"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

kapitola A - Rosalie Hardie

16. června 2009 v 22:11 | jannuš | príbeh Rosalie | časť prvá

Tak, tu máte prvú kapitolu! Želám príjemné čitanie!!! A komentíky, prosím!!!




A

Ahoj. Je veľa ľudí, ktorí dávajú svoje príbehy na papier a ja ich za to obdivujem. Nemyslím si, že môj príbeh je nejako zvlášť výnimočný, ale budem sa cítiť lepšie, keď sa oň s vami podelím. Možno si z neho zoberiete ponaučenie a vyvarujete sa chýb, ktoré som spravila ja. Veď ako sa hovorí: hlupák sa nepoučí nikdy, priemerný človek sa učí na vlastných chybách, múdry na chybách iných a génius na chybách, ktoré sa ešte nestali...
A ja určite nie som génius a niektoré moje chyby boli dosť hlúpe...

Môj príbeh sa začal ako veľa iných. Narodila som sa, vyrastala som a keď som dovŕšila šiesty rok, nastúpila som do nápravnovýchovného ústavu menom škola. Tam môj rast zdarne pokračoval, až som dovŕšila trinásty rok.
A vtedy sa môj život zmenil. Od základov. Tak, ako sa len môže zmeniť život jedného človeka.
Začalo sa to prestupom na inú školu. Netuším prečo, možno to bolo tým, že som bola nová, možno niečím, čo sa vymyká môjmu chápaniu, ale spolužiaci ma začali šikanovať.
Začalo sa to posmeškami, nepodstatnými vtipmi na moju adresu. A pokračovalo to. Bolo to čoraz horšie, takže som sa bála chodiť do školy...
Nebudem tu opisovať, čo všetko sa mi dialo; nebolo by to pekné rozprávanie...
Najhoršie bolo, že som sa nemala komu zdôveriť. Rodičia sa o mňa nestarali; zaujímali sa len o mladšiu sestru, ktorá chodila na školu pre výnimočne talentované deti. Mali jej plnú hlavu, takže keď som sa im chcela zdôveriť odbili ma s tým, že mám počkať, keď bude na to vhodnejší čas. Lenže ten nebol nikdy, a tak sa to všetko odkladalo a problémy sa hromadili...
Nevedela som, čo ďalej. To čo sa mi dialo v škole, že ma nikto nechcel vypočuť, rodičia sa o mňa nestarali, učitelia mi neverili, že ma šikanujú... Alebo to aspoň nechceli vedieť, pretože mnohí z tých deciek mali vplyvných rodičov na vysokých miestach. Alebo sa vedeli perfektne vyhovárať, takže som z toho práve ja vyšla ako tá zlá... Začala som rozmýšľať nad samovraždou...

Stalo sa to v deň mojich sedemnástych narodenín.
Prebudila som sa do zamračeného, sychravého rána. Obloha bola pokrytá ťažkými sivými mrakmi, no nepršalo. Uvedomila som si, že mám narodeniny, no nepotešila som sa. Ešte stále som mala v pamäti minulý deň. Za celý život som nezažila nič horšie. Zdalo sa mi, akoby sa celá škola zhodla, že ma celý deň budú prenasledovať...
A nakoniec ma na záchodoch zbili... Nie nejako extra, aby to prípadne nebolo vidieť, ale bolieť to bolelo aj tak...
Vtedy som si povedala, že so všetkým skoncujem. V deň svojich narodenín. Bola som pevne rozhodnutá.
Napísala som list na rozlúčku... List, v ktorom sa ospravedlňujem za svoj čin...
Stála som v izbe pri okne a pozerala som von. Rodičia odišli na klavírny koncert mojej sestry a mali sa vrátiť až popoludní. Ešte s ňou totiž chceli zájsť na obed. Bezo mňa. Nechcelo sa mi odísť, ale vedela som, že inak sa to nevyrieši. Dnes nepôjdem do školy. Už nikdy nepôjdem do školy.
Otočila som sa, že pôjdem do haly pre krhlu a naposledy polejem kvet, ktorý som mala v izbe; pestovala som totiž červené ruže. Milovala som červené ruže, hlavne také, ktoré sú takmer až čierne. A práve takú ružu som mala. Bol to darček. Darček k trinástym narodeninám...
Ako som prešla pár krokov smerom ku obývačke, zrazu sa mi zatočila hlava.
Neprišlo mi zle, dokonca ma predtým ani nebolela.
Skrátka sa mi len zatočila a ja som odpadla...

Prááásk!
"Pozor!"
"Lillien! Za tebou!"
"Ááááá!"
Trreeep!
Čo sa to deje? To už som mŕtva? pomyslela som si omámene, keď mi v ušiach zaľahlo od ďalšieho výbuchu.
Niečo tu ale nesedelo.
Ja som sa predsa ešte nezabila pomyslela som si pokojne.
Tak ako to, že...
Bummm!
Otvorila som oči. A vzápätí som ich vytreštila na blankytnú oblohu nad sebou.
Takže som predsa len mŕtva! pomyslela som si a oči sa mi zaliali slzami. Slzami úľavy a smútku. Úľavy, že ma už nikto nebude šikanovať.
A smútku, že už neuvidím svoju rodinu. Potom som zbadala niečo, čo spôsobilo, že som oči vytreštila ešte viac. Videla som totiž, ako na mňa elegantným oblúkom letí obrovský balvan.
Okamžite, úplne inštinktívne som vyskočila a vrhla sa nabok. Chvíľu som ležala zahalená oblakom prachu, kým som sa kašľajúc postavila.
Keď sa prach usadil, zalapala som po dychu. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, čo vlastne vidím.
Nachádzala som sa na bojisku. Pôda tu bola popukaná, niekde boli až meter hlboké praskliny. Vo vzduchu bolo cítiť pot, prach a krv. Ovzduším sa niesol rev útočiacich a výkriky strachu a bolesti ranených. Všade som videla brnenia, prilby, štíty a meče bojujúcich. To ma zmiatlo ešte viac.
Kam sa podeli deviny, samopaly, tanky a obrnené transportéry?!
Pozrela som sa hore; čakala som, že sa objaví aspoň jedna bojová stíhačka, ale nič. Na oblohe boli iba ak supy, z ktorých sa každú chvíľu jeden odtrhol a zniesol sa na niektorú z mŕtvol.
Bola som zmätená. No zo zamyslenia ma vytrhol výkrik, ktorý sa mi ozval za chrbtom. Skoro som zinfarktovala; nestihla som sa ani poriadne otočiť, keď tesne okolo mňa presvišťal meč a zabodol sa do rozpraskanej hliny. Stŕpla som od ľaku. Cítila som, ako ma niekto strhol nabok, no nevedela som kto.
"Čo tu preboha robíš?" počula som hlas neznámeho, ako sa snaží prekričať ten hluk. Krásny hlas, no to ma teraz trápilo najmenej.
"Ja neviem!" vykríkla som zúfalo.
Neznámy zaklial, schmatol ma a začal si presekávať cestu davom bojujúcich. Nakoniec si ma prehodil cez plece ako vrece zemiakov a rozbehol sa naprieč bojovým poľom.
Trvalo mu dosť dlhú, a pre mňa dosť bolestivú, keďže jeho brnenie ma nepríjemne tlačilo, chvíľu, kým sa presekal až na koniec bojiska, kde bol relatívne pokoj. No on sa nezastavil, práve naopak; bežal ďalej. Až neskôr som si všimla, že neďaleko je tábor a on beží doň.
Konečne vbehol medzi stany. Tam ma položil na zem a otočil sa ku mne tvárou. Alebo aspoň tou časťou tela, kde mala byť podľa správnosti tvár. Tú mu totiž teraz zakrývala čierna šatka, takže mu bolo vidno len krásne, neuveriteľne hlboké, sýte tmavozelené oči.
Oblečenú mal tmavozelenú tuniku, na ktorej mal ešte krúžkovú košeľu a hnedú koženú vestu, čierne nohavice a čižmy. Na hlave mal prilbu a na nej ešte čiapku z hnedej kože. Na rukách mal pevné čierne kožené rukavice. V pravej ruke držal meč, ktorého pošva mu visela na opasku.
V nemom úžase som naňho civela asi päť minút. Nechápala som, čo sa to tu deje. Nakoniec som sa ho opýtala najdôležitejšiu otázku, ktorá mi v tej chvíli bežala hlavou.
"Som mŕtva?"
Prekvapene a nechápavo na mňa hľadel. Potom sa zatváril urazene.
"Tak prepáč, ale práve som ti zachránil život. Trochu vďačnosti by nezaškodilo!" povedal rozhorčene.
To bolo na mňa príliš. Podlomili sa mi kolená, klesla som na zem a rozplakala som sa. Môj záchranca na mňa zmätene hľadel. Chvíľu mi trvalo, kým som sa upokojila, takže on zatiaľ netrpezlivo prestupoval nado mnou. Očividne sa chcel vrátiť do boja, no taktiež sa bál nechať ma tam samú. Zrejme si nebol načistom, čo som to vlastne za zjavenie. Keď som sa ako-tak ukľudnila, pozrela som sa hore na neho.
On sa zas díval dolu na mňa s rozporuplným výrazom. Očividne sa však mal na pozore a sledoval každý môj pohyb. Nakoniec som pozbierala odvahu a prelomila ticho ako prvá.
"Ehmm, ahoj!" pozdravila som ho a usmiala sa.
"Ahoj" odzdravil.
"Kto si?" spýtala som sa.
"To teraz nie je podstatné. Čo tu robíš?" opýtal sa ma a nedôverčivo si prezeral moje oblečenie. Ani som sa mu nečudovala. Moja mikina a rifle v porovnaní s jeho výstrojom vyzerali, no, povedzme netradične.
"Ja... ja naozaj netuším!" povedala som s mierne zúfalým výrazom.
"Bola som doma vo svojej izbe, keď som zrazu odpadla a prebrala sa tu! A potom už vidím len samé meče a brnenia... a ako na mňa letí obrovský balvan a potom ma chce niekto rozseknúť na dve časti!" potriasla som hlavou.
"Čo sa to tu preboha deje?!"
Hľadela som mu do očí a zúfalo túžila poznať odpoveď na túto otázku. Nadýchol sa, že mi odpovie, no potom sa zvrtol a pohľadom prehľadával okolie.
Vykríkla som a bleskovo vstala zo zeme, na ktorej som doteraz sedela. Zboku sa naňho vyrútil chlap s palcátom v ruke. Rozkrútil ho nad hlavou a zahnal sa na môjho záchrancu. Ten palcát odrazil mečom, no rana ho odhodila, a on sa rozpleštil na zemi hodný kus odo mňa.
Útočník obrátil svoju pozornosť na mňa. Zvreskla som. No on nezaútočil. Zdalo sa, že si ma premeriava pohľadom. Necítila som sa pri tom dvakrát príjemne a vydesene som pred ním ustupovala. Rozrehotal sa.
"Ale no tak, dievčatko, neutekaj!"
Jeho smiech sa rozliehal po tábore.
"Ja ti predsa nechcem ublížiť. Nie veľmi."
Ďalší nával rehotu z jeho strany a úzkosti a strachu z mojej.
Vedela som si živo predstaviť, ako by mi neublížil.
Spravil ku mne ďalší krok. Vystrela som pred seba ruky v márnej snahe ho zadržať. Bola som ako omámená.
Zdvihol ruku. Zmeravela som. No on zrazu akoby zamrzol a zatackal sa. Nechápavo som zažmurkala.
Až vtedy som si všimla špičku meča, ktorá mu trčala z hrude. Chlap sa sklátil na zem. Vtedy som uvidela muža, ktorý mi už druhýkrát zachránil život, ako tam stojí a z meča mu kvapká čerstvá krv.
Pri pohľade na ňu mi prišlo zle. Len tak-tak, že som sa tam na mieste nepovracala. Cítila som, že na mňa idú mdloby. Zatackala som sa a stratila som pevnú pôdu pod nohami. Pamätám si len, že neznámy ku mne priskočil a zachytil ma skôr, ako som spadla na tvrdú, udupanú hlinu na zemi. Potom som omdlela.

***

"To netuším. Spí už druhý týždeň."
"A ak sa nepreberie?"
"Neviem. Normálne by už mala byť hore; iní ľudia by sa prebrali najneskôr tak po dvoch dňoch. "
Nechcelo sa mi otvárať oči. Nechcelo sa mi počuť. Nechcelo sa mi myslieť. Chcelo sa mi spať. No nemohla som. Na to som bola až príliš zvedavá.
Otvorila som oči a hľadela som na biely strop nad hlavou. Niekto ma zrejme odniesol z tábora. Nepamätala som si však nič od okamžiku, keď som odpadla.
"Je hore" počula som vzrušený šepot. Potom sa už nado mnou skláňal môj záchranca. Spoznala som ho podľa tých prenikavých zelených očí.
"Dobré ráno!" pozdravil ma a usmial sa. Bol to dosť veľký rozdiel oproti tomu ako sa správal na bojisku. Teraz bol očividne uvoľnený a v pohode.
"Dobré" odvetila som a posadila som sa. Uvedomila som si, že ma niekto prezliekol (mala som totiž na sebe bielu nočnú košieľku po kolená s dlhými rukávmi, ktoré sa na lakťoch rozširovali) a pri tej predstave som sa začervenala. No nemala som čas na nejaké dlhé úvahy, pretože ma zaujala miestnosť, v ktorej som bola.
Nachádzala som sa v malej, jednoducho, ale pekne zariadenej izbe. Okrem postele, na ktorej som ležala tam bol ešte malý stolík so stoličkou pri okne a truhlica oproti posteli, všetko z ebenového dreva. Mňa však viac ako nábytok zaujímali moji dvaja spoločníci.
Jedným bol môj záchranca. Až teraz, keď už nemal masku, som si ho mohla dôkladnejšie prezrieť. A bolo sa na čo dívať.
Okrem už spomínaných zelených očí mal dlhšie čierne vlasy a jemné črty tváre a plné pery. Oblečenú mal bielu košeľu, čierne nohavice a čižmy po kolená. Všimla som si, že nie je až tak starý, mohol mať tak o dva roky viac ako ja.
Druhou osobou v miestnosti bola žena.
Dlhé čierne vlasy jej splývali takmer až po zadok. V tvári sa neuveriteľne podobala môjmu záchrancovi; mala dokonca aj rovnaké tmavozelené, hlboké, sýte oči. Na plných perách jej pohrával pobavený úsmev. Očividne jej neušiel môj mierne zmätený výraz.
Oblečené mala jednoduché biele šaty, ktoré zvýrazňovali jej štíhlu postavu prepásané širokým čiernym opaskom.
Tí dvaja sa tak podobali, že mi hneď došlo, že sú súrodenci.
"Ako sa cítiš?" opýtala sa ma tá žena. Mala veľmi príjemný hlas.
"Celkom dobre" odpovedala som, "len som ešte trochu unavená."
Zívla som.
Obaja sa na seba začudovane pozreli.
Môj záchranca sa zasmial.
"Ale veď si spala-"
"Dva týždne, ja viem."
Znova som zívla.
"Počula si nás?"
"Len posledné štyri vety. Vlastne päť, aby som bola presná."
Chvíľu bolo ticho.
"Ehmm, nechcem byť nejako drzá, ale nemohli by ste sa mi predstaviť? Nebolo by veľmi praktické keby som vás volala Ten S Tými Zelenými Očami a Sestra Toho S Tými Zelenými Očami. Je to príliš zdĺhavé."
Obaja sa na mňa prekvapene pozreli.
"Ako vieš, že sme súrodenci?" spýtala sa Sestra Toho S Tými Zelenými Očami.
"To vidí každý kto sa na vás pozrie" usmiala som sa.
Zasmiali sa.
"Volám sa Daren" predstavil sa môj záchranca.
"Lillien."
Náhle mi svitlo.
"Lillien! Za tebou!"
Niekto na ňu vtedy volal!
"Ty si bola pred dvoma týždňami na bojisku, však?"
"Hej." Zatvárila sa mierne prekvapene.
"Teraz si na rade ty" povedal Daren.
"Aha, hej. Rosalie, teší ma."
V tej chvíli obaja zdúpneli. Úplne zamrzli a dívali sa na mňa pohľadom, ktorý jednoducho nedokážem opísať.
"A- ako?" vykoktal nakoniec Daren.
"Rosalie. Rosalie Hardie."
Vydýchli úplne naraz. Ohromene pozreli najskôr jeden na druhého a potom na mňa.
"Niečo mi uniká?" spýtavo som na nich pozrela.
Chvíľu si vymieňali pohľady, akoby sa nevedeli dohodnúť, kto má začať. Nakoniec sa ozval Daren.
"Je to jeden starý príbeh" začal.
"Vlastne skôr legenda" opravila ho sestra.
"Áno. No, bude lepšie, ak si ju vypočuješ."
Lillien sa posadila na stoličku pri okne a Daren si sadol na kraj mojej postele. Ja som si oprela bradu o pokrčené nohy, rukami objala kolená a čakala som.



 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tilia Tilia | E-mail | Web | 18. června 2009 v 21:54 | Reagovat

No páni! Už keď som si čítala ten úvod informačný či čo to bolo, vedela som, že autorka má parádnu fantáziu! Tak som si začala všímať i štýl, akým ten krátky úvodík napísala, či stojí za to ju čítať, keďže nie každý, kto má fantáziu, vie aj písať... Ale text bol zmysluplný, čo sa vyskladania viet týka, a krásne plynulo sa čítal! V dobrej predtuche som sa teda pustila i do prvej kapitoly a moja predtucha bola správne! Krásne sa to čítalo, príbeh je zaujímavý, autorke to píše, tu niet o čom hovoriť! Teším sa na ďalšiu kapitolu ;-)!!

2 jannuš jannuš | 19. června 2009 v 13:51 | Reagovat

Díky! Som rada, že sa to niekomu páči! :P
Ozaj, k tej Yuuki, hej, s mangou začínam. A kreslila som to podľa jednej scény z toho seriálu, takže sa nečudujem, že sa to nepodobá, pretože tam už bola o čosi staršia... Ale pokúsim sa zlepšiť! XD

3 Tilia Tilia | E-mail | Web | 21. června 2009 v 19:32 | Reagovat

[2]: jannuš, ale ja som videla Vampire Knight i Vampire Knight Guilty, ja viem presne, ako Yuuki vyzerá, neboj :D. Len úprimne vadím, že tvoja kresba ju celkom nevystihla, hoci kresba ako taká vôbec ale vôbec nebola zlá. A ani fakt, že som si myslela, že si to kreslila z hlavy a ty si to kreslila podľa predlohy nič nemení na tom, že to bol pekný obrázok. Ale správne som tipla, že ešte len začínaš a každý dajako začínal. Podľa mňa máš na to, aby si raz kreslila obrázky ako profesionálny manga-ka, len treba trénovať a človek sa neuveriteľne zlepší :D

4 Crazy Crazy | Web | 1. července 2009 v 8:27 | Reagovat

Súhlasím s Tiliou, hoci na začiatku by som asi nedávala to "ahoj" je to akoby dakomu písala list ;D Ale páči sa mi to idem čítať dalej :D

5 jannuš jannuš | 2. července 2009 v 15:23 | Reagovat

Crazy: Čo vieš, možno píše??? ;D A som rada, že sa ti to páči a tiež dík za koment. XD

6 rainorchid rainorchid | 15. července 2010 v 13:27 | Reagovat

wow, znie to fakt zaujímavo :D

7 kura bujon kura bujon | 18. srpna 2010 v 22:42 | Reagovat

ja som sa az tak zacitala ze v polke pribehu som sa musela ist do kuchynky napit..:))))mala som uplne sucho v ustach lebo som ani neprehltala...:3

8 jannuš jannuš | 19. srpna 2010 v 0:46 | Reagovat

[6]: Hehe, díky! :-D

[7]: No hej, to poznám... ;-) A díky! :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama