožinu do kresla oproti a prisadol si ku mne.
"Čo sa deje?" opýtal sa ma láskavým hlasom.
Určite ma chcel potešiť, no spôsobilo to len toľko, že som sa ešte viac rozplakala.
Chcela som prestať, no nemohla som.
Elf ma jemne pohladil po vlasoch a ja som sa zosypala. Schúlila som sa mu v náručí a srdcervúco sa rozplakala.
Už som nedokázala potláčať slzy, ovládať sa a byť hrdinská; bolo toho na mňa jednoducho príliš.
Valedor nič nehovoril, nechal ma nech sa vyplačem.
Dlho mi trvalo, kým som sa upokojila; no nakoniec som sa od neho odtiahla a pozrela mu do tváre.
Usmieval sa.
Tak som sa usmiala aj ja.
Vstala som.
"Ehm... prepáč, že ťa takto zdržujem..." povedala som mierne vyvedená z miery.
"To nič" povedal, "potrebovala si sa vyplakať a ja to chápem. Nemusíš sa za to hanbiť" upokojoval ma.
"Ja viem, ale... Je tu toho na mňa skrátka veľa" hovorila som rýchlo.
"Teda, nie veľa ako veľa, ale... Mám pocit, že to nezvládam, že som... zbytočná.
Ja... som tu už dlho a ešte som sa nestihla takmer nič naučiť a...
Ja... ja neviem či som práve ja Artemis" snažila som sa mu vysvetliť moje zmätené pocity.
Zdalo sa, že ma chápe.
"Rozumiem ti. Ale Rose, nesmieš sa takto opúšťať. Neber to ako trest, ale ako výzvu; výzvu niečo dokázať. Niečo zvládnuť. Si silný človek, viem to."
Usmial sa.
"A nie je pravda, že si sa nič nenaučila. Postupuješ primeraným tempom a nič iné od teba ani neočakávam."
Mlčala som a premýšľala o jeho slovách.
"Takže sa snaž, áno?"
Znovu mi hľadel do očí tým svojím prepaľujúcim pohľadom.
Rozhodla som sa.
Áno, budem sa snažiť. Keď už nič iné, tak aspoň snažiť!
"Áno!"
Usmial sa a rozžiarili sa mu oči.
"V poriadku! A nezabudni ma navštíviť, keď porazíš Rhiiona!" zasmial sa.
Aj ja som sa zasmiala. Neprestala som sa báť, to nie; takto ľahko to nešlo. Ale bola som odhodlaná bojovať, a hlavne som bola odhodlaná prežiť.
Naposledy sme sa objali a Valedor odišiel.
Zostala som sama.
Chvíľu som tam len tak stála a hľadela na zatvorené dvere, potom som si povzdychla a vyšla hore do svojej izby.
Tam som si zobrala rozčítanú knihu a zvalila sa na posteľ.
Okrem čítania, jedenia, spánku a učenia sa som prakticky nemala čo robiť.
Von som chodiť nesmela a o niečom ako počítač alebo televízia tu nebolo ani chýru, ani slychu, takže toto bola momentálne jediná vec, ktorou som mohla ako-tak zabíjať čas.
Nanešťastie som knihu dočítala za hodinu, takže som sa celá znudená prevalila na chrbát a o chvíľu som zaspala.

Keď som sa prebudila už bola tma. Zdola som počula nejaké zvuky, akoby sa Daren a Lillien hádali.
To ma prekvapilo, pretože som ešte nezažila ani to, že by na seba zvýšili hlas.
Zavrela som oči a pokúšala sa to ignorovať. Neúspešne.
Doma som sa často hádavala s rodičmi a bola som, samozrejme, tiež svedkom, ako sa hádajú oni dvaja.
Dar a Lill však boli pre mňa cudzí ľudia a tak mi to bolo nepríjemné a tiež trochu trápne.
Keď sa ani po pätnástich minútach neprestávali vadiť, rozhodla som sa, že zistím čo je vo veci.
Vykĺzla som z izby na chodbu zaliatu mesačným svitom. Uvedomila som si, že už musí byť dosť neskoro. Potichu som zišla po schodoch a prudko som zastala, keď som začula padnúť svoje meno.
"... si sa mal starať o Rosalie! Nič iné som od teba nechcela!"
"Myslíš si, že je to také jednoduché?! Nemohol som predsa vedieť-"
"Ja nemôžem za to, že sa to dievča o seba nevie postarať! Preto sme volali Valedora!"
"Nie náhodou preto, že ty-"
"So mnou to nemá nič spoločné!"
"Ale má a ty to dobre vieš!"
"Nie to nemá!"
"V poriadku, ale to, že Artemis nevie ani tie najzákladnejšie údery mečom mi na krk nevešaj!"
"To kvôli tebe teraz vedia, že je tu, takže sa nevyhováraj na Valedora!"
"Ahá svätý elf...!"

Obaja postupne zvyšovali hlas. Ja som tam stála a bola som tak v šoku, že som sa nedokázala ani pohnúť.
Takže to ja som na vine, že sa hádajú! pomyslela som si.
Sklonila som hlavu.
Takže sa to opakuje pomyslela som si.
Nielen, že ma šikanovali a ponižovali doma, ešte aj tu...
Bolo to pre mňa ako úder kladivom. Ako keď vás sotia z útesu a vy už nemáte silu rozprestrieť krídla a znovu vzlietnuť hore...
Lenže ja som mala pocit, akoby mi tie krídla odtrhli...
Lillien ešte čosi povedala a zamierila ku dverám. Nemala som ani toľko sily, aby som od nich odstúpila.
Ona ich prudko rozrazila a akoby primrzla na mieste.
Rovnako stŕpol aj Daren, ktorý bol ešte v obývačke.
Zdvihla som hlavu a pozrela im do očí. Bol v nich strach...
Usmiala som sa. V škole som sa naučila perfektne pretvarovať.
"Rose.." zašepkal Daren, no ja som ho kývnutím ruky umlčala.
"Máte pravdu vo všetkom, čo ste o mne práve povedali. Nemusíte sa ospravedlňovať" povedala som potichu.
Mala som pocit, že zo všetkého, čo som mohla povedať ich najviac šokovalo práve toto. Vydesili sa.
Ja som zostala rovnako apatická, ako keď sa mi posmievali alebo vyhrážali v škole. S bezvýraznou tvárou a prázdnym pohľadom som sa otočila a odišla do svojej izby.
Tam som sa tak rozplakala, že som ani poriadne nevedela, či som zaspala, alebo omdlela.

Keď som sa prebrala, videla som nad sebou niečiu tvár. Z celej duše som si priala, aby to bola moja mama...
Bola to Lillien.
"Rosalie, si v poriadku?" opýtala sa ma potichu.
"Nie..."
To bolo jediné, na čo som sa zmohla.
Všimla som si, že Lillien má v očiach slzy. To ma vydesilo.
"Lill čo-"
"Ach zlatko, je mi to tak ľúto! Obom je nám to tak ľúto..." rozvzlykala sa.
Mňa prepadol pocit viny.
Iste, ľudia v hneve povedia aj to, čo by nikdy z úst nevypustili, veľakrát si to ani nemyslia, hovoria to len preto, aby toho druhého urazili. Alebo sa len bránia...
"No tak, Lill, upokoj sa. To je v poriadku, všetko je v poriadku!" utešovala som ju.
Keď sa napokon upokojila, ešte niekoľkokrát som ju musela ubezpečiť, že je naozaj všetko v poriadku.
"Rose?" opýtala sa ma, keď sme neskôr sedeli v objatí na posteli.
"Áno?"
"Ja... nechcem byť nepríjemná, ale čo sa stalo? Prečo si tak zareagovala?" pýtala sa.
"Vieš, že ak by si potrebovala našu pomoc, stačí povedať."
Zahľadela som sa na svoje ruky. V nich leží budúcnosť tejto krajiny uvedomila som si.
Už som sa pomaly začala zmierovať s myšlienkou, že možno predsa len som Artemis, aj keď som o tom nebola stopercentne presvedčená.
Zamyslela som sa nad otázkou, ktorú mi položila.
Vtedy som si spomenula na Valedora.
Vybavila sa mi jeho tvár, jeho oči.
Dlho mi trvalo, kým som sa rozhodla. Lillien ma nechala premýšľať; uvedomila si, že nad niečím bezvýznamným by som tak dlho neuvažovala.
Nakoniec som sa rozhodla.
Vo svojom vnútri som cítila, že je to správne rozhodnutie.
"Je veľa podôb zla" povedala som nakoniec, "a každý má v sebe istých démonov."
Na chvíľu som sa odmlčala, potom som jej pozrela do očí.
"Ja sa s démonmi svojej minulosti musím vyrovnať sama. Bude to chvíľu trvať a nebude to ľahké, ale musím to zvládnuť. Sama."
Na chvíľu sa medzi nami rozhostilo ticho. Prešla som na ľahšiu tému.
"Ďalej by som vás chcela požiadať, či by ste ma nemohli ďalej trénovať. To čo ste včera povedali je totiž pravda."
"Rosalie, už som ti vysvetľovala, že t-"
"Ja viem. Neboj sa, všetko som pochopila. Ale musím sa vedieť brániť. Už len preto, aby som tu prežila."
Lillien si zrejme uvedomila, že mám pravdu a prikývla.
Ja som bola pokojná. Vďaka spánku a rozhovoru s Lill som si to mohla s odstupom času znovu všetko prejsť v hlave a uvedomila som si, že som spravila hlúposť. Nepočula som predsa celý rozhovor, ale len útržok, takže som to nemohla objektívne posúdiť.
A vôbec som sa na Lill nehnevala.
"Lill?"
"Hmm?"
"Zabudneme na to, dobre?"
Pozrela mi do očí.
"Dobre" povedala nakoniec a obe sme sa zasmiali, podali si ruky a objali sa.
"A ešte niečo."
"Áno?"
"Prečo ste sa vlastne tak hádali?" položila som poslednú otázku.
V tej chvíli Lillien zvážnela.
"To sme ti nestihli povedať. Niekto sa dozvedel, že si tu."




 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tilia Tilia | E-mail | Web | 23. června 2009 v 20:16 | Reagovat

No, táto kapitola bola takmer bezchybná. Napriek tomu mu to prišlo, akoby sme sa ocitli snáď už v polovici príbehu, nielen na jej tretej kapitole. Nechcem povedať, že to len tak rýchlo odbíjaš, no možno by si sa väčšmi mohla miestami zamerať i na Rosaliine pocity. Chápeš, rozpoloženie človeka, ktorý sa chce pokúsiť o samovraždu je značne komplikované i bez toho, aby sa potom ocitol v dákom inom svete :D. Podľa mňa nad tým všetkým Rose primálo uvažovala. Viem, že to možno ešte len príde v nasledujúcich kapitolách, všetky vysvetlenia a tak, ale ono je poväčšinou ten prvotný šok prosto najsilnejší, tam by toho (seba)spytovania malo byť najviac :-D...

2 Tilia Tilia | E-mail | Web | 23. června 2009 v 20:17 | Reagovat

*na jeho

K tejto téme inak ešte podotýkam - tento príbeh má viac ako 6 kapitol, že :D?

A inak, ty to ešte len píšeš alebo to už máš napísané, len to zverejňuješ postupne :D?

3 jannuš jannuš | 24. června 2009 v 14:01 | Reagovat

No tak to sa báť naozaj nemusíš! XD Už mám napísaných 13 kapitol a to som vlastne ešte len na začiatku :D. A píšem to postupne, len som to nechcela zverejňovať príliš skoro pre prípad, že by som potrebovala na začiatku príbehu ešte niečo zmeniť (čo sa aj stalo :)). Ale inak, osnovu už mám napísanú, teraz to len rozvíjam.

4 Tilia Tilia | E-mail | Web | 24. června 2009 v 18:16 | Reagovat

[3]: Supeeeeeeeeeeer ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama