"Nihil versus. Omnia licita."
("Nič nie je pravda. Všetko je dovolené.")
Hassan-i Sabbah

kapitola B - Valedor

19. června 2009 v 14:16 | jannuš | príbeh Rosalie | časť prvá
Takže, tu je druhá kapitola. Prajem príjemné čítanie! :)



B

"Kedysi dávno vládol našej zemi múdry, silný a spravodlivý vládca Alaran.
Za jeho vlády ríša rozkvetala a nebolo kráľovstva, ktoré by sa jej vyrovnalo; či už bohatstvom, armádou alebo krásou.
No táto sláva netrvala dlho.
Alaranov prvý minister, Rhiion, bol už predtým krutý, aj keď to pred panovníkom nedával najavo. No teraz si začal robiť nárok na trón. Tvrdil, že Alaranova vláda, ako aj vojenská politika je príliš mierna, že by si mali podmaniť čo najväčšie územia, nie len obraňovať tie, ktoré už majú.
Alaran a Rhiion sa strašne pohádali. Vládca spoznal Rhiionovu pravú tvár, zbavil ho úradu a vyhodil z hradu. A ten začal plánovať sprisahanie.
Nanešťastie sa našli takí, ktorí v srdci prechovávali zášť voči kráľovi, a tí sa pridali ku Rhiionovi.
Raz v noci vzbúrenci zaútočili na kráľovo sídlo a zapálili ho. Mnohí muži vtedy prišli o život pri márnej snahe poraziť Rhiionovo vojsko a zachrániť vládcu. Nakoniec však neprežil nikto z posádky hradu.
No keď prezerali mŕtvoly padlých zistili, že dve chýbajú. Mŕtvola kráľa a Rhiionovej sestry. Ani tú sa totiž zradca nerozhodol ušetriť. Chcel zničiť všetko, čo by ho robilo čo len trochu ľudským. A hoci tvrdil, že kráľ tam musel zomrieť, nikto mu neveril.
Odvtedy nám vládne Rhiion.
Svojou krutou rukou zotročil tento ľud. Jeho Armáda smrti ničí všetko, čo by sa mohlo pokúsiť vzdorovať mu.
Ríša upadla, národy sa znepriatelili.
Rhiion zasial do zeme semienko zla. To sa pomaly rozširuje a zamoruje to najdôležitejšie: ľudské srdcia.
Už len niekoľkí vzdorujú.
A tí majú nádej.
Rhiion zlyhal. Zlyhal, keď sa mu nepodarilo zabiť kráľa a svoju sestru.
No hoci je Rhiion neuveriteľne silný, ani on nemá neobmedzenú moc.
Nemá moc ovládnuť jednu vec: osud.
A ten je proti nemu. Predpovedá jeho skazu.
Raz v dobe, keď nám bude najhoršie, príde záchrana v podobe Artemis- Ochrankyne.
Bude to dievča; dievča s krásou ružového púčika a odvahou a silou bohyne.
Príde k nám z iného sveta; zo sveta, do ktorého naša noha ešte nevkročila a tak náhle, že nikto nebude vedieť, ako sa tu vzala.
To ona raz a navždy porazí Rhiiona a prinavráti ríši jej predošlú slávu... !
Potom odíde.
Odíde, no nechá nám tu niečo, čo zabezpečí, že v ríši opäť nastane mier.
A ak tento mier niekto poruší, ona sa znovu vráti, a pomôže nám...
Ty si Artemis. To ty zachrániš našu zem."

Daren zmĺkol.
V miestnosti sa rozhostilo také ticho, že by sa dalo krájať.
Ja som sedela a v mozgu mi bežali jeho slová.
Ja a Artemis? To si musí robiť srandu. Veď ani ja sama tomu neverím.
Zosmutnela som. Na malý, nepatrný okamih som sa potešila, že aspoň niekde som dôležitá, no ten okamih rýchlo pominul, a ja som sa musela zmieriť s tvrdou realitou: nie som.
Nebola som, nie som a nebudem dôležitá; nie v takej miere.
No aj tak mi Daren nasadil do hlavy chrobáka, ktorého nie a nie odtiaľ vyhnať; prečo som potom tu? Načo som tu? Akú úlohu tu mám potom zohrať?
No nech som nad tým rozmýšľala koľko som chcela, nemohla som na nič prísť. Jediné vysvetlenie bolo to, ktoré mi práve predložil Daren, no to som jednoducho odmietala prijať. Veď ak by som bola tá ich Artemis, spolužiaci by ma predsa nemohli šikanovať! A už vonkoncom by som sa nemohla chcieť zabiť!
Vtom mi to došlo.
Takže som predsa len mŕtva. To je jediné logické vysvetlenie.
Tí dvaja ma chvíľu nechali premýšľať, no potom prehovorila Lillien.
"O. K., takže to by sme mali. Teraz musíme rozhodnúť, čo s tebou" povzdychla si.
"Môj návrh je, že by si tu mala ešte jeden, dva dni zostať a zotaviť sa, kým predstúpiš pred ľudí. Musíš byť svieža, oddýchnutá a hlavne pripravená, inak nebudeš pôsobiť veľmi presvedčivo" hovorila, zatiaľ čo chodila po izbe dlhými, ladnými krokmi.
Mne prebehol po chrbte mráz. Pred ľudí?!
"A taká unavená a zoslabnutá nám ani veľmi nepomôžeš. Skôr si ublížiš."
Zastavila sa pri truhlici a vytiahla odtiaľ nejaké oblečenie.
"Dobre, takže mňa tu už nepotrebujete" ozval sa Daren a postavil sa.
"Počkaj" chytila som ho za ruku. Spýtavo na mňa pozrel.
"Ďakujem. Za všetko. Som tvojim dlžníkom" zašepkala som.
"Nemusíš ďakovať" zasmial sa.
"Ja viem. Ale chcem ti poďakovať" opätovala som mu úsmev.
"Nikdy ti to nezabudnem."
Daren sa ešte raz usmial, a odišiel.
Ja som upriamila pozornosť na jeho sestru. Aj ona sa usmievala.
"Myslím si, že by ti dobre padol kúpeľ" skonštatovala. A nemýlila sa.
"Poď za mnou."
Vyliezla som z postele a postavila sa. A zjojkla som. Po dlhom spánku a teplučkých perinách bola podlaha nečakane studená. Začala som poskakovať na mieste, aby som sa aspoň trochu zahriala. Lillien sa rozosmiala. Ja som na okamih zamrzla, no potom som si uvedomila, že už nie som v škole, a že sa mi neposmieva. Mierne som zneistela a trochu silene sa zasmiala.
Keď sme vyšli z izby (Lillen s kôpkou šiat v náručí išla rezkým krokom prvá, ja som sa uzimene vliekla za ňou) všimla som si, že chodby sú obložené rovnakým ebenovým drevom ako moja izba a na stenách visia obrazy. A skoro na každom obraze sú ruže. Červené.
Očarene som si ich prezerala; vyzerali temer ako živé kvety, už- už som cítila ich vôňu, len sa ich dotknúť...
Všimla som si, že Lillien je už na druhom konci chodby a otvára akési dvere. Zrýchlila som krok a dobehla ju.
Vošli sme do kúpeľne. Bola to dosť veľká kruhová miestnosť, ktorej steny boli obložené do polovice ebenom. Na stene naľavo od dverí viselo veľké zrkadlo, ktoré odrážalo celú moju a Lillieninu postavu. Ja som sa v ňom však nemohla veľmi obzerať, pretože uprostred miestnosti na mňa čakala veľká vaňa, takmer po okraj naplnená vodou. Až keď som prišla bližšie uvedomila som si, že je zelená. Prekvapene a trochu nedôverčivo som sa zahľadela najprv na vodu a potom na Lillien. Zasmiala sa.
"Bylinky" povedala nakoniec.
"Neboj sa, budeš sa po nich cítiť oveľa lepšie."
Uverila som jej. Koniec koncov, tá voda vyzerala tak lákavo...
Lillien položila veci, ktoré doteraz držala v ruke na policu pri zrkadle.
"Mydlo a šampón sú tamto na polici, uterák máš na stoličke. Ak by si chcela, tam v tej skrinke mám dokonca aj nejaké voňavky..." zamyslela sa.
"Myslím, že by sa ti hodila tá v tej červeno- čiernej fľaštičke."
"Nie, to nemôžem" protestovala som, "je to predsa tvo- "
"Prestaň, aj tak ju nepoužívam. Ani som ju nenačala. Ber to ako darček" kývla rukou a umlčala tak moje protesty.
"Tu máš nejaké šaty. Ak by si si s nimi nevedela dať rady, tak ma zavolaj" povedala ešte a odišla.
Ja som si vyzliekla nočnú košeľu, zobrala z poličky šampón a mydlo a vliezla som do vane. Voda bola neuveriteľne príjemná a krásne voňala.
Netreba sa preto čudovať, že som vo vani strávila asi hodinu a pol, pokiaľ voda nevychladla. Keď mi začala byť zima, vydrhla som sa mydlom, vlasy si umyla šampónom (mimochodom aj mydlo, aj šampón mali rovnakú vôňu ako voda) a vyliezla som z vane.
Kupodivu, cítila som sa odpočinutá a svieža ako už dávno nie. Akoby všetok strach a stres zmyla voda. Aj šikanovanie zo strany spolužiakov bolo teraz akési nepodstatné.
Prešla som ku zrkadlu a pozrela si oblečenie, ktoré mi tam nechala Lillien.
Skladalo sa z krátkych bielych šortiek, na ktoré som si dala čierne obtiahnuté látkové legíny do pol lýtok, voľnej bielej košieľky s trojštvrťovými rukávmi, čiernej voľnej sukne nad kolená, širokého čierneho opasku; podobného tomu, ktorým mala Lillien stiahnuté šaty, lenže tento opasok bol predsa len trochu užší; a čierneho látkového korzetu, ktorý sa zapínal vpredu na malé háčiky, vyšívaného červenou niťou. Možno sa zdá, že toho bolo strašne veľa, no ja som sa v tom cítila jednoducho úžasne. Vôbec som sa necítila stiesnená a ani mi to nebránilo v dýchaní, ako to bolo pri stredovekých korzetoch v našom svete. Je síce pravda, že mi chvíľu trvalo, kým som zistila čo sa ako oblieka, no keď som sa potom postavila pred zrkadlo, potešila som sa. Pristalo mi to.
Z myšlienok ma vyrušilo zaklopanie.
"Ďalej!"
Bola to Lillien. Aj ona sa stihla prezliecť. Teraz mala na sebe vínovočervené šaty so striebornou výšivkou a vlasy vyčesané do ležérneho uzla.
"Páni!" prekvapila sa.
"Pristane ti to."
Zasmiala som sa.
"Ďakujem, aj tebe."
"Dík!" usmiala sa a vystrúhala pôvabnú poklonu.
"Načo tá paráda?" opýtala som sa, zatiaľ čo som si rozčesávala vlhké vlasy.
Zdalo sa, že ju títo otázka prekvapila.
"Ja som ti to nepovedala?" začudovala sa.
"Nie" podozrievavo som sa na ňu pozrela.
"Dnes príde vzácna návšteva" zašepkala vzrušene.
Zmrzla som.
"Kto?"
"Jeden elf."
Pozerala som na ňu ako na zjavenie Panny Márie.
To nemôže myslieť vážne?!
Lillien si zrejme všimla môj výraz, pretože ma hneď začala upokojovať.
"Neboj! Je to Darenov priateľ. Zavolali sme ho, pretože sme si mysleli, že by ti mohol pomôcť s výcvikom."
Zamračila som sa.
"To ma fakt teší. Nechcela si náhodou, aby som sa chvíľu nikomu neukazovala?" spýtala som sa namrzene.
"Áno, ale toto je dôležitejšie. Okrem toho, teraz by som ho aj tak nemohla poslať naspäť."
"Možno" odvetila som vyhýbavo, "ale ak sa tu bude ponevierať elf, každý si domyslí, že sa niečo deje."
Lillien sa zasmiala.
"Ak ti ide len o to, neboj sa. Vie sa perfektne maskovať. Nikto nezistí, s kým sa to vlastne rozpráva. Okrem toho" pokračovala a umlčala tak moje námietky, "nie je tu prvý krát. Každý ho pozná, len nevedia, že je elf. A nezdrží sa dlho."
Nenapadal ma už nijaký rozumný argument prečo by tu nemal byť, a tak som zmĺkla. Veď ak by som povedala, že sa jednoducho bojím s ním stretnúť, bola by som len na smiech. Ak by som totiž náhodou bola tá ich Artemis (o čom som presvedčená, že nie som), asi ťažko by som zachránila ich zem fňukaním.
No Lillien zrejme aj tak uhádla nad čí rozmýšľam, pretože povedala:
"Neboj sa. Bude sa ti páčiť, uvidíš!"
A ja som jej verila. Veď mi ani nič iné nezostávalo.
Odovzdane som si vzdychla.
"Kedy príde?"
"Mal by tu byť každú chvíľu. Náhodou bol v susednej dedine, takže mohol prísť temer okamžite."
Lillien sa usmiala, a ja som jej chtiac-nechtiac musela úsmev opätovať.
"Ako sa vlastne volá?" opýtala som sa len tak medzi rečou, keď sme schádzali po drevených schodoch do spodnej časti domu.
"Valedor" odpovedala mi Lillien.
Ako to povedala, ozvalo sa zaklopanie a vzápätí dva hlasy.
Jeden patril Darenovi, a ten druhý nepochybne tomu, o kom sme práve hovorili.
plná očakávaní a mierne rozrušená som pomaly zišla dolu a kráčala za Lillien, ktorá ma viedla do obývačky.
Bola to obdĺžniková miestnosť so stenami obloženými ebenom. No aj napriek tomu nepôsobila stiesnene, práve naopak; vďaka trom oknám bola presvetlená a pôsobila skôr príjemným domáckym dojmom. Napravo od dverí, ktorými som vošla bol kozub, na rímse ktorého boli rôzne drobnosti; všimla som si napríklad malú dýku, rukoväť ktorej bola vykladaná ametystmi.
V izbe bol tiež malý stolík (ako inak z ebenu) a päť mäkučkých tmavozelených kresiel. A na jednom z nich sedel elf.
Spoznala som ho podľa očí.
Mal ich sivé, ale také prenikavé, že som mala pocit, ako by som bola na röntgene. Akoby mi videl až na dno duše.
Inak vyzeral úplne ako normálny človek. Ani som sa nečudovala, že ho nikto nespozná; ani ja by som netušila, že sa rozprávam s elfom, keby mi o tom Lillien dopredu nepovedala.
Valedor sa postavil a ladným krokom prešiel ku mne. Zastavil sa mi dych. Niečo z neho vyžarovalo, niečo... Niečo, čo som nevedela dobre pomenovať.
Usmial sa jemne sa mi uklonil. Pokúsila som sa zopakovať poklonu, ktorú predtým urobila Lillien a celkom sa mi podarila.
"Teší ma, že ťa spoznávam, Artemis" povedal tichým krásnym hlasom.
Usmiala som sa.
"Aj mňa veľmi teší."
Keď som prehovorila, strach a nervozita zo mňa trochu opadli, no aj tak sa nadobro nestratili. Mala som pocit, že pri ňom sa nikdy nebudem môcť stopercentne uvoľniť.
Potom sa elf obrátil k Lillien a pozdravil ju. Usmiala som sa, neušla mi totiž jemná červeň, ktorá jej vystúpila na líca, keď k nej Valedor prehovoril.
Keď sa zvítal aj s ňou, posadili sme sa do kresiel.
"Zavolali sme ťa" začal Daren, "takmer hneď ako sme sa dozvedeli meno tejto mladej dámy" kývol hlavou smerom ku mne, "pretože sme si stopercentne istí, že je to Artemis."
Zavrtela som sa; ja som o tom vážne pochybovala. Bola som si skôr stopercentne istá, že nie som Artemis. No mlčala som.
"Mysleli sme, že by si sa tu chvíľu mohol zdržať a niečo ju naučiť" doplnila ho sestra.
Valedor sa na mňa zahľadel tým svojim prepaľujúcim pohľadom, a napokon súhlasil.
"Samozrejme, len ak bude Rosalie chcieť" spýtavo na mňa pozrel.
Ja som nad tým uvažovala už predtým. A zistila som, že nemám na výber. Ak by som sa totiž nič nenaučila. asi ťažko by som tu dokázala prežiť. Považovala som to teda za nevyhnutnosť.
"Samozrejme."
Zdalo sa, že sa všetkým odľahlo.
"V poriadku" povedal elf, "takže by sme hádam mohli hneď začať, čo myslíš?"
Prekvapene som naňho hľadela.
To už? Veď Lillien a Daren chceli, aby som si ešte odpočinula.
Všimla som si však, že oni nehovoria nič; zjavne som mala sama zhodnotiť, či sa na to cítim, alebo nie.
Ja som sa však po dvoch týždňoch spánku a kúpeli cítila perfektne, a tak som nemala nijaké námietky.
"Výborne" potešila sa Lillien.
"My mám teraz nejakú prácu v dedine, takže vás necháme samých" povedala a postavila sa.
"Bola by som rada, keby ste nevychádzali na ulicu" povedala a obrátila sa na Valedora.
"Môžete trénovať dolu v pivnici. Veď to tu vlastne poznáš, takže ti nemusím nič vysvetľovať."
Nato obaja odišli.
Zostali sme s Valedorom sami.
"Fajn" vyhlásil elf a postavil sa. Vstala som tiež.
"Takže, najskôr k tomu, čo ťa budem učiť. Bude to hlavne boj; tu sa bez meča a aspoň akých takých skúseností nezaobídeš. Tiež by nebolo na škodu, keby si vedela aspoň trochu narábať s lukom."
Na chvíľu sa odmlčal, no temer okamžite pokračoval.
"Aby si si nemyslela, že sa budeme len mlátiť; budem ťa učiť aj niektorým tunajším zvyklostiam, aby si príliš nepútala pozornosť. To by nebolo dobré, vzhľadom na to, kto si."
Ja som len prikývla.
Valedor sa usmial.
"V poriadku, poď za mnou."
Vyšli sme na chodbu a zamierili ku schodom. No nešli sme hore na poschodie, kde je kúpeľňa a moja izba, ale dolu, do podzemia.
Kráčala som za elfom a rozmýšľala som.
Myslela som na rodinu.
Ako sa asi majú? Chýbam im? A čo moji spolužiaci? Nedávajú si za vinu moju smrť? Nie, pravdepodobne nie. Ale aj tak... Bolo správne to, čo som urobila? Že som sa zabila... ?
Až po chvíli som si uvedomila, že plačem. Po lícach mi stekali slzy a padali na zem. Ja som si ich rýchlo utrela; nechcela som, aby ma Valedor videl plakať. Už len samotná elfova prítomnosť akoby mi dodávala silu. Ale bol to ten správny druh sily? Je správne takto zadržiavať slzy, alebo je to hlúposť a emócie by sa naopak mali nechať voľne prúdiť... ?
Rozmýšľala som nad tým celou cestou, takže som ani poriadne nevnímala, kam to vlastne ideme.
Až keď Valedor zastavil a ja dom doňho takmer narazila uvedomila som si, že sme na mieste.
Elf odomkol dvere a otvoril ich. Ja som odložila úvahy o smrti a emóciách na inokedy a vošla za ním.
Valedor zavrel dvere.
Ocitla som sa v obrovskej kamennej miestnosti.
Valedor vybral z vrecka zápalku, škrtol ňou o stenu a vhodil ju do malého žliabku v stene. Ten viedol po stene pozdĺž celej miestnosti, takže ju za chvíľu zaplavovalo jasné svetlo plameňov.
Nevychádzala som z úžasu.
V strede miestnosti bol na podlahe nakreslený kruh, zrejme cvičisko.
Pri stenách boli držiaky na brnenia a zbrane, všetko bolo vo výbornom stave.
Valedor prešiel popri mne a postavil sa do kruhu uprostred miestnosti.
Ja som sa postavila oproti nemu.
"Takže" začal a jeho hlas sa rozliehal po izbe "toto je cvičisko. Tu ťa budem trénovať v boji."
"Každý dom má takúto miestnosť, pretože nemôžeme cvičiť a držať zbrane vonku, alebo len tak, každému na očiach. Rhiion si niekedy zmyslí, že vyšle do niektorých dedín kontroly pre prípad, že by sa mu niekto rozhodol vzdorovať.
Ak by našli v niektorom dome zbrane, jeho majiteľ by v tom lepšom prípade išiel na doživotie do väzenia. V tom horšom by prišiel o hlavu."
Preglgla som.
"V tejto dedine majú najväčšie cvičisko a najlepšie zbrane Daren a Lillian. Aj preto máš šťastie, že ťa našli práve oni.
Dobre, takže začneme. Najskôr sa pozriem, či si aspoň trochu ohybná."
Zatváril sa trochu skepticky, no teraz ma vážne podcenil.
Od štyroch rokov som totiž chodila na spoločenské tance. Keď sme presťahovali musela som s tým, pochopiteľne, prestať, no aj tak som doma rada tancovala, niekedy s otcom, no nerobilo mi problém tancovať sama.
Každopádne, tých deväť, vlastne desať, ak rátam aj prípravný ročník, rokov driny sa nedá len tak zabudnúť za štyri roky, no nie?
Samozrejme, že nie!
A tak Valedor len otváral oči, čo všetko dokážem.
"Výborne" povedal nakoniec, keď som sa postavila po veľmi vydarenej šnúre, "to by sme mali. Týmto nám odpadá veľa zbytočnej driny, ktorú by sme inak museli absolvovať" usmieval sa.
"A teraz prejdeme na tú ťažšiu časť."
Prešiel ku vedľajšej stene a z podstavca vytiahol meč. Hoci som sa v tom nevyznala, aj ja som videla, že je to krásna zbraň.
"Toto je jednoručný meč" oboznámil ma so skutočnosťou elf.
"Toto sa volá čepeľ, toto je rukoväť a toto záštita" ukazoval a pomenúval jednotlivé časti zbrane.
"Drží sa len v jednej ruke; takto, vidíš?"
Videla som. Valedor znovu prešiel na druhú stranu miestnosti a vytiahol druhý meč, tiež jednoručný.
"Môžeme?" opýtal sa.
Preglgla som a prikývla. Postavili sme sa oproti sebe a zaujali bojový postoj, aký som často vídavala v historických filmoch.
A vyučovanie sa mohlo začať.



 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tilia Tilia | E-mail | Web | 21. června 2009 v 19:58 | Reagovat

Pekné. Ale tento raz mám i pár pripomienok.

Napríklad tá legenda. Je dobre vymyslená a pekne vyrozprávaná. No vôbec nedokazuje, že Rosalie je Artemis, len dokazuje, že dáka Artemis existuje. Preto vlastne ani nechápem, ako na to súrodenci prišli... Na to, že Rosalie je Artemis. "Bude to dievča; dievča s krásou ružového púčika a odvahou a silou bohyne.
Príde k nám z iného sveta..." Na základe tohto to môže byť akékoľvek pekné dievča s ohromnou silou. Možno je Rosalie krásna, no s tou silou sa ešte stretnúť nestihli. A to, že je z iného sveta... Neodbila si to dajako ľahko? Keby som sa ja ocitla v akomsi inom svete, asi začnem nezmyselne vrešťať a spriadať kadejaké historky o tom, ako ma z môjho domu do Iraku uniesli dáky teroristi, miesto toho aby som si povedala: "Fajn, som v akomsi inom, fantasy svete." Tak pokojne by podľa mňa človek nereagoval. Najprv by vzdoroval. "Nie som v žiadnom inom svete, čo to na mňa skúšate?" Až potom by sa zmieril s tým, že keďže žiadne iné riešenie nastolenej situácie neexistuje, musí byť pravda, že cestoval svetmi. Čiže...

Ale páčilo sa mi to, len tak ďalej :D. Čo sa totiž štylistiky týka, tá bola správna ;-).

2 jannuš jannuš | 21. června 2009 v 22:40 | Reagovat

Dík za komentár:). To s tou legendou bude vysvetlené neskôr, to sa neboj. A okrem toho, Rosalie netuší, či je mŕtva, alebo sa jej to len sníva, alebo čo. Predsa len, keby si len tak z ničoho nič odpadla a objavila sa v inom svete, myslela by si si, že je to len sen. Aj keď to s tými teroristami je tiež pravda. Hoci, že by teroristi bojovali s mečmi... ;P Každopádne ti ďakujem :)

3 Tilia Tilia | E-mail | Web | 23. června 2009 v 19:57 | Reagovat

Takže sa to vysvetlí neskôr, aha... Ale ja ako ona by som si to teda chcela nechať vysvetliť hneď :D. A áno, aj sen je možná alternatíva, pretože, teroristi používajú samopaly, to vie každý :D. Ale ide prosto o ten princíp neuverenia. Síce ona hneď neuverila, že "super, som Artemis, zachránim váš svet!", ale jej pochybnosti si mohla viac rozviť ;-P. To jest vše :-D

4 Crazy Crazy | Web | 1. července 2009 v 8:40 | Reagovat

Na jej mieste by som asi s od nich ušla alebo čo, ale určite by som im neverila a už vôbec by som tam s nimi nezostávala, ak im neverím...

Ale ináč pekné, najviac sa mi páčilo, ako si rozpísala tú legendu ;)

5 rainorchid rainorchid | Web | 16. července 2010 v 15:28 | Reagovat

kvôli čomu je akože Rosalie tá Artemis? a to s tou sestrou v legende som nepochopila... bola to sestra dobrého kráľa či toto zradcu? :-?

6 kura bujon kura bujon | 19. srpna 2010 v 18:21 | Reagovat

Uplne ma dostala tá časť s tou vaňou a tými bylinkami..Bolo to pekne vyrozprávané...Ja si tu Rose predstavujem ako takú hnedovlasú japonku aj ked má mať červené vlasy..:)
A kdo je ten Darius???Bude v tomto príbehu??? :-D  :-D

7 kura bujon kura bujon | 20. srpna 2010 v 8:54 | Reagovat

[5]: Rosalie je Artemis preto pretože prišla z iného sveta a Rhiion chcel zabiť svoju sstru no nepodarilo sa mu to.Takže tá sestra bola Rhiionova chápeš??? :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama